KOŠČ, S.: Solidarita – platforma spolupráce medzi ekonomikou a politikou

In: UHÁL, M., ČERVEŇ, J.: Ekonomika, biznis, politika a chudoba - spojenci alebo nepriatelia? Zborník z konferencie pri príležitosti Medzinárodného dňa proti chudobe a v znamení príprav Európskeho roka proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Košice : TypoPress Košice-Myslava, 2010, ISBN 978-80-89089-97-0, s. 65-68.

s.65

Abstract
(Solidarity – a Ground of the Collaboration between Economics and Politics) Author focuses the attention on the need to consider the relationship between economics and politics on the basis of the common aim. Proposing the aim of “common good”, the Catholic Church tries to align both economics and politics to the sustainable development of the human person, which is the condition for the durability of any political and economical theory and practice. From this aim comes also a need of some common ground, which could orientate the economics and the politics in the same direction of the common good. This common ground seems to be the solidarity, as this is a “concentric” power of any society, and a condition for its surviving at all.

Hovoriť o spolupráci medzi ekonomikou a politikou sa môže na prvý pohľad javiť ako celkom zbytočné, veď v každom spoločenstve (dokonca i v rodine) jedno bez druhého vlastne ani nemôže existovať, vplývajú na seba, takmer neustále medzi sebou akosi interagujú, ba nezriedka sa zdá, akoby boli dvoma stránkami tej istej mince.
Skutočne, v mojom príspevku nejde o to zdôrazňovať, že každé spoločenstvo potrebuje ekonomiku i politiku v nejakom vzájomnom vzťahu. Skôr by som rád upriamil pozornosť na to, že ekonomika i politika by mali ísť – obrazne povedané – ruka v ruke, rešpektujúc navzájom svoje kompetencie, ale sledujúc jeden a ten istý spoločný cieľ. Katolícka cirkev, vychádzajúc z terminológie sv. Tomáša, ale s istým veľmi dôležitým upresnením, charakterizuje tento cieľ pojmom spoločné dobro, keďže „ekonomická činnosť nemôže vyriešiť všetky sociálne problémy len prostredníctvom rozšírenia logiky trhu. Musí byť zameraná na dosahovanie spoločného dobra, o ktoré sa má starať aj a predovšetkým politická moc.“
Pokúsime sa najprv zadefinovať tento pojem a poukázať na to, prečo je „dobrom“ a cieľom tak pre ekonomiku, ako i pre politiku.
Charakteristiku pojmu „spoločné dobro“ nachádzame v encyklike Jána XXIII. Mater et Magistra. Ján XXIII. tu kladie na plecia tak nositeľov verejnej moci, ako i jednotlivých spoločenských medzičlánkov povinnosť konať v povedomí zodpovednosti za spoločné dobro, ktoré sa konkretizuje „v sústave sociálnych podmienok, ktoré ľuďom umožňujú a napomáhajú integrálny rozvoj ich osobnosti“ .
Z tejto opisnej definície vidíme, že ak ekonomika-hospodárstvo má slúžiť spoločnému dobru, teda optimálne riadiť využívanie obmedzených zdrojov na dosahovanie svojho cieľa – integrálneho rozvoja človeka-jednotlivca i ľudí ako celku (či už ho vnímame v zmysle obecnom, štátnom alebo medzinárodnom), potom na dosiahnutie tohto cieľa sa

s. 66

potrebuje celkom jednoznačne podriadiť politickým rozhodnutiam, keďže práve ony vytvárajú tú sústavu sociálnych podmienok, v rámci ktorej a prostredníctvom ktorej jedine to bude možné dosiahnuť.
Na druhej strane, ak politika má slúžiť spoločnému dobru, potrebuje ekonomické nástroje na to, aby spoločenské štruktúry mohli vôbec žiť a plniť svoje úlohy, čiže aby onen integrálny rozvoj bolo možné reálne uskutočňovať.
V duchu vyššie uvedeného vzťahu k spoločnému dobru aj isté staré príslovie hovorí, že „trh má byť vždy pod radnicou“ – tzn., že ekonomika má byť vždy podriadená politike. Nemyslí sa tým, že štát má riadiť ekonomiku, ale že politické rozhodnutia majú usmerňovať ekonomický rozvoj, a nie naopak. Dejiny nás učia, že vždy, keď sa trh „vzdialil“ od radnice, a stal sa sám sebe zákonom, skončilo to zničujúco nielen pre spoločné dobro, ale – paradoxne – i pre samú ekonomiku.

Predpokladali sme zacielenie ekonomiky i politiky na spoločné dobro. Isteže, to nie je jediná možnosť. Existujú aj iné možnosti: ekonomické rozhodnutia môžu sledovať osobný prospech, politické rozhodnutia môžu smerovať k ovládnutiu človeka človekom, nosnou silou ekonomiky i politiky môžu byť ideologické ciele, súboj lobistických záujmov a pod. Avšak, ak má akékoľvek spoločenstvo dlhodobo prosperovať, musí sa rozvíjať integrálne, t.j. harmonicky po všetkých stránkach a tento rozvoj musí byť trvalo udržateľný.
Spoločné dobro sa v tomto ponímaní javí ako istý „rámec“, v ktorom aj politika, aj ekonomika zaujímajú svoje miesto a plnia svoj cieľ v prospech človeka. Toto zacielenie na spoločné dobro nie je teda len morálnou požiadavkou, kladenou na vnímanie politiky a ekonomiky vo vzťahu k spoločnosti i vo vzájomnom vzťahu. Okrem tohto morálneho rámca, spoločné dobro je zároveň i nenahraditeľnou garanciou trvalej „udržateľnosti“ politiky (presnejšie politickej činnosti) a ekonomiky (ekonomickej činnosti) – a to práve vzhľadom na ich zameranie  na prospech človeka, tzn. jeho trvalý a integrálny rozvoj. Z krátkodobého hľadiska sa toto kritérium nemusí zdať zrejmým, ale z dlhodobého hľadiska je nesporné, a to najmä negatívne: akákoľvek politická a ekonomická činnosť, ktorá neprináša prospech človekovi (nepovznáša jeho dôstojnosť, ale ju akýmkoľvek spôsobom popiera, či priam ničí) je dlhodobo neudržateľná, ako to dostatočne výrečne dosvedčujú dejiny. Je síce pravda, že egoizmus, ktorý deformuje toto nasmerovanie tak u politiky, ako aj u ekonomiky, bol, je a bude v živote človeka i spoločnosti stále prítomný a stále hľadajúci nové formy prejavu, avšak stále platí, že sledovanie partikulárnych záujmov na úkor spoločného dobra je krátkodobý zisk a dlhodobá strata. (Ak by sa to raz malo zmeniť, znamenalo by to koniec spoločenstva – v zmysle jeho totálneho rozkladu a následného zániku.)
Preto nestačí, aby ekonomika a politika mali spoločný cieľ, ktorým je spoločné dobro, ale potrebujú i spoločné východisko, hodnotovú bázu a – ako sme si dovolili sformulovať v názve svojho príspevku – akúsi „platformu“, na ktorej jedna i druhá – každá svojimi metódami –  spoločne budujú „spoločné dobro“.
Touto platformou by malo byť čosi, čo človeka-jednotlivca vedie k rozhodnutiu vytvárať spoločenstvo a udržať ho. Čosi, čo je motiváciou prekonať vlastný egoizmus v prospech dobra, ktoré je spoločné. Čosi, čo funguje ako dostredivá sila, ktorá – napriek prípadným konfliktom – stále pôsobí ako energia na zachovanie spoločenstva, schopná v dialógu hľadať cesty riešenia a vytrvať v tom, až kým sa nenájdu. Teda čosi, čo je schopné podnietiť a dlhodobo živiť trvalo udržateľný integrálny rozvoj. A práve takouto silou, energiou a motiváciou je solidarita,, prejavujúca sa v otvorenosti srdca pre druhého a pre spoločenstvo, ktoré spolu vytvárame: „Tak trh ako i politika potrebujú ľudí, otvorených pre vzájomné obdarovávanie“ (CV 39), pričom tu nejde o potrebu takýchto vlastností u lídrov trhu a politiky, ale v celkovej mentalite spoločnosti, v ktorej i trh i politika pôsobia.

s. 67

Treba si však uvedomiť, že hoci ekonomika i politika solidaritu – ako túto špecifickú mentalitu v spoločnosti – nevyhnutne potrebujú na dlhodobé fungovanie svojich štruktúr, ani jedna ani druhá ju nedokážu vytvoriť. Môžu ju len predpokladať, a vytvoriť ju musí spoločenstvo samo, na základe akýchsi iných hodnototvorných mechanizmov.
Práve preto nie je náhodou, že prax a následne i pojem solidarity a jeho principiálne požiadavky nachádzame zadefinované v sociálnej náuke Katolíckej cirkvi, lebo práve Cirkev si uvedomuje, že tu je jej miesto v spoločnosti: ponúkať základné východiská sociálnych vzťahov na základe jasnej vízie človeka, ktorú čerpá z Božieho zjavenia a z jeho teologickomorálnej reflexie.
Princíp solidarity, ktorý nachádzame v jadre už v prvej sociálnej encyklike (Rerum novarum od Leva XIII.), ale neskôr rozvinutý a domyslený do principiálnych dôsledkov najmä v encyklike Sollicitudo rei socialis Jána Pavla II., má však okrem svojho teologického, aj veľmi významné racionálne zdôvodnenie – a vlastne práve preto ho pokladáme za sociálny princíp (teda nie len teologický alebo morálny). Jeho racionálnou podstatou je skutočnosť, že pre zachovanie akéhokoľvek spoločenstva je solidarita – teda pocit spolupatričnosti a z nej vyplývajúcej vzájomnej zodpovednosti všetkých členov spoločenstva – nevyhnutný. Bez takto ponímanej solidarity by sa manželstvo nevyhnutne rozpadlo, štát by sa nevyhnutne vnútorne rozložil, v medzinárodných vzťahoch by nevyhnutne vypukli vojny.
Súčasný pápež Benedikt XVI. ho dovádza do veľmi závažných racionálnych dôsledkov vo svojej najnovšej encyklike Caritas in veritate, kde dokonca zdôvodňuje potrebu nezištnosti tak pre riadne fungovanie trhových mechanizmov, ako i pre zachovanie spravodlivosti v politickom rozhodovaní. Dokonca práve na základe tejto reflexie postuluje solidaritu aj ako nevyhnutný prístup k usmerneniu ekonomickej globalizácie a zachovaniu demokracie. Etika „priateľská voči ľudskej osobe“ (CV 45), ponímaná v integrálnom a globálnom zmysle – teda dôsledne zahrňujúca celého človeka a každého človeka – sa tu stáva nielen morálnym, ale i ekonomickým a politickým dobrom – ako to dokazuje i skúsenosť všade tam, kde sa čo i len do určitej miery realizuje a ponechá dlhodobo pôsobiť.
Preto solidarita, z ktorej takáto etika pramení, je mentálnou platformou, na ktorej žije ekonomika i politika a vo vzájomnej spolupráci môžu tvoriť spoločné dobro. Cirkev sa však nesmie zmieriť s tým, že prenechá jej interpretáciu hocikomu, ale ona sama musí ponúkať spoločnosti aj tie racionálne dôvody, ktoré pre solidaritu existujú. To je dnes asi prvoradou úlohou sociálnej náuky Katolíckej cirkvi a súčasný pápež, Benedikt XVI., vo svojich dokumentoch skutočne presvedčivo argumentuje v prospech myšlienky, že viera a rozum človeka – pokiaľ sú autentické – nevedú a nemôžu viesť k odlišným výsledkom.