KOŠČ, S.: "Rozlučiteľnosť" vs. nerozlučiteľnosť manželstva ako sociálny problém

In: ŽILOVÁ, A. (ed.): Manželstvo dnes. Vedecká konferencia s medzinárodnou účasťou, 7. Decembra 2009. Zborník príspevkov. Ružomberok : Verbum 2010, ISBN 978-80-8084-570-4, s. 23-32.

Náš príspevok do diskusie na tému dôvodov pre manželstvo dnes sa týka motivácie (či demotivácie) pre vstup do manželstva a pre jeho udržanie – motivácie, ktorá je založená na vízii manželstva ako principiálne stabilnej, či (prinajmenšom potenciálne) nestabilnej sociálnej inštitúcie.[i]

Vnímanie manželstva zo strany súčasnej slovenskej spoločnosti možno vyčítať aj z jej legislatívnej úpravy, ktorú obsahuje predovšetkým Zákon NR SR č. 36/2005 Zb. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov z 19. januára 2005. Netreba azda osobitne zdôrazňovať, že legislatíva je obrazom spoločenského vnímania určitého sociálneho javu, a zároveň toto vnímanie kodifikuje, čím spätne vplýva na jeho rozšírenie a „udomácnenie“ v spoločnosti. Manželstvo v tomto zákone je definované veľmi stručne ako „zväzok muža a ženy“.[ii] Z tejto definície možno jednoznačne vyčítať požiadavku heterosexuality manželstva a azda i jeho nevyhnutne monogamný charakter. Ak sa pýtame, čo má legislátor na mysli pod pojmom „zväzok“, nachádzame určité vysvetľujúce myšlienky v konštatovaniach, ktoré sa týkajú účelu založenia manželstva. Sú tu sformulované dva základné účely: „Hlavným účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí.“[iii] Otvorenosť voči rodičovstvu ako „hlavný účel“ manželstva, s upresnením o požiadavke „riadnej“ výchovy detí si, samozrejme, vyžaduje určité konkrétne podmienky pre výchovu a tie zas, spätne, i určitú (nie hocijakú) víziu manželstva. Preto o pár riadkov ďalej zákon opäť podáva definíciu manželstva ako „zväzku muža a ženy“, s podčiarknutím jeho dobrovoľnosti a slobodného rozhodnutia,[iv] aby nadviazal na vyššie uvedené konštatovanie o účele manželstva slovami: „Účelom manželstva je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí.“[v] Práve tu, zdá sa, možno nájsť jednak podmienky a jednak sociálne dôvody pre vysoko pozitívne hodnotenie manželstva (keďže a pokiaľ plní práve tento účel). Legislátor totiž zároveň zdôrazňuje, že „rodina založená manželstvom je základnou bunkou spoločnosti.“[vi] V tejto formulácii sa konštatujú dve významné skutočnosti: že rodina je založená manželstvom a že práve takáto rodina je základnou bunkou spoločnosti. V prvom konštatovaní nachádzame odmietnutie priznať rodičovské práva (a vôbec, onú špecifickú právnu ochranu, vyhradenú pre manželstvo), akýmkoľvek iným registrovaným partnerstvám. Druhé konštatovanie zas zdôvodňuje vysokú mieru vnímania dôstojnosti manželstva v spoločnosti práve jeho nezastupiteľnou sociálnou funkciou. Týka sa jednak mimoriadne spoločensky prospešnej socializácie manželov práve prostredníctvom svojho manželstva, jednak onou nenahraditeľnou výchovnou funkciou, ktorej si je spoločnosť – ako sa javí z tejto formulácie zákona – dobre vedomá. Aj tu je však celkom zrejmé, že nestačí len chrániť manželstvo ako pojem, ale treba jasne zdôrazniť obsah tohto pojmu (v závislosti od uvedených „účelov“ manželstva) a ten chrániť!

Treba totiž  pripomenúť, že „rodina je v každom prípade základnou bunkou spoločnosti a ak táto bunka bude oslabená, narušená, či dokonca negovaná, táto skutočnosť sa nevyhnutne prejaví v celom sociálnom tkanive, teda vo všetkých sociálnych väzbách, ktoré sú základom existencie akéhokoľvek typu spoločenstva. Štát, ktorý nechráni rodinu, vystavuje reálnemu riziku svoju vlastnú reprodukciu. Žiadna iná forma spolunažívania totiž nezabezpečí náhradu toho, čo sa stratí demotiváciou pre zakladanie rodín a ich rozpadom.“[vii]

Hrozí skutočne niečo také? Žiaľ, áno a legislátor v tom nie je nevinne. Zároveň s konštatovaním účelu manželstva, ktorým je založenie trvalého životného spoločenstva, ten istý zákon predpokladá totiž aj zrušenie manželstva rozvodom, ak „manželstvo nemôže plniť svoj účel“[viii]. Toto postavenie zmyslu existencie manželstva na plnení jeho účelu je logické: manželstvo vzniká na to, aby plnilo daný účel, ak ho neplní, je to pádny dôvod na jeho zánik. Táto logika však kríva, keď si ešte raz uvedomíme, čo zákon charakterizuje ako účel manželstva: vytvorenie trvalého životného spoločenstva. Ak je teda účelom manželstva trvalý zväzok, nemal by následne zákon chrániť jeho stabilitu pred ohrozeniami, či už zvonku, alebo zvnútra? Namiesto toho konštatuje: ak už nechcete vytvárať trvalé spoločenstvo, ergo žiadne spoločenstvo, môžete sa rozviesť...

Legislátor v Zákone o rodine teda zároveň stavia manželstvo na piedestál vysokej spoločenskej hodnoty a ochrany, vyznávajúc a spätne vychovávajúc občanov k vnímaniu manželstva ako trvalého životného spoločenstva, ale zároveň dáva tento zákon občanom v pravom zmysle slova ako pokušenie, lebo jedným dychom dodáva, že to o tej trvalosti nemyslel až tak veľmi vážne a keď to nepôjde, pokojne (t.j. legálne) možno z manželstva vycúvať a skúsiť šťastie inde...

Samozrejme, nehovoríme o žiadnom anonymnom „legislátorovi“. Ak predchádzajúci Zákon o rodine (č. 94/1963 Zb.) bol prijatý v totalitnom režime a azda by sa dalo aspoň pokúsiť vnímať ho ako určité nanútenie, neberúce ohľad na spoločenský konsenzus, súčasný zákon, prijatý v demokratickom parlamente, je jednoznačne odrazom spoločenského vnímania tejto skutočnosti. Manželstvo je v našej spoločnosti ponímané ako ideálne trvalé spoločenstvo, ale na druhej strane spoločnosť rezignuje na tento ideál zakaždým, keď manželia prestanú byť ochotní ísť za ním (a sudcovi to dokážu príslušne zdôvodniť). Spoločnosť, ktorá pôvodne chránila manželstvo ako trvalý zväzok (o tom svedčí aj príslušná definícia manželstva v úvode Zákona), ustúpila od tejto ochrany v prospech liberálnej koncepcie, v ktorej spoločnosť kladie „ruky preč“ od prejavov absolútnej slobody jednotlivca. Pozoruhodné však je, že táto koncepcia sa (našťastie!) neuplatňuje vo všetkom: spoločnosť nerešpektuje absolútnu slobodu jednotlivca napr. vo vzťahu k siahnutiu na cudzí majetok, a tiež na život druhého človeka (hoci tu už tiež existuje výnimka, ktorou je legalizácia interrupcie) a mnohé ďalšie obmedzenia slobody jednotlivca v prospech „spoločného dobra“ sú legislatívne ukotvené a v trestnom poriadku i relatívne prísne sankcionované. Ak stabilita manželstva vypadla z tohto rámca, svedčí to nie o tom, že v prospech absolútnej slobody spoločnosť už nechráni žiadne spoločné hodnoty, ale o tom, že trvalý charakter manželstva už za takú hodnotu nepokladá.

V prípade legislatívnej úpravy rozvodu v prvom i druhom Zákone o rodine ide o rezignáciu pred skutočnosťou, že manželstvá sa de facto rozpadajú. Ak je tak, legislátor si vlastne len položil otázku, ako tento fakt legislatívne upraviť (hoci – na vzdory niekoľkotisícročnej praxi – zdá sa, akoby v ostatnom čase tento pojem už v sebe zahrňoval len akceptáciu daného javu, a nie aj jeho prípadný zákaz...)[ix] Otázka však znie, či sa manželstvá nezačali rozpadať aj preto, lebo niet dosť „sily“ (motivácie, a zároveň energie) na riešenie vznikajúcich konfliktov medzi manželmi skôr než, takpovediac, „prerastú cez hlavu“ a stanú sa neriešiteľnými. K tejto otázke sa ešte vrátime, lebo práve ona je akoby mostom k sociálnej práci s touto problematikou.

Manželstvá sa teda rozpadávajú, a to nielen legálne, ale i za všeobecnej spoločenskej akceptácie a miera rozvodovosti rastie do závratných výšok, najmä odvtedy, ako vek dospelosti (oprávňujúci na vstup do manželstva) dosahujú deti, ktoré už vyrastali v rodinách, poznačených rozvodom, a najmä rozvodovou mentalitou. Viac než 40-percentná miera rozvodovosti prináša takmer logickú otázku, či manželstvo ešte vôbec možno pokladať za spoločenstvo muža a ženy, založené za účelom vytvorenia trvalého spoločenstva a či sa samotný „tradičný“ pojem manželstva (a s ním i „tradičný“ pojem rodiny) nedostali do hlbokej krízy.

Skôr než sa pozrieme hlbšie na obsah tejto „krízy“, za povšimnutie stojí aj skutočnosť, ako sa v súčasnej dobe aj v tejto veci rozmáha absencia osobnej zodpovednosti. Na jednej strane voláme po individualizme a subjektivizme ako najvyššej morálnej norme, na druhej strane – ak sa touto cestou dostaneme do problémov – hľadáme takmer automaticky chybu kdesi mimo seba, v štruktúrach, inštitúciách, systéme, len nie práve v tých našich slobodných rozhodnutiach... Čím iným je faktická devastácia stability manželského vzťahu a následné pokladanie manželských kríz za „krízu manželstva“?

Máme však skutočne do činenia s krízou manželstva, príp. s krízou tradičného ponímania manželstva? Je možné, že sa toto ponímanie dostalo do konfliktu s „moderným životným štýlom“, ktorý – ako sme už naznačili – presadzuje individualizmus, v medziľudských vzťahoch mu dominuje hedonizmus (uži a odhoď), z toho vyplývajúca neochota viazať sa a preberať osobnú zodpovednosť za svoju slobodu. Znamená to nevyhnutne, že za kratší koniec v tomto konflikte musí ťahať manželstvo? Vari tento životný štýl prináša o toľko väčšie spoločenské dobrá než tradičné ponímanie manželstva?

Pripusťme, že „krízu“ manželstva konštatujeme ako fakt (a podobne i krízu tradičného pojmu rodiny). Znamená to však nevyhnutne jej zánik a potrebu nahradenia novým pojmom manželstva či rodiny? Veď kríza vždy môže byť aj znakom rastu, pokiaľ je správne „pomenovaná“, čiže interpretovaná a následne i zvládnutá. Nie je teda v súčasnej situácii „krízy“ naopak nevyhnutné znovu zadefinovať (teda nie meniť!) základné atribúty manželstva a rodiny, očistiť ich od prípadných nezdravých nánosov alebo prekonaných stotožňovaní s istou kultúrnou situáciou a ponúknuť ich – v konfrontácii s inými alternatívami a reflektujúc ich ovocie, čiže dôsledky – v ešte jasnejšom svetle spoločenskej nevyhnutnosti?

Práve toto je naša téza. Vychádzame pri tom z toho, že akákoľvek kríza je vlastne akousi zaťažkávajúcou skúškou základov – v našom prípade základov manželstva: Ak sú slabé základy, kríza spôsobuje rozpad, ktorý je vlastne kolapsom z preťaženia, keďže dané základy nie sú schopné uniesť ťarchu reality. Ak sú však silné základy, kríza naopak prináša obnovu, návrat ku koreňom, očistenie od toho, čo je nepodstatné alebo škodlivé, s cieľom ešte lepšie niesť ťarchu reality sa sústrediť na to podstatné.[x]

Stabilita manželstva spočíva teda v jeho základoch, schopných uniesť aj ťarchu krízy. Z tohto konštatovania je celkom zrejmé, že nestačí manželstvo „postaviť“ na základe akéhokoľvek sobášneho listu, ale práve jeho obsah je pre manželstvo, ktoré utvára, podstatný. Otázku, čo je základom stabilného manželstva možno položiť aj opačne: ak má manželstvo byť stabilné, na akých základoch ho treba postaviť?

Keďže manželstvo je prioritne vzťahom medzi dvoma ľuďmi, skúsenosť ľudstva jednoznačne ukazuje, že to najsilnejšie puto medzi ľuďmi tvorí láska.

Samozrejme, v situácii súčasnej devalvácie tohto pojmu, je potrebné jasne zadefinovať, čo pod ním rozumieme. Súčasný pápež, Benedikt XVI., ponúka na túto tému dokonca dva zo svojich najvýznamnejších dokumentov – s cieľom nielen zadefinovať a znovu podnietiť kresťanskú lásku ako zmysel existencie kresťana a kresťanského spoločenstva, ale i poukázať na lásku ako na jediné trvácne riešenie aktuálnych sociálnych problémov.[xi] V prvom z týchto dokumentov predkladá lásku ako cestu neustáleho prekonávania vlastného egoizmu, ktorá je vlastne cestou k sebe samému, prostredníctvom sebadarovania: „Láska je extázou, ale nie extázou v zmysle okamihu opojenia, ale extázou v zmysle cesty ako neustáleho exodu z „ja“, uzatvoreného do seba samého, k jeho oslobodeniu v darovaní sa a práve tým aj v znovunájdení sa, ba až k objaveniu Boha.“[xii] V druhom dokumente zas poukazuje na lásku ako motiváciu a energiu na to, aby sa človek – jednotlivec, či spoločenstvo ľudí – podujal na túto cestu, a tak rozvíjal seba samého úsilím o pravdivý a integrálny rozvoj všetkých ostatných, keďže „milovať znamená dávať, ponúknuť ‛moje’ niekomu inému“[xiii] Takto ponímaná láska, otvorená a otvárajúca srdce človeka pre dobro druhého človeka „je princípom nielen bezprostredných vzťahov medzi priateľmi, príbuznými a v malých skupinách, ale aj princípom sociálnych, ekonomických a politických vzťahov v ich najširších dimenziách“[xiv].

Odhliadnuc od náboženského a špecificky kresťanského jadra týchto reflexií, možno sa azda aj na širšej báze zhodnúť na tom, že láska je typicky ľudský oblatívny (dávajúci) vzťah, ktorého archetypom je práve ten vzťah medzi mužom a ženou, v ktorom sa obaja navzájom spájajú do takej miery, že z dvoch „ja“ sa stáva jedno „my“, potenciálne zahrňujúce i deti svojou otvorenosťou ba vnútorným zameraním na rodičovstvo.

Je takáto láska dobrým základom pre stabilné a trvácne manželstvo? Tu treba predovšetkým vyjasniť všeobecne zaužívaný a veľmi nešťastný binóm: „manželstvo z lásky“ vs. „manželstvo z rozumu“. Postavenie týchto dvoch postojov proti sebe svedčí o skreslenom význame jedného či druhého pojmu. Ak láska je typicky ľudský vzťah, musí v sebe nevyhnutne zahrňovať obidva základné prejavy človeka, totiž slobodu i rozum. Je teda zrejmé, že nemôže byť len citom, sexuálnym inštinktom, či pudovou žiadostivosťou, lebo tieto atribúty nevystihujú celú pravdu o láske. Láska je skutočne ľudskou až vtedy, keď tieto inštinktívne prejavy sú „spracované“ slobodnou a rozumnou úvahou o dobre milovanej osoby i o svojom vlastnom. Bolo by teda potrebné hovoriť buď o binóme manželstvo „z rozumu“ vs. manželstvo „z ošiaľu“ – toto je skutočný protipól, lebo tam, kde je človek v zajatí svojich pudov, tam skutočne niet ani slobody, ani rozumu; alebo o binóme „manželstvo „z lásky“ vs. manželstvo „z vypočítavosti“ – aj toto je skutočný protipól, lebo ak do manželstva vstupujeme z akýchkoľvek zištných dôvodov, tam niet lásky. Naopak, láska – ako slobodné a rozumné úplné zaangažovanie sa za dobro druhého človeka, je tým najstabilnejším základom manželského vzťahu, pretože sama v sebe nesie požiadavku časovej neobmedzenosti, čiže trvácnosti. Veď za úplné odovzdanie sa nemožno pokladať také, ktoré v sebe nesie (čo i len potenciálne) akékoľvek, a najmä časové obmedzenie. Možno za lásku pokladať vzťah, ktorý si kladie podmienku, vyjadriteľnú napr. slovami „kým to bude klapať“? A je tu ešte vážnejšia otázka: možno stavať zodpovedné manželstvo, a najmä rodičovstvo na takomto vzťahu??? Tradičná formulácia manželského sľubu – zotrvať pri sebe „v šťastí i nešťastí“ reálne predvída, že prídu aj problémy, vonkajšie či vnútorné, menšie i väčšie. Ale pre lásku to neznamená koniec vzťahu, ale silný motív pre okamžité riešenie! Úplné odovzdanie sa je podstatne a nevyhnutne celoživotné.[xv]

Stabilita manželstva teda stojí a padá na jeho založení na láske, resp. na pravdivom ponímaní lásky.

Isteže, toto je vec veľmi osobná, priam intímna. Manželstvo je však zároveň aj sociálnou inštitúciou. Preto z celej tejto reflexie vynikajú isté impulzy aj pre sociálnu prácu. Sociálnu prácu ako vedu i ako praktickú činnosť môžeme v istom zmysle vnímať aj ako službu zdravého rozumu, resp. službu logického uvažovania. Jednotlivé sociálne situácie sa usiluje domýšľať do ich dôsledkov a predkladať alternatívy, ktoré sú v najlepšom záujme klienta. Keďže ten je často – pod vplyvom emocionálneho ponorenia sa v probléme – nie celkom schopný odosobniť sa a s „chladnou hlavou“ domyslieť logické dôsledky takého či onakého riešenia, príp. neriešenia svojho problému, sociálny pracovník mu ponúka túto službu ako istý nadhľad, profesionálne odosobnený, ale zároveň ľudsky hlboko zaangažovaný v prospech klientovho skutočného dobra.

Otázka, či rozvod je sociálne negatívny jav, závisí – podobne ako vo všetkých ostatných prípadoch hodnotenia sociálnych javov – od toho, aké dôsledky prináša pre jej aktérov (resp. obete). V krátkodobom horizonte uvažovania, počínajúceho vyhroteným konfliktom medzi manželmi a de facto rozvráteným manželským vzťahom sa rozvod skutočne môže javiť ako nevyhnutný, ba v istých prípadoch prospešný krok na zabránenie ešte väčšiemu zlu. Avšak, podobne ako problematiku drogovej závislosti nemožno vyriešiť len metódou harm reduction, ale treba si položiť širšie ciele, zahrňujúce predovšetkým prevenciu vzniku drogovej závislosti, aj v prípade manželských kríz a problémov by bolo potrebné sústrediť pozornosť sociálnej práce najmä na prevenciu rozpadu manželstva, a teda i rozvodovosti. Nikto snáď nepochybuje, že pre štát je prospešnejšie (aj ekonomicky výhodnejšie!) mať spoločnosť  založenú predovšetkým na manželských pároch, ktoré aj v starobe sú si navzájom oporou a spolu so svojimi deťmi si prirodzene vytvárajú podmienky, ktoré zmierňujú požiadavky na zabezpečenie sociálnych služieb rôzneho druhu. Situácia, v ktorej je spoločnosť tvorená stále väčším podielom  rozvedených manželov, často trpiacich rôznymi emocionálnymi poruchami, prežívajúcich samotu – s prichádzajúcou starobou stále intenzívnejšie, pričom nemajú nikoho, kto by sa o nich postaral, pretože aj rodinné zväzky sú tu často veľmi slabé, je naopak veľkou záťažou pre štát a pre sociálne služby.[xvi]

Osobitne to možno dokladovať na deťoch, ktoré sú zväčša celkom nevinnými obeťami rozvodu. Keď v rodine (medzi rodičmi) vznikne konflikt, aký je záujem detí? Netreba na to azda odborný výskum, aby sme vytušili najpravdepodobnejšiu odpoveď: „Aby sa prestali hádať.“ Znamená to, že v záujme detí je rozvod rodičov? Alebo, že v záujme detí je taký vzťah medzi rodičmi, v ktorom je dostatok motivácie a energie na odpustenie? Tu je zreteľne vidno zásadný rozdiel medzi krátkodobým, presnejšie azda „krátkozrakým“ radikálnym riešením problému a riešením, založeným na prevencii, s dlhodobo pozitívnym efektom. Zastávame názor, že práve povedomie nerozlučiteľnosti manželstva je tou motiváciou a energiou na vzájomné odpustenie, zmierenie a teda udržanie stabilného manželstva.

Pokúsime sa to vysvetliť na dvoch konkrétnych príkladoch, v ktorých je zreteľné aj možné a žiaduce pôsobenie sociálneho pracovníka. Predovšetkým je to voľba životného partnera. Už pojem „životný partner“ evokuje niekoho, s kým chcem prežiť život – celý život. Avšak, tejto voľbe by mala predchádzať zodpovedná úvaha o tom, do akého vzťahu si volím partnera (a teda definujem kritériá tejto voľby). Inak predsa rozhodujem, keď si volím partnerov na zimnú lyžovačku, inak keď ide o splodenie a výchovu svojich detí.[xvii] „Cieľ“ rozhoduje o kritériách výberu. Ak teda uvažujem o manželstve a za manželstvo pokladám vzťah, v ktorom sa úplne (teda navždy a nerozlučiteľne) oddávam druhému človekovi, aby sme spolu vytvorili spoločenstvo, schopné stať sa funkčnou rodinou atď., kritériá výberu budú celkom iné, ako keď za manželstvo pokladám vzťah, ktorý je ideálne trvalý, ale ak to nevyjde, ukončíme ho a pôjdeme každý svojou cestou...[xviii] Rozhodovanie o všeobecných požiadavkách, kladených na budúceho manželského partnera, si samozrejme žiada aj dôkladné poznanie seba samého a hlbokú sebareflexiu svojich schopností a ochoty prispôsobiť sa, resp. tolerovať partnera, vrátane jeho eventuálnych nedostatkov. Následne potom prichádza veľmi dôležitá etapa „overovania“ potenciálnych partnerov vo svetle stanovených kritérií a ich hierarchie. Tu vplývajú z jednej strany city, náklonnosť, príťažlivosť – ktorá nás nezriedka privádza k prehliadaniu, alebo v lepšom prípade k silnej motivácii zvládnuť akékoľvek partnerove chyby; a z druhej strany viac-menej silný pocit zodpovednosti za projekt manželstva a rodiny, ktorý s týmto partnerom hodláme uskutočniť. Práve láska ako sme ju vyššie charakterizovali, sa ukazuje ako najvhodnejšie vodítko na udržanie rovnováhy medzi týmito vplyvmi a práve preto láska nevyhnutne v sebe zahrňuje rozum a vyžaduje vnútornú slobodu (o ktoré len sám cit má tendenciu nás veľmi rýchlo pripraviť...). Sociálny pracovník by sa preto mal stať súčasťou tímu, pripravujúceho projekty sexuálnej výchovy a dlhodobej prípravy na manželstvo, pričom jeho prioritná úloha je poukazovať holisticky (so zreteľom na všetky okolnosti) a teleologicky (so zreteľom na cieľ) na sociálne (a socializačné) funkcie manželstva a tomu prispôsobovať predkladanú víziu jeho charakteristických čŕt, vrátane nerozlučiteľnosti, mladým ľuďom.

Druhý príklad je psychologického charakteru. Je zrejmé, že napriek optimálnemu výberu partnera (ak by sme mohli čosi také predpokladať), konfliktný potenciál v manželstve je pomerne silný. Veď ide o najintenzívnejšie prežívané spoločenstvo dvoch medzi sebou ontologicky najviac odlišných ľudí – muža a ženy, ktorých dokonca nespája ani príbuzenský vzťah. Toto manželstvo je na jednej strane úplným darovaním sa partnerov sebe navzájom, na druhej strane však neustále musí čeliť pokušeniam egoizmu a rôznej formy ovládnutia u obidvoch partnerov (pokušeniam, o ktorých zo skúsenosti vieme, že sa nám veľmi často nedarí vzdorovať im bezvýhradne...), navyše vystavené rôznym skúškam v oblasti manželskej komunikácie, rodičovstva, práce a bývania, a vôbec ekonomického zabezpečenia a rôznym modelom rodinného hospodárenia, stresom a ich nie vždy optimálnemu zvládnutiu u jedného či oboch partnerov, ba veľmi často i cieleným negatívnym vplyvom, ba priam tlakom z okolia (od rodiny, „priateľov“, kolegov v práci...) atď. Je takmer nevyhnutné, že medzi manželmi prichádza ku konfliktom – menšieho a žiaľ i väčšieho charakteru a manželský vzťah sa z času na čas dostane do krízy. A práve tu, ako sme to v krátkosti naznačili na začiatku našej úvahy, je priam rozhodujúce nielen to, či manželia krízu identifikujú ako krízu svojho vzťahu alebo krízu manželstva ako inštitúcie, ale najmä to, či manželia svoje manželstvo pokladajú za nerozlučiteľné alebo potenciálne „rozlučiteľné“. Ak totiž viem, že som vstúpil do vzťahu, z ktorého niet „zadných dvierok“, motivácia pre vyriešenie konfliktu hneď ako sa prejaví je podstatne vyššia, už aj preto, že sa môže oprieť o vedomie, že aj partner to vidí rovnako. Naopak, ak partneri čo i len teoreticky pripúšťajú možnosť rozvodu, ich motivácia je výrazne nižšia, takže konflikty sa často kopia bez náležitého riešenia, až – ako sme to už tiež naznačili – „prerastú cez hlavu“ a stanú sa objektívne neriešiteľnými. Toto je ďalší silný dôvod pre presadzovanie nerozlučiteľnej vízie manželstva – ako nenahraditeľnej pomôcky na riešenie konfliktov, ktoré tak či onak, skôr či neskôr vo vzťahu prídu.[xix]

Sociálna práca by teda mala pôsobiť predovšetkým na makro úrovni – s celou societou. Ak rozvod pokladáme za sociálne negatívny jav, je potrebné uvedomiť si, že je „ovocím“ určitého celkom konkrétneho „stromu“ – a tým stromom je rozšírená nízkoprahová vízia manželstva, ovplyvňovaná kultúrou „krízy manželstva“ či „krízy rodiny“ (prípadne i s vôľou nahradiť ich inými modelmi spolunažívania). Ak si však zároveň uvedomujeme, že stabilita spoločnosti je daná stabilitou rodín a tá bytostne závisí od stability manželstva, potom sociálna práca by mala aj tu poskytnúť službu logického uvažovania, ktoré možno vyjadriť známym biblickým citátom: „Či oberajú z tŕnia hrozná alebo z bodliakov figy? Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, kým zlý strom rodí zlé ovocie. Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie a zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie.“ (Mt 7,16-19) Nie je možné sadiť stále rovnaký strom a očakávať rozdielne ovocie! V našom prípade otázka znie: Môže byť stabilita rodiny postavená na hocijakom vzťahu medzi partnermi (rodičmi)? Ak nie, možno konštatovať, že manželstvo a jeho jednota, ale najmä nerozlučiteľnosť je sociálnou potrebou. Ak teda chceme zastabilizovať manželstvá a rodiny, je nevyhnutné zmeniť víziu manželstva (a rodiny) u tých, ktorí sa ešte len rozhodujú o tom, ako si usporiadať svoje životné vzťahy a vo svojej rodine so štatisticky vysokou pravdepodobnosťou nedostali príklad stability. Preto tu musí zasiahnuť spoločnosť – za predpokladu, že to chce. Na otázku, či možno nejako predchádzať rozpadom manželstiev, možno teda odpovedať: Áno, ale predovšetkým to treba chcieť! Chcem/e stabilné manželstvo alebo „zadné dvierka“? Ak chceme stabilné manželstvo, potom pre to treba podniknúť príslušné kroky:

a)      Pred uzavretím manželstva:

- formovanie vízie stabilného manželstva;

- zodpovedná príprava na úlohu (funkciu) manžela/manželky, vrátane schopnosti milovať pravou láskou;

- rozumná a slobodná voľba partnera.

b) Po uzavretí manželstva:

- neustále obnovovanie sa vo vízii stabilného manželstva (= motivácia na riešenie konfliktov);

- neustále aktívne rozvíjanie manželského vzťahu, rozvíjaním lásky v manželstve (= predchádzanie konfliktom, resp. energia na ich riešenie).

Vo všetkých týchto piatich oblastiach, ale najmä v tej, ktorá im predchádza, tzn. v zdôvodňovaní potreby stabilných manželstiev pre stabilitu spoločnosti, jej kultúry a civilizácie, ale najmä jej samej reprodukcie, čiže prežitia, sa ukazuje veľmi významný priestor pre cielenú sociálnu prácu. Verím, že Katolícka univerzita v Ružomberku bude jedným z tých akademických pracovísk, ktoré dokáže presvedčivo zdôvodniť, a tým získať a dôkladne pripravovať sociálnych pracovníkov aj na túto oblasť.