KOŠČ, S.: Východiská prorodinnej politiky v kontexte aktuálnej sociálnej náuky Katolíckej cirkvi

In: VYHNAL, P., SLOVÍKOVÁ, Ľ., ČEVAN, M. (ed.): „Spoločnosť, kríza, rodina“. Zborník príspevkov z III. ročníka vedecko-odbornej konferencie „Sociálne posolstvo Jána Pavla II. pre dnešný svet“ s medzinárodnou účasťou, konanej v dňoch 25. a 26. marca 2010.  Ružomberok : Katolícka univerzita v Ružomberku, Pedagogická fakulta, 2010, ISBN 978-80-8084-610-7, s. 290-295.

(s. 290)

Úvod

Postoj Katolíckej cirkvi k rodine je dlhodobo dobre známy. Vychádza zo samotnej podstaty kresťanského náboženstva, zo Zjavenia, zachyteného v evanjeliách, žitého v Cirkvi v priebehu celých jej dejín a reflektovaného v jej Tradícii, teologicko-antropologickej reflexii i v pastoračnej a liturgickej praxi.

Nie je cieľom tohto nášho príspevku zamýšľať sa nad týmito podstatnými prvkami náuky Katolíckej cirkvi o rodine. Je však povšimnutiahodné, že Katolícka cirkev, po strate svojej politickej moci, preberá v celosvetovom meradle úlohu morálnej autority a zvlášť svojou sociálnou náukou inšpiruje významné reflexie i praktické rozhodnutia aj v oblasti sociálnej politiky. Významným medzníkom pre toto povedomie Cirkvi bol najmä II. Vatikánsky koncil (1962-65), v ktorom Katolícka cirkev predefinovala svoje postavenie v spoločnosti a konkretizovala svoju úlohu byť „kvasom“ (porov. Mt 13,33) jednotlivých kultúr, pričom vychádza predovšetkým od zásadného postoja k manželstvu a rodine.[1] Je zrejmé, že manželstvu i rodine pripisuje nielen základné postavenie v každej spoločnosti, ale i podstatne prirodzený charakter, a to nielen manželstvu ako takému a rodine bez nejakého bližšieho upresnenia, ale jednotnému, monogamnému a nerozlučiteľnému manželstvu, a rodine, založenej práve na takomto manželstve, živenej zodpovedným a veľkodušným postojom ku láske a k daru života.[2]

V našej reflexii by sme však chceli poukázať na niektoré akcenty, ktoré k tejto problematike prináša súčasný pápež, Benedikt XVI. Z aktuálnej sociálnej náuky Katolíckej cirkvi by sme teda chceli upútať pozornosť osobitne na encykliku Benedikta XVI. Caritas in veritate,[3] hoci pápež tu nevenuje nejakú mimoriadnu pozornosť rodine ako takej. Skôr hovorí o ľudstve ako „rodine národov“. Prečo táto terminológia a prečo táto metafora – obzvlášť dnes, keď môžeme konštatovať akúsi krízu samotnej inštitúcie rodiny? Domnievame sa, že je to niečo podobné ako keď Biblia pripodobňuje manželskú lásku Láske Boha k človekovi. Toto pripodobenie je také intenzívne, že potom je už v podstate jedno, o čom konkrétne je reč – vždy sa to vzťahuje na obidve skutočnosti: ak sa teda píše o nežnosti manželskej lásky napr. v Piesni Piesní, vieme z toho usúdiť významné veci o Božej láske, a keď naopak Biblia opisuje napr. Božie dielo vykúpenia, uskutočnené v Ježišovi Kristovi, dozvedáme sa z toho – okrem iného – závažné pravdy aj o manželstve. Podobne i tu: hlboká reflexia globálneho a globalizovaného ľudstva, vnímaného ako „rodina“ nám vie veľa napovedať aj o rodine v úzkom zmysle slova, nukleárnej či širšej.

Práve v tomto totiž možno sledovať nadviazanie súčasnej sociálnej náuky Cirkvi na bohatý korpus náuky Jána Pavla II. o rodine. Osobitne by sme z celej tejto reflexie chceli vypichnúť len jeden aspekt, konkrétne myšlienku Jána Pavla II. o mieste rodiny v súvislosti s tzv. „humánnou ekológiou“ (ktoré nájdeme najmä v encyklike Centesimus annus).

(s. 291)

Napokon, keďže sme na pôde Inštitútu manažmentu a marketingu, a táto konferencia je tradične orientovaná predovšetkým do hľadania výstupov z katolíckej sociálnej náuky do ekonomiky, pokúsime sa načrtnúť niektoré možné sociálno-ekonomické dôsledky takejto vízie rodiny.

1. Rodina – rodina národov

Ak sme už v úvode naznačili, že vo svojej aktuálnej sociálnej encyklike sa pápež Benedikt XVI. nevenuje mimoriadnu pozornosť rodine ako takej, neznamená to, že sa tu vôbec nespomína. Naopak, nachádzame ju uprostred mimoriadne citlivej reflexie na tému sociálnych dôsledkov neúcty k životu. Pápež tu poukazuje na to, že kultúra interrupcií, antikoncepcie (a v istom zmysle sem možnom zahrnúť i stále sa šíriacu eutanáziu), ktorej základom je radikálny subjektivizmus, postavila súčasnú civilizáciu na bázu egoizmu. Pritom vieme (aj z dejín civilizácií, aj z vlastnej skúsenosti), že egoizmus je práve to, čo akékoľvek spolunažívanie, ba i samotné vzťahy medzi ľuďmi najviac ohrozuje. Inak to nie je ani vo vzťahu medzi egoizmom ako základom súčasnej „západnej“ civilizácie: „Málopočetné rodiny ochudobňujú sociálne vzťahy (...) a nedokážu zabezpečiť účinné formy solidarity.“ (CV 44)

Samozrejme, že každý manželský pár nesie svoju vlastnú zodpovednosť za rozhodnutie o počte svojich detí, s prihliadnutím na celý rad okolností, počnúc od zdravotných. Netreba však prehliadať, že štatisticky potvrdený priemerne príliš malý počet detí v dnešných rodinách celkom jednoznačne nie je dôsledkom akýchsi výrazných a epidemicky rozšírených zdravotných problémov dnešnej strednej a mladej generácie rodičov... Cirkev samozrejme nechce paušálne posudzovať toto výsostne vnútrorodinné rozhodovanie a rešpektuje ho. Avšak na druhej strane, kultúra jedného „imidžového“ dieťaťa, prípadne dvoch, okrem toho, že už i matematicky nie je schopná zabezpečiť vlastnú reprodukciu, a preto celkom logicky vedie túto civilizáciu k zániku vymretím, spôsobuje významné sociálne, ba i ekonomické problémy už aj v etapách, ktoré tomuto zániku predchádzajú. Sociálne vzťahy „žijú“ zo svojej variability a jej nedostatok ich robí strnulými. Navyše, táto situácia živí mentalitu uzavretosti srdca voči solidarite, ktorej najviditeľnejším prejavom je vnútorná akceptácia interrupcie ako možného „riešenia“ neželanej ťarchavosti, ale podstatou je už samotné vnímanie dieťaťa ako komodity, ktorú možno chcieť či nechcieť, podľa celkom subjektívnych (teda často egoistických) kritérií, ktoré síce vieme zakryť slovami o práve, slobode a pod., ale vo vnútri srdca sa prekryť nedajú a uzatvárajú človeka pred druhým človekom!

Navyše – a toto je myšlienka, ktorej Benedikt XVI. venuje zvláštnu pozornosť – egoizmus jednotlivca sa prejavuje i v egoizme národov, z čoho celkom zreteľne vyplýva problém nesolidarity ľudskej rodiny...

Skutočnosť, že ľudstvo treba vnímať v kategóriách „rodiny“ národov, hlása Cirkev už od čias II. Vatikánskeho koncilu. Nie je to len nejaká nábožensky ladená poézia či vzletná metafora, ako sa to niektorým v tom čase azda zdalo, ale hlboko racionálne povedomie toho, že i celé ľudstvo, podobne ako rodina a národ, je prirodzenou ľudskou štruktúrou, odvodenou od nukleárnej rodiny. Isteže, Cirkev má na túto reflexiu aj teologické dôvody – vieru v Božie stvoriteľské dielo človeka (z ktorého logicky vyplýva univerzálne bratstvo všetkých ľudí), ako aj vieru v zjavenie Boha ako Otca a povýšenie človeka do dôstojnosti Božieho dieťaťa, ktoré sa rozprestiera na všetkých ľudí všetkých čas. Ale zároveň je to výsledok hlboko racionálnej reflexie začínajúceho procesu globalizácie a hľadanie jeho pozitívneho usmernenia (v čase, keď „globalizácia“ ešte ani zďaleka nebola témou v svetovej politickej, ekonomickej či kultúrnej diskusii). „Globalizácia nie je apriori ani dobrá, ani zlá. Bude tým, čo z nej ľudia učinia“ – vyjadril sa Ján Pavol II. a toto stručné hodnotenie cituje Benedikt

(s. 292)

XVI. vo svojej encyklike (porov. CV 42)[4]. Ak podstatou globalizačného procesu bude povedomie spoločenstva, rozšírené na celosvetové spoločenstvo národov, môže globalizácia priniesť vyriešenie všetkých svetových ekonomických, politických, ekologických i sociálnych problémov! Ak však jej podstatou bude do seba zahľadený a voči blížnemu uzavretý egoizmus, bude to katastrofa prevalcovania slabších silnejšími z nedostatku solidarity – čiže povedomia spolupatričnosti, ktoré je nevyhnutné na zachovanie akéhokoľvek spoločenstva.[5]

Kategória „rodiny“, aplikovaná na medzinárodné spoločenstvo, poukazuje na racionalitu obidvoch možností vyústenia globalizačných procesov. Práve silné (čiže pevné a presvedčené) povedomie spolupatričnosti je motiváciou a inšpiráciou pre riešenie kríz v manželstve, a to nielen preto, lebo nás vedie k tomu, aby sme chceli krízy riešiť, ale i preto, lebo samo v sebe poukazuje na to, ako to máme urobiť. Podobne je to aj s krízami medzinárodných vzťahov, ba i so súčasnou krízou, ktorú charakterizujeme ako pôvodne finančnú, následne celkovo hospodársku, pričom však stále zreteľnejšie sa ukazuje, že ide v podstate o krízu etickú...

Nech je akokoľvek, zdá sa, že v súčasnej situácii krízy hovoriť o solidarite, alebo čo i len pomýšľať na ňu je nenáležité, resp. prinajmenej prakticky neuskutočniteľné. Benedikt XVI. však poukazuje i celkom konkrétne na to, ako práve solidarita bohatých krajín, v súčasnosti navzájom „zacyklených“ v kríze, s chudobnými krajinami, môže byť východiskom z ich kritickej situácie – keď dodávateľsko-odberateľské vzťahy celkom ochromila kríza bankového sektora, a to jednoducho nájdením nových obchodných partnerov, samozrejme za predpokladu dobrých úmyslov, a teda konštituovania týchto vzťahov v „pravde a láske“. Kríza preto nemá byť dôvodom pre oslabenie solidárnej pomoci ľuďom a národom v biede, ale práve naopak. Aj tu môžeme vidieť celkom zreteľnú paralelu: koľkokrát sa vnútorné problémy manželstiev a rodín vyriešili (nie prekryli, ale reálne vyriešili!) tým, že sa rodina otvorila navonok a začala sa úprimne a presvedčene angažovať v pomoci iným rodinám, či jednotlivcom v núdzi?

2. Rodina ako základná štruktúra „humánnej ekológie“

Ako sme naznačili v úvode, cirkevná terminológia, ktorá pre globalizovaný svet používa pojem „rodina národov“, poukazuje aj na to, akým smerom orientovať globalizačné procesy, aj prečo to tak robiť, ako napokon aj cieľ, ktorý je potrebné globalizácii stanoviť (už len preto, aby sa nestala akousi svojvoľnou silou, vymknutou z rúk človeka, ktorý ju „spustil“, ale aby človek, ľudská osoba bola stále „základom, cieľom i subjektom všetkých ustanovizní (štruktúr), v ktorých sa prejavuje a uskutočňuje spoločenský život“[6].

Toto podstatné zameranie všetkých spoločenských štruktúr na človeka vyjadruje Ján Pavol II. vo svojej encyklike Centesimus annus[7] pozoruhodným pojmom „humánna ekológia“, v ktorom naznačuje potrebu realizovať túto zvrchovanú pozíciu ľudskej osoby predovšetkým rešpektovaním jej prirodzenosti: „Nielen zem daroval Boh človeku, aby ju užíval, rešpektujúc pôvodný cieľ, pre ktorý mu bola darovaná ako dobro, ale človek dostal od Boha ako dar aj seba samého. Preto musí rešpektovať prirodzenú a morálnu štruktúru, ktorou bol obdarený.“ (CA 38).

(s. 293)

Ako konkrétne sa táto požiadavka prejavuje a z akého dôvodu po nej pápež volá, naznačuje hneď o pár riadkov ďalej, keď poukazuje na vzťah medzi ľudskou prirodzenosťou a rodinou, ktorá je v pravom zmysle slova optimálnym prírodným (rozumej: prirodzeným) prostredím pre jej integrálny rozvoj: „Prvá a základná štruktúra, ktorá slúži „humánnej ekológii“, je rodina, v lone ktorej dostáva človek prvé a určujúce poznatky o pravde a dobre, učí sa, čo je milovať a byť milovaný a čo konkrétne znamená byť osobou (CA 39). Samozrejme, Ján Pavol II. si je dobre vedomý, že jednak nie každá rodina pristupuje zodpovedne k tomuto svojmu bytostnému poslaniu, a jednak sa stále viac šíri isté spochybňovanie základných podstatných charakteristických čŕt rodiny, a tým sa i tento pojem postupne vyprázdňuje. Preto upresňuje, o aký pojem rodiny sa humánna ekológia opiera: „Tu sa myslí na rodinu založenú na manželstve, kde vzájomné darovanie sa muža a ženy tvorí životné prostredie, v ktorom sa dieťa môže narodiť a rozvíjať svoje schopnosti, kde sa naučí uvedomovať si svoju dôstojnosť a pripraviť sa na zvládnutie svojho jedinečného a neopakovateľného osudu.“ (tamtiež).

Požiadavka chrániť základné piliere rodiny, ktorými je pevné, stabilné a zodpovedne konštituované manželstvo, vychádza teda v tomto prípade nie z teologickej či filozofickej reflexie, príp. z náboženského Zjavenia, ale z racionálneho povedomia sociálneho poslania rodiny ako inštitúcie (štruktúry) prioritne zameranej na prvotnú socializáciu nových členov spoločnosti s podstatným zameraním na rešpektovanie a rozvíjanie ich dôstojnosti.

„Ekologická“ terminológia, použitá v tejto pápežovej úvahe, poukazuje na potrebu „zákonom chrániť“ to, čo je pre život nevyhnutné, a zároveň akýmkoľvek spôsobom ohrozené... a to sú samotné základy spoločnosti, teda rodina. V kresťansky orientovanom zákonodarstve, založenom na rímskom práve a postupne vžívanom povedomí ľudskej dôstojnosti a ľudských práv, požívala rodina vždy určité privilegované postavenie („favor iuris“), práve vzhľadom na pevné presvedčenie legislátora (i spoločnosti ako takej) o jej nezastupiteľnom mieste pri samom zachovaní nielen biologickej reprodukcie spoločnosti, ale – ešte viac – jej kultúry a hodnotového systému. Dnes sa však pod tlakom relativizmu ako „para-náboženstva“ západnej demokracie, postavenej na radikálnom agnosticizme, začína cieľavedome spochybňovať táto požiadavka v prospech „tolerancie“ všetkých iných foriem spolužitia, vrátane homosexuálneho (principiálne uzatvoreného voči biologickej reprodukcii), pričom sa poukazuje na to, že v demokracii údajne žiadna kategória si nemôže nárokovať právo na privilegované postavenie, lebo tým automaticky diskriminuje ostatné, čo je z hľadiska relativizmu neakceptovateľné.

Práve v tejto diskusii volanie po „ekológii“ je zároveň volaním po uvedomení si dlhodobého dopadu zodpovednosti za jednotlivé rozhodnutia, podobne ako je to pri ekologickej problematike vo vlastnom zmysle slova. Cieľom i v tomto prípade je trvalo udržateľný rozvoj, ktorý je nemysliteľný za predpokladu podkopania samotných základov spoločnosti.

Ide tu skutočne predovšetkým o akúsi ekologickú mentalitu, ako to bližšie rozvíja Benedikt XVI. v encyklike Caritas in veritate, keď poukazuje na súvis medzi tým, ako človek zaobchádza so sebou samým, a ako zaobchádza so svojím prostredím (porov. CV 51).[8]

3. Rodina je základná bunka spoločnosti – ale aká rodina?

Skutočnosť, že zväzok rodičov s ich deťmi je základnou bunkou každého širšieho spoločenstva, je všeobecne nediskutovaný fakt. Ak sa tomuto zväzku v minulosti priradil pojem „rodina“ (v tomto prípade nukleárna rodina) a tým boli zároveň – akosi automaticky –

(s. 294)

zahrnuté aj určité základné vnútorné vzťahy medzi jednotlivými členmi rodiny, dnes túto skutočnosť treba pomenovať, lebo pod pojem „rodina“ sa dostávajú mimoriadne heterogénne skutočnosti. Spoločnosť však nemôže vo svojej sociálnej politike postaviť na roveň to, čo ju zvnútra buduje, s tým, čo ju zvnútra rozvracia, iba ak zároveň otvorene pripustí svoju dekadenciu a smerovanie k sebazničeniu.

Navyše, táto požiadavka v sebe zahrňuje nielen sociálnu politiku v úzkom zmysle slova, ale i širšie politické, ekonomické, ba aj bezpečnostné činitele. Je zrejmé, a súčasná kríza to potvrdzuje s osobitnou naliehavosťou, že i sama ekonomika, ba i jej – na pohľad absolútne nezávislé – ekonomické zákonitosti, si vyžadujú základňu etiky, celý rad sociálnych čností, čo najoptimálnejšie prostredie z hľadiska psychologického („pohodu“), vymožiteľnosť práva (založenú na úcte k spravodlivosti). A toto všetko sa do významnej miery (niekde priam do rozhodujúcej miery) generuje, príp. degeneruje práve v rámci prvotnej socializácie človeka v jeho bytostnom vzťahu s tými, ktorí ho splodili a nejakým spôsobom usmerňujú jeho osobnostný rast (čiže vychovávajú ho).

Z tohto hľadiska je celkom zrejmé, že hoci každá rodina je „základom spoločnosti“, nie hocijaká rodina ju skutočne rozvíja a zvyšuje jej životnú, kultúrnu, mravnú a duchovnú úroveň. Ak teda spoločnosť chce zamerať svoj rozvoj na tieto hodnoty, mala by vo svojej politike (v úzkom i širokom zmysle slova) uvažovať predovšetkým o tom, o akú rodinu jej ide. Skúsenosť ukazuje celkom jasne a bez ohľadu na akékoľvek ideové či ideologické predznamenania či predsudky, že jedine heterosexuálna stabilná a zodpovedná rodina je základom prirodzeného charakteru, stability a sociálnej kohézie (ba solidarity) každého spoločenstva, ktoré vytvára (obec, štát, EÚ, globálna „rodina národov“).

Preto nie je indiferentné, či takúto, alebo inú, či akúkoľvek rodinu spoločnosť podporuje vo svojej legislatíve, resp. či heterosexuálnej stabilnej a zodpovednej rodine nekladie práve legislatívou a politickými rozhodnutiami zložité prekážky v zachovaní a udržaní týchto podstatných charakteristík. Rozvodová legislatíva je jedným zo zreteľných príkladov pôvodne rezignácie legislátora na situáciu manželských kríz, ale následne vytvorením kultúry nestabilnej rodiny.

Naopak, vôľa zachovať spoločnosť – jednak biologicky (teda zabezpečiť jej reprodukciu) a jednak kultúrne – by mala viesť politické a ekonomické rozhodnutia k podpore zodpovedného prístupu  k manželstvu a rodičovstvu, a to tak zo strany jednotlivcov, ako i spoločenských inštitúcií (najmä škôl a médií). Takto ponímané rodičovstvo je totiž spoločensky prospešná služba, vytvára predpoklady pre angažovanú demokratickú kultúru, kontinuálny ekonomický rozvoj, udržateľnosť sociálneho systému, a tiež ekologickú mentalitu (zodpovednosti voči prostrediu).

Podpora zodpovednosti jednotlivcov (a rodín) zo strany spoločnosti (štátu a vyšších štruktúr, napr. v našom prípade EÚ) je realizáciou subsidiarity, ktorá ako principiálna požiadavka, nastolená v sociálnej náuke Cirkvi proti šíriacim sa totalitným ideológiám v prvej polovici XX. stor.[9], a dnes tvoriaca základný pilier každej demokratickej štruktúry, je práve tým nástrojom, ktorý túto kultúru reprodukuje zvnútra. Naproti tomu, akékoľvek zasahovanie do kompetencií, hoci aj „dobre mienenou“ ponukou totálneho sociálneho zabezpečenia, vedie k pasivite, nezodpovednosti a rozkladu demokracie. Pozitívna pro-rodinná subsidiárna politika sa tak stáva už aj ekonomickou požiadavkou (a to nielen v súvislosti s krízou systémov dôchodkového zabezpečenia – hoci práve tu je jej nutnosť najzreteľnejšia).

(s. 295)

Záver

Z uvedeného vidno, že prínos katolíckej sociálnej náuky (tak v minulosti ako aj dnes) do rodinnej politiky, spočíva predovšetkým v dôslednom zachovávaní sociálnych princípov, so zameraním na ľudskú dôstojnosť ako najdôležitejší pilier ľudskej civilizácie. Prorodinná politika, založená na princípoch: ľudskej osoby (personality), solidarity a subsidiarity je akceptovaná najvitálnejšou časťou spoločnosti, vyvážená a chránená pred zneužívaním. Ako taká sa navyše môže stať modelom aj pre medzinárodnú rozvojovú politiku a usmerniť globalizačné procesy na prospech človeka a jeho integrálneho rozvoja.