KOŠČ, S.: (Úvody k dokumentom sociálnej náuky Cirkvi)
In: Dokumenty sociálnej náuky Cirkvi, Trnava : SSV 2007, ISBN 978-80-7162-694-7.
1. Lev XIII., Rerum novarum (15. mája 1891)[1]
Veľkosť tejto encykliky spočíva tak v kontexte, v ktorom sa objavila, ako i v prístupe k problematike, ktorú prejednáva. Lev XIII. sa už vo svojich predchádzajúcich dokumentoch nijako nestránil spoločenskej problematiky, predsa však encyklika Rerum novarum predstavuje míľnik, od ktorého sa odvíja celá nasledujúca náuka Cirkvi o spoločnosti.
Ku koncu XIX. storočia sa Katolícka Cirkev (najmä v západnej Európe) ocitla v bezprecedentnej situácii. Osvietenstvom inšpirovaný racionalizmus vyústil v ideovej a politickej oblasti do liberalizmu a individualizmu, pričom spoločnou črtou týchto myšlienkových prúdov bolo ostré odmietanie spoločenského vplyvu Cirkvi, stotožňovanej s odchádzajúcim absolutizmom.
Tento zápas však neprebiehal len na rovine ideí. Nové technológie a následná industrializácia znamenali nielen doslova priemyselnú „revolúciu“, ale pod vplyvom jej dynamizmu zasiahli aj mentalitu a priniesli so sebou novú kultúru. Keďže liberálna koncepcia štátu pokladala za nevyhnutné nezasahovať do ekonomického prostredia a ponechať akési „ustálenie“ prípadných sociálnych problémov na trhové mechanizmy, v skutočnosti konzervovala stále väčšie nespravodlivosti najmä v oblasti pracovných vzťahov. Takáto industrializácia a spolu s ňou priam „divoká“ urbanizácia, priniesla so sebou mnohoraké ponižovanie ľudskej dôstojnosti a ekonomickú polarizáciu spoločnosti. Množstvo tých, ktorí investovali do priemyslu, sa pod vplyvom neskúsenosti a bezbrehej konkurencie stále zmenšoval a bohatstvo tých šťastnejších sa stále zväčšovalo, kým na druhej strane priam geometrickým radom rástol „proletariát“ – masa robotníkov, zamestnávaných na jeden deň, za akýchkoľvek pracovných podmienok, živoriacich na hranici biedy a v danej situácii nevidiacich žiadne možné východisko. Cirkev sa všemožne usilovala v rámci svojich štruktúr pomáhať ľuďom v núdzi, ale cítila, že sú to len pokusy o čiastkové riešenie oproti celkom inak orientovanému systému.
Neustále sa zhoršujúca sociálna situácia robotníctva nemohla ostať bez reakcie. Vzhľadom na absenciu riešení zo strany štátu a neprítomnosť iných reálnych alternatív, začalo sa razantne šíriť nové učenie, socializmus, postulujúce radikálne vyriešenie problémov robotníckej triedy – tak pokiaľ ide o formu, ako i náplň. Karol Marx na základe dialektického materializmu identifikoval v dejinách revolúciu ako základný hybný nástroj historického vývoja a súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov ako základnú príčinu triedneho rozdelenia spoločnosti, ktorú sa žiadnej revolúcii dosiaľ nepodarilo odstrániť. Preto navrhoval urýchliť historický proces vyhrotením existujúceho triedneho sporu a uskutočnením totálnej revolúcie s cieľom kolektivizácie (zospoločenštenia) výrobných prostriedkov, ktorá by navždy odstránila príčinu rozdelenia spoločnosti na triedy a vytvorila optimálnu beztriednu spoločnosť. Cirkev videl v tomto procese ako nebezpečnú brzdu vývoja, pretože – podľa jeho slov – pôsobila ako „ópium ľudstva“, tlmiac v robotníkoch ich revolučný potenciál.
Cirkev si uvedomila, že v situácii, kedy ani status quo, ani ponúkané riešenie nie sú pre ňu prijateľné, už nestačí orientovať sa len na prax kresťanskej lásky, ale je potrebné sformulovať jej „sociálnu“ teóriu a predložiť systematický výklad existujúceho sporu, jeho podstaty i východísk, rešpektujúcich ľudskú dôstojnosť a prinášajúcich všeobecný prospech.
Práve toto je obsahom encykliky Rerum novarum o robotníckej otázke. „Robotníckou otázkou“ je konflikt medzi ľuďmi stelesňujúcimi „kapitál“ a ľuďmi stelesňujúcimi „prácu“, ktorý sa rozširuje, prehlbuje a stáva akousi stavovskou normou nespravodlivého usporiadania spoločnosti.
V prvej časti (Úvod a I. kapitola) poukazuje na neprijateľnosť súčasnej situácie i ponúkaného socialistického riešenia. Tu nachádzame podstatné konštatovania o prirodzenom charaktere práva na súkromné vlastníctvo, takže odstrániť ho by bolo proti prirodzenosti, a preto by situáciu nielenže nevyriešilo, ale ešte zhoršilo. Rovnako sa pápež stavia zásadne i proti triednemu boju ako nástroju na zmenu spoločenských podmienok, ktorý – keďže je sprevádzaný násilím – nikdy nemôže nastoliť spravodlivosť, aspoň nie trvácnu.
V druhej časti encykliky Lev XIII. ponúka riešenia robotníckej otázky. Na tomto riešení sa má spolupodieľať Cirkev (II. kapitola), štát (III. a IV. kapitola) a samotní robotníci (V. kapitola).
Charakteristické pre postoj Cirkvi k celej spoločenskej problematike je konštatovanie Leva XIII., že v tejto oblasti „nie je možné nájsť trvale platné riešenia bez pomoci náboženstva a Cirkvi“ (RN 13), keďže podstata všetkých „sociálnych“ problémov je morálneho charakteru. Z toho pramení priam povinnosť Učiteľského úradu Cirkvi formulovať sociálnu náuku ako aplikáciu kresťanských noriem viery a správania sa na spoločenské vzťahy na všetkých úrovniach. Platnosť tohto postoja i základných princípov a smerov riešenia, naznačená v tejto encyklike, sa potvrdila v dejinách (v miere, v akej boli, resp. neboli realizované v praxi) a prorocký charakter tohto dokumentu dosvedčuje celé následné učenie Cirkvi.
2. Pius XI., Quadragesimo anno (15. mája 1931)[2]
Encyklika Leva XIII. Rerum novarum priniesla medzi kresťanskými robotníkmi, vo farnostiach i v teologických kruhoch veľkú úľavu. Jej prínos sa však prejavil nielen na poli cirkevnom, ale taktiež politickom (osobitne v oblasti sociálnej legislatívy) a odborárskom, takže navzdory predpokladom sa práve v tých najpriemyselnejších krajinách výrazne oslabil vplyv marxistického robotníckeho hnutia a kresťanské hodnoty sa niekde viac, inde menej implementovali do Zákonníkov práce i do politických programov viacerých „ľudových“ strán.
Postupom času najprv spontánne a neskôr celkom zámerne začali vznikať iniciatívy, ktoré pri výročí tohto veľkého dokumentu pripomínali jeho posolstvo a poukazovali na rezervy, ktoré ešte ostávali v jeho aplikovaní.
Podobné pohnútky priviedli aj pápeža Pia XI. k myšlienke uctiť si okrúhle výročie vydania tejto magny charty, „na ktorej musí ako na svojom základe stavať každá kresťanská činnosť na sociálnom poli“ (QA 39) a presne po štyridsiatich rokoch vydáva ďalší významný sociálny dokument Cirkvi, ktorý však bol oveľa viac než len uctením si onoho predošlého dokumentu.
Pius XI. si bol dobre vedomý, že zároveň s vďačným poukázaním na blahodarné účinky encykliky Rerum novarum je potrebné poukázať na to, čo dosiaľ nebolo uskutočnené, a najmä naznačiť cesty riešenia problematiky, ktorá z „robotníckej otázky“ sa medzitým už stala „sociálnou otázkou“ a zasahuje celú spoločnosť.
Už podnadpis encykliky „o obnovení spoločenského poriadku podľa evanjelia“ dáva tušiť, že hlavná rezerva v aplikácii predošlého dokumentu je práve v akceptovaní toho jej najdôležitejšieho posolstva, totiž nevyhnutnosti vrátiť sa k evanjeliu a spoločenské vzťahy obrodiť na rovine morálnej.
Je zaujímavé všimnúť si, že tieto myšlienky sprevádzajú všetky nasledujúce „výročné“ dokumenty cirkevného Magistéria ako určitý leitmotív: Lev XIII. veľmi presne identifikoval problémy, mnoho sa i uskutočnilo, nie však to najpodstatnejšie – preto sa problémy vyostrili, rozšírili či prehĺbili a je potrebné opäť sa k veci vyjadriť a pripomenúť nevyhnutnosť obrody spoločnosti v duchu Evanjelia.
Z aktualizácie sociálnej problematiky v tomto dokumente stojí za osobitné povšimnutie ostrá kritika kapitalizmu, ktorý sa stal nadnárodným finančným imperializmom a tak stratil kontakt s požiadavkou služby všeobecnému dobru, konštitutívne vpísanej v prirodzenom práve na súkromné vlastníctvo. Pius XI. však nezdieľa šíriaci sa názor, že po hospodárskej kríze je potrebné dožadovať sa silnejšieho štátu, ktorý by v ekonomike i spoločnosti „urobil poriadok“. Naopak, varuje pred takouto spoločenskou objednávkou a pri myšlienke reformy ustanovizní formuluje mimoriadne závažný princíp subsidiarity ako nevyhnutný predpoklad spolupôsobenia organizačne vyšších a nižších spoločenstiev v duchu rešpektovania kompetencie a zodpovednosti za ňu, ako i nutnosti vypomôcť k svojpomoci, pokiaľ a pokým nižšie spoločenstvá nie sú schopné svoje kompetencie uskutočniť. Treba podčiarknuť, že tento princíp sa neskôr uplatnil (hoci nie vždy pod týmto názvom) pri formulovaní zásad všetkých demokratických štátnych zriadení a i súčasná Európska únia práve na ňom – aspoň vo svojich dokumentoch – stavia vzťah s členskými štátmi.
Napriek vyššie uvedenému, encyklika nemôže obísť konfrontáciu so socializmom, aj keď sa už kladie v iných termínoch ako za čias Leva XIII. Pius XI. jasne identifikuje určitý rozkol v socializme na radikálny a umiernený prúd. Odmietavo sa stavia k tomu, aby si onen umiernený socializmus nárokoval monopol na starostlivosť o „sociálnu agendu“ a varuje pred kompromismi s takýmito skrytými formami neakceptovateľnej ideológie.
V závere sa vracia k základnej téze sociálnej náuky Cirkvi, totiž k jej teologickému východisku, motivácii i cieľu, keď pripomína potrebu autentickej kresťanskej lásky spojenej so spravodlivosťou na skutočne trvácne riešenie sociálnych problémov človeka a spoločnosti.
3. Pius XI., Non abbiamo bisogno (29. júna 1931)[3]
Princíp subsidiarity, s takou naliehavosťou formulovaný v encyklike Quadragesimo anno, mal varovať spoločnosť pred požiadavkou príliš silného štátu ako protiváhy voči situáciám hospodárskej krízy, do ktorých privádza jednotlivé krajiny zdeformovaný kapitalizmus.
Žiaľ, táto myšlienka vôbec nebola neopodstatnená a situácia v pápežovom rodnom Taliansku ho prinútila takmer vzápätí vydať dokument, ktorý už svojou formou púta zaslúženú pozornosť. Navzdory zvyklostiam je totiž encyklika publikovaná nie v latinskom ale priamo v talianskom jazyku, o čom svedčí dokonca i jej názov. Pápežov zámer je zrejmý: túži osloviť priamo a bezprostredne taliansky ľud a varovať ho pred fašizmom, a najmä pred jeho mentalitou.
Dokument prichádza len dva roky po podpísaní konkordátu medzi Talianskou republikou a Svätou Stolicou a jeho ostrý tón je aj v tomto kontexte pozoruhodný. Cirkev je však veľmi citlivá na niektoré konkrétne prejavy totalitarizácie moci, akým je napr. úsilie štátu o zásahy do rodinnej výchovy s cieľom získať pre svoju ideológiu najmä mladú generáciu.
Zdá sa, že poslednou „kvapkou“, ktorá preliala pohár pápežovej trpezlivosti, bolo násilné rozpustenie mládežníckych spoločenstiev Katolíckej akcie, a najmä spôsob, akým sa ono uskutočnilo. Istotne, v úsilí zmanipulovať mládež bola pre fašistický režim práve táto organizácia prekážkou, ktorú bolo treba odstrániť. A práve v tejto konfrontácii sa celkom zjavne ukázala pravá tvár a metódy totalitného režimu.
Pápež dokázal z tohto a ďalších konkrétnych prejavov abstrahovať podstatu a vytýka fašizmu polarizáciu spoločnosti medzi štát a jednotlivca (zlikvidovaním siete všetkých prirodzených spoločenských medzičlánkov) a úsilie o „pohltenie“ človeka aj za cenu jeho slobody, a tým priam pošliapanie princípu subsidiarity.
Napriek tomu, že fašistický režim chcel spolitizovať pôsobenie Cirkvi (jej asociácií), práve tým ospravedlňoval ich prenasledovanie, Pius XI. jasne poukazuje na to, že podstata konfliktu je v celkom inej oblasti: „Boj, ktorý sa teraz odohráva nie je politický, ale náboženský a morálny, výslovne náboženský a morálny.“
Aj preto sa tu v súvislosti s koexistenciou Cirkvi a totalitného štátu (vyžadujúceho od svojich občanov prísahu vernosti) Pius XI. zásadne vyjadruje za právo na výhradu vo svedomí. Ba práve tu sa usiluje osloviť aj prívržencov vládnucej strany a jej ideológie, hlásiacich sa ku Katolíckej cirkvi, aby si uvedomili, že ak chcú skutočne slúžiť dobru, nemôžu konať proti svojmu svedomiu. Aj keď sa teda pápež stavia ostro proti praktikám fašistického režimu, v skutočnosti vidí za ním jednotlivé osoby ľudí, ktorým podáva ruku, aby opäť našli cestu k Pravde.
4. Pius XI., Mit brennender Sorge (14. marca 1937)[4]
Nápadne podobná formálna štruktúra, s akou sa môžeme stretnúť v predošlom dokumente Non abbiamo bisogno, charakterizuje aj ďalšiu encykliku Pia XI., tentokrát namierenú proti nemeckému nacizmu a adresovanú priamo nemeckým katolíkom v ich rodnom jazyku. Pápež aj tu – len štyri roky po uzatvorení konkordátu s Nemeckou ríšou... – cíti povinnosť reflektovať na najvyššej úrovni svojho magistéria napätia a stupňujúci sa tlak proti Cirkvi, jej predstaviteľom a štruktúram. Evanjeliovým podobenstvom o kúkoli (Mt 13) vysvetľuje Pius XI., prečo až dosiaľ Cirkev v Nemecku, i sám Vatikán, postupovali zdržanlivo voči zrejmým útokom zo strany hitlerovského režimu. Zároveň však toto podobenstvo poukazuje aj na to, že povestný „pohár trpezlivosti“ sa už prelial. Popri tomto konštatovaní a vysvetlení postoja Cirkvi dominuje v encyklike úsilie varovať veriacich v Nemecku pred podľahnutím veľmi dôkladne premyslenej propagande nacizmu ako takého (teda nielen vo vzťahu k Cirkvi).
Kritika na adresu nemeckého režimu je v mnohom podobná tej, ktorú nachádzame v encyklike, namierenej proti talianskemu fašizmu. Avšak pribúda tu osobitný prvok, a to odsúdenie nacistickej mentality ako novopohanskej modloslužby, keďže táto ideológia povyšuje rasu a národ na najvyššiu normu všetkých ostatných, dokonca aj náboženských hodnôt.
Práve tu sa sústreďuje propaganda, ktorá sa usiluje v tradične veľmi silno kresťanskom nemeckom národe zväčša nepostupovať proti Cirkvi priamo konfrontačne, ale oslabovať jej vplyv tak, že kľúčové pojmy kresťanského náboženstva sa začínajú používať najprv v čiastočne odlišnom a až postupne v celkom inom význame, čo pozvoľna vnáša zmätok do komunikácie, ba do samotného vnímania kresťanstva a jeho viery. Cieľom tejto propagandy je vytvoriť akési alternatívne náboženstvo, založené na viere v nadradenosť nemeckého národa a cestou tradičných náboženských pojmov získať preň veriacich kresťanov. Preto ústredná časť encykliky je venovaná práve tejto téme a Pius XI. sa usiluje očisťovať vieru v Boha, v Krista a v Cirkev od týchto pojmologických deformácií, a to aj konkrétnym vymenovaním a dôkladným upresnením niektorých takto zdeformovaných pojmov.
Za povšimnutie stojí táto pápežova pozornosť, venovaná identifikovaniu hlavnej cesty nacistickej propagandy, namierenej proti Cirkvi, keďže tento model – ako môžeme s odstupom času konštatovať – s porážkou nacizmu nezanikol, ale v rôznych podobách pretrváva, či už ako jeden z neskorších nástrojov komunizmu, alebo všeobecne relativizmu.
Aktuálnosť si zachováva aj pápežovo nevyhnutné zakotvenie morálky vo viere. Ateizmus nekladie pevné predpoklady pre trvácny mravne usporiadaný život, pretože v ňom absentuje zásadný aspekt morálnej zodpovednosti voči komusi/čomusi transcendentnému, čiže presahujúcemu čisto ľudský a imanentný horizont. Konkrétne tu potom Pius XI. vystavuje kritike nacionalistické aplikácie pravidla, podľa ktorého „účel svätí prostriedky“, keďže toto pravidlo je v zásadnom rozpore s kresťanskou morálkou.
Vyústenie encykliky tvoria výzvy k niektorým kategóriám nemeckého ľudu: k mládeži, ku kňazom a rehoľníkom a k verným laikom. Úsilie každého totalitného režimu je prioritne zamerané na získanie mladej generácie na svoju stranu, a preto sa vždy zameriava na vytrhnutie detí z rodinnej výchovy a jej podrobenie rôznym formám štátnej indoktrinácie. Je preto pochopiteľné, že pápežova výzva sa na prvom mieste obracia práve na mládež a nachádzame v nej aj veľmi silné slová odsúdenia pokusov o takúto deformáciu, používané v dejinách Cirkvi len v tých najkritickejších chvíľach hroziaceho či existujúceho rozkolu vo viere.
Záver encykliky vyznieva ako prejav starosti milujúceho otca, avšak ešte viac tu rezonuje múdrosť historického nadhľadu, ktorá vedie pápeža k viere, že aj toto obdobie prenasledovania je len dočasné a poslúži na očistenie viery, súdržnosti a duchovnej obrody Cirkvi.
5. Pius XI., Divini Redemptoris (19. marca 1937)[5]
S odstupom času sa javí ako veľmi zaujímavá myšlienka vnímať predošlé dve encykliky Pia XI. (NAB a MBS) spoločne s touto encyklikou ako určitú „trilógiu“ cirkevného magistéria, namierenú proti totalitným ideológiám ako takým. Evokuje túto myšlienku aj tá skutočnosť, že pápež encykliku Divini Redemptoris zverejňuje len päť dní po zverejnení predošlej encykliky, čo rozhodne odporuje zvykom Svätej Stolice a práve preto stojí za povšimnutie.
Už z tejto analýzy vonkajších okolností je zrejmé, že zámerom pápeža bolo – po odmietnutí ideológie fašizmu a nacizmu – varovať pred príklonom k zdanlivo opačnej, komunistickej ideológii. Naopak, uskutočňuje dôkladnú reflexiu realizácie tejto ideológie a kladie jej analýzu do rámca celodejinného zápasu medzi dobrom a zlom... Ak jeho predchodca Lev XIII. vytušil principiálne protináboženský charakter socializmu, Pius XI. vidí boj komunizmu proti náboženstvu, a osobitne proti kresťanstvu, ako podstatnú a neodmysliteľnú črtu tejto ideológie.
Pius XI. si je vedomý potreby opätovne, na najvyššej úrovni cirkevného magistéria, vysvetliť biskupom, kňazom a veriacim Katolíckej cirkvi podstatu komunizmu a jeho realizácie v spoločenskej praxi, keďže – podobne ako pri každom totalitnom režime – aj komunizmus sa opiera a šíri vďaka veľmi premyslenej a dôkladne plánovanej i uskutočňovanej propagande. Pozornosť si v tejto súvislosti zaslúži najmä pápežova myšlienka, že k šíreniu komunizmu významne prispela aj náboženská a mravná kríza spoločnosti, nadväzujúca na reálne oslabenie vplyvu kresťanských hodnôt.
Podobne ako v prípade fašizmu a nacizmu, aj v tomto prípade nachádzame v encyklike jasné rozlíšenie medzi odsúdením systému a otcovskou láskou k národu, resp. národom, ktorých sa týka. Navyše tu Pius XI. podotýka, že mnohé národy Sovietskeho Ruska sa s komunizmom nijako nestotožnili, vnímajú ho ako cudzie jarmo, ktoré ktosi zvonku naplánoval zrealizovať práve v ich krajine...
Druhú časť encykliky (č. 25 a ďalej) tvorí kresťanská alternatíva spoločenskej náuky, ktorá práve v konfrontácii s principiálne ateistickým komunistickým modelom zvýrazňuje svoju teologickú podstatu. Pius XI. však nepredkladá nejaký teocentrický model spoločnosti, ale podčiarkuje jednotu rozumu a Zjavenia v pohľade na spoločenské usporiadanie, rešpektujúce subjektivitu človeka a jeho dôstojnosť. Z tohto pohľadu vyvierajú aj požiadavky na fungovanie štátu a vysvetlenie funkcie Cirkvi pri predkladaní svojej sociálnej náuky. Práve táto časť encykliky, hoci je motivovaná potrebou odsúdiť komunizmus a vysvetliť do dôsledkov dôvody tohto odsúdenia, v skutočnosti tvorí veľmi pozoruhodné premostenie predošlej náuky Cirkvi s náukou nasledujúcich pápežov, osobitne Jána XXIII. Obzvlášť kapitola o obnove života podľa evanjelia (č. 41-54) tvorí doktrinálny súhrn teologických východísk celej sociálnej náuky Cirkvi. Do tohto rámca vkladá Pius XI. ešte raz pohľad na komunizmus v jeho súčasných, rôznym spôsobom skrytých metódach (č. 57) a varuje pred pokušením podľahnúť zdanlivo zmierlivým prejavom súčasných socialistov v krajinách so silným kresťanským povedomím.
Záver encykliky tvorí výzva po jednote všetkých cirkevných a spoločenských vrstiev pri uskutočňovaní sociálnej náuky Cirkvi v praxi, pripomínajúca všetkým tým, ktorí vnášajú medzi katolíkov nesvornosť a rozpory, ich „strašnú zodpovednosť pred Bohom a pred Cirkvou“ (DR 71). Pápež verí v možnosť, ba potrebu existencie „kresťanského štátu“, ktorý by dokázal realizovať požiadavky, kladené zo strany kresťanskej viery a morálky, a tak napomáhal – vo svojej kompetencii – ochranu a rozvoj svojich občanov aj po duchovnej stránke. Cirkev je ochotná byť štátu partnerom v tejto úlohe, pričom jej funkcia je opačná, keďže aj ona súčasne so starosťou o duše prispieva aj k pozdvihnutiu pozemského blahobytu.
6. Ján XXIII., Mater et Magistra (15. mája 1961)[6]
Pápež Ján XXIII. prináša do komunikácie Cirkvi so „svetom“ nové prvky, ktoré sa obzvlášť zreteľne prejavujú v jeho sociálnej náuke. Povedomie „materského“ a „učiteľského“ poslania Cirkvi voči každému človekovi je podkladom pre jej neustálu sociálnu prax a v ostatných desaťročiach i náuku, pričom hybným motívom je vždy láska a pocit zodpovednosti, ktorý je jej neodmysliteľnou súčasťou.
Dokument, publikovaný na 70. výročie encykliky Rerum novarum, je charakteristický analogickou vnútornou štruktúrou, akú sme mohli sledovať pri encyklike Quadragesimo anno (a nájdeme ju i pri nasledujúcich „výročných“ dokumentoch). Spolu s vďakou za odvážny, a zároveň nevyhnutný dokument Leva XIII. vyjadruje pápež v prvej časti presvedčenie o trvalej platnosti základných téz tohto dokumentu, a najmä prístupu k sociálnej problematike ako takej. Aj on zdôrazňuje primát morálneho aspektu všetkých sociálnych „vecí“ a spolu s tým aj konštatovanie, že bez zmeny v tejto oblasti všetky iné reformné kroky budú len akýmisi kozmetickými úpravami bez trvácnosti, kým v skutočnosti sa sociálne problémy budú ďalej rozširovať a prehlbovať. Osobitnú zmienku venuje javu šíriacej sa „socializácie“, ktorá však nie je začleňovaním jednotlivca do spoločenstiev a vytváraním siete sociálnych vzťahov, ale skôr narastajúcim prenikaním verejnej moci do jednotlivých spoločenských oblastí, čo môže mať negatívny dopad na slobodu človeka. V tejto súvislosti formuluje princíp „spoločného dobra“, presnejšie povedané definuje tento pojem – nie ako prienik individuálnych záujmov (dobier), ale ako „sústavu spoločenských podmienok“ (MM 51) umožňujúcich integrálny rozvoj.
Spolu s týmto povedomím kontinuity sociálnej náuky Cirkvi Ján XXIII. v ďalšej časti prináša aj niektoré významné postrehy a podnety pre sociálnu problematiku, ako sa predstavuje v aktuálnych podmienkach. V období obnovy po II. svetovej vojne najmä západné krajiny prežívajú priam „boom“ rozvoja priemyslu a služieb. Ján XXIII. však upozorňuje na to, že pokiaľ tento rozvoj neprebieha rovnomerným tempom aj v poľnohospodárstve, skôr či neskôr sa zabrzdí aj v priemysle a službách. Avšak na druhej strane cielený rozvoj poľnohospodárstva by prispel aj k väčšiemu odbytu pre priemyselné výrobky a služby. Toto isté konštatuje aj v súvislosti s nerovnomerným rozvojom jednotlivých oblastí – či už na vnútroštátnej rovine, alebo v celosvetovom meradle. Na všetkých týchto troch rovinách ponúka nielen formuláciu postoja a argumentov, prijateľných aj pre tých, ktorí nezdieľajú kresťanskú vieru, ale aj celý rad veľmi konkrétnych ekonomických nástrojov, ako v danej situácii pomôcť spravodlivosti, ale v konečnom dôsledku i prosperite.
V rámci reflexie medzinárodnej rozvojovej pomoci sa obzvlášť pristavuje pri demografickom probléme. Nezatvára si oči pred jeho existenciou, avšak pozerá sa naň v širších súvislostiach, a najmä odmieta riešenie tohto problému „metódami a prostriedkami, ktoré nie sú dôstojné človeka“ (MM 178).
Spolu s konštatovaním stále väčšej vzájomnej závislosti jednotlivých krajín na celosvetovej úrovni podotýka atmosféru nedôvery, ktorá sa šíri vo forme studenej vojny a zasahuje postupne celý svet. Pápež v tom vidí akoby „zamorenie“ onoho potenciálu solidarity, ktorý v sebe nesie šíriaca sa vzájomná závislosť v celosvetovom meradle.
Posledná časť encykliky je opätovným podčiarknutím nevyhnutného teologického rozmeru akéhokoľvek riešenia súčasnej situácie, pokiaľ má mať trvácny charakter: „Na svete nebude ani spravodlivosť ani mier, kým sa ľudia nevrátia k dôstojnosti Božích tvorov a detí“ (MM 200). Preto vyznieva ako nezmyselný každý pokus o usporiadanie spoločnosti bez ohľadu na Boha, alebo dokonca proti Bohu. Z tohto konštatovania vyplýva potreba dôkladného štúdia učenia Cirkvi v spoločenskej oblasti, aby jeho šírenie a uvádzanie do praxe bolo skutočne autentické. Jeho základným princípom je tzv. „princíp ľudskej osoby“, podľa ktorej človek musí byť na prvom mieste pri formulovaní všetkých spoločenských ustanovizní a nesmie sa nikdy stať nástrojom na dosahovanie akéhokoľvek cieľa.
V závere ešte ponúka praktickú metódu aplikácie sociálnych princípov do praxe cestou troch krokov: vidieť, zhodnotiť, konať. Vo vedomí toho, že aj medzi katolíkmi môžu pri uskutočňovaní týchto troch krokov nastať nezhody, vyzýva na rozumné hľadanie možného pred jalovými diskusiami o optimálnom riešení. Je nevyhnutné vytvoriť si a neustále sledovať pravú hierarchiu hodnôt a do nej na správne miesto zasadiť aj výdobytky modernej civilizácie, aby človeka nezotročovali, ale slúžili mu.
7. Ján XXIII., Pacem in terris (11. apríla 1963)[7]
Encyklika „o pokoji medzi všetkými národmi“ je výsledkom reflexie udalostí okolo tzv. Kubánskej krízy (1962) medzi ideologicky znepriatelenými svetovými veľmocami na vrchole „studenej vojny“. Je známe, že túto krízu sa podarilo zažehnať najmä vďaka priamej pápežovej diplomatickej intervencii. Ján XXIII. si kladie otázku, prečo je súčasný mier taký krehký a odpovedá požiadavkou postaviť ho na solídnych základoch „pravdy, spravodlivosti, lásky a slobody“. A s touto myšlienkou sa obracia – po prvýkrát aj oficiálne vo venovaní encykliky – nielen na členov Katolíckej cirkvi, ale aj na „všetkých ľudí dobrej vôle“.
Formálna štruktúra dokumentu zjavne korešponduje s orientáciou prebiehajúceho Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý žiada od Cirkvi viac prehĺbiť biblické a teologické východiská svojich postojov, ale na druhej strane pri ich formulácii a predkladaní viac vstúpiť do dialógu aj s tými, ktorí tieto východiská nezdieľajú. V tejto línii Ján XXIII. vychádza z konštatovania, že pokoj na zemi je možný jedine za predpokladu dodržiavania Bohom stanoveného poriadku. Tak ako obdivuhodne fungujú Bohom stanovené prírodné zákony, o čom sa človek presviedča stále väčším pokrokom svojho vedeckého bádania, podobne Boh vštepil svoj poriadok aj do človeka a všetkých jeho spoločenských vzťahov. Neznamená to, že medzi ľuďmi možno uplatňovať zákony, fungujúce v prírode, ale že aj v tejto oblasti treba hľadať a realizovať Boží poriadok.
Ďalší myšlienkový postup Jána XXIII. je v podstate veľmi jednoduchý, a práve v tom tkvie jeho veľká výpovedná hodnota a argumentačná presvedčivosť.
V podobe akoby štyroch poschodí tej istej budovy predkladá pápež ako východisko uznanie skutočnosti, že „každý človek je osoba“ (PT 3) a preto ako taký je subjektom všeobecných, nenarušiteľných a neodcudziteľných práv a povinností, ktoré vyplývajú z jeho prirodzenosti. Dôležité je v tejto súvislosti podčiarknuť, že samotné práva sú nerozlučiteľne spojené i s povinnosťami, a to predovšetkým v tom istom človekovi (správať sa v súlade s tým-ktorým právom). Až následne potom prichádza povinnosť rešpektovať to-ktoré právo zo strany iných, čím vzniká akoby určitý „kolobeh“ vzájomného uznávania práv a plnenia povinností, budujúci medziľudské spolunažívanie. Toto spolunažívanie je „usporiadané“, ak je založené na vyššie uvedených štyroch základných hodnotách: pravde, spravodlivosti, láske a slobode (porov. PT 16 a 17). Práve toto založenie poukazuje na jeho duchovný pôvod a neodmysliteľný vzťah s Bohom ako zdrojom života pre spoločnosť zodpovedajúcu ľudskej dôstojnosti.
Nasledujúca myšlienka vytvára akoby ďalší sústredný kruh uvedenej reflexie a pápež v nej zdôrazňuje nutnosť autority v spoločnosti, ako aj jej pôvod a inšpiratívny zdroj v Bohu. Zmysel existencie a fungovania verejnej moci je v uskutočňovaní spoločného dobra, a to najmä v oblasti zabezpečenia práv a povinností ľudskej osoby, či už medzi ľuďmi navzájom, alebo vo vzťahu k spoločenstvu. Celkom zreteľne sa tu ukazuje požiadavka demokratického usporiadania spoločnosti.
V tretej a štvrtej kapitole prenáša Ján XXIII. tieto zásady, platné v medziľudských vzťahoch a vo vzťahu k spoločenskej autorite, na pole medzinárodných vzťahov a vzťahu jednotlivých národov k celosvetovému spoločenstvu.
Tak ako medziľudské spolunažívanie je usporiadané za predpokladu rešpektovania rovnosti medzi ľuďmi, rešpektovania práv a plnenia si vzájomných povinností, rovnako je to i vo vzťahu medzi národmi a štátmi. Aj tieto vzťahy musia byť usporiadané podľa pravdy, spravodlivosti, lásky (solidarity) a v slobode (porov. PT 33-41). Jedine tieto hodnoty sú schopné odvrátiť neustále prítomnú hrozbu svetovej vojny, ktorá sa zakladá na rozšírenej a stále prehlbovanej atmosfére vzájomného strachu.
Napokon, skúsenosť ukazuje, že žiaden štát už dnes nie je schopný izolovane od ostatných zabezpečiť svoje legitímne záujmy a svoj vývoj, pretože vo svete sa stále viac udomácňuje myšlienka, ba každodenná realita vzájomnej závislosti. Preto aj v tejto rovine je potrebné venovať primeranú pozornosť spoločnému dobru celej ľudskej rodiny a za týmto účelom ustanoviť príslušnú celosvetovú autoritu, vybavenú premeranou právomocou.
Záverečnú časť encykliky venuje Ján XXIII. výzve katolíkom zaangažovať sa celkom konkrétne za vec mieru vo svete. V tejto veci požaduje na jednej strane nepripustiť žiadne kompromisy v oblasti viery a morálky, ale na druhej strane nadviazať plodnú spoluprácu so všetkými rozumnými ľuďmi, i ponad existujúce omyly a bludné názory, v prospech „dobrých“ cieľov, osobitne svetového mieru, keďže je to hodnota, ktorá prevyšuje názorové nezhody. Je známe, že táto myšlienka priviedla svojho času mnohých k pokusom nadviazať vo veci mieru dialóg medzi Katolíckou cirkvou a predstaviteľmi komunistických režimov. Žiaľ, neskôr sa ukázalo, že podobné iniciatívy sa stali nástrojom v rukách politickej moci na rozbíjanie Cirkvi z jej vnútra. Aj tu sa ukázalo, že na takéto podujatie musí byť ochota a úprimnosť na oboch stranách. Vec mieru je však hodnotou, ktorá si podobné úsilie vyžaduje a aj zasluhuje.
8. Pavol VI., Populorum progressio (26. marca 1967)[8]
Hoci sa zdalo, že po Druhom vatikánskom koncile istý čas nebude potrebné vydávať významné cirkevné dokumenty, Pavol VI. napriek tomu prichádza s vážnou sociálnou encyklikou, v ktorej pristupuje k celej tejto problematike s jedného veľmi konkrétneho, a zároveň symptomatického zorného uhla, a tým je pojem a prax rozvoja.
Vydanie encykliky súvisí so zriadením pápežskej komisie Iustitia et pax, ktorej úlohou je angažovať sa vo veci pokroku najchudobnejších národov ako požiadavky medzinárodnej spravodlivosti a svetového mieru, a encyklika je akousi slávnostnou formuláciou výzvy Cirkvi „za integrálny rozvoj človeka a za solidárny rozvoj ľudstva“ (PP 5).
Pojem „integrálneho rozvoja“, teda rozvoja celého človeka a každého človeka – je dvojjedinou požiadavkou skutočného rozvoja. Ešte predtým však Pavol VI. odmieta akékoľvek pasívne ponímanie rozvoja a zdôrazňuje povinnosť a zodpovednosť každého človeka za svoj vlastný „osud“ – teda úspech či neúspech. Ba pripomína i teologickú povinnosť rozvíjať sa, dokonca „prekonávať sa“ (PP 16), ako súčasť usmerňovania života každého človeka k Bohu. Na toto ponímanie osobného rozvoja nadväzuje povedomie spoločenského charakteru ľudskej bytosti, ktorý kladie na každého človeka povinnosť spolupatričnosti voči ostatným ľuďom a voči nasledujúcim generáciám. A tak i samotný pojem rozvoja charakterizuje Pavol VI. v tomto „antropologickom“ zmysle ako „prechod z menej ľudských podmienok k ľudskejším podmienkam“ (PP 20). Takéto ponímanie rozvoja nesie so sebou viaceré dôsledky v oblasti užívania a distribúcie dobier zeme v úzkom i širšom zmysle slova. Najmä však „znamená starať sa rovnako tak o sociálny pokrok, ako o hospodársky rast“ (PP 34). V tejto súvislosti sa v encyklike objavujú veľmi vážne varovania pred zredukovaním rozvoja na čisto ekonomickú oblasť a na výlučne kvantitatívne ukazovatele. Priam prorocky vyznievajú potom slová, že „zajtrajšia technokracia môže spôsobiť nemenej strašné zlá ako včerajší liberalizmus“ (tamtiež). Tu sa ukazuje rozhodujúce miesto výchovy a vzdelávania, ktoré sú neodmysliteľnou úlohou rodiny.
V druhej časti encykliky Pavol VI. rozširuje svoj pohľad na celosvetovú rovinu a rozvíja druhý aspekt „integrálneho rozvoja“, totiž jeho zameranie na každého človeka na „ceste k solidárnemu rozvoju ľudstva“ (názov II. časti). Pápež tu nadväzuje na „princíp solidarity“, sformulovaný už jeho predchodcom Levom XIII., a to v globálnej perspektíve. Skutočnosť, že niektoré krajiny majú problém s nedostatočnou produkciou, kým iné zas – tiež problém – s nadprodukciou, poukazuje podľa Pavla VI. na jednej strane na nedostatočnú vzájomnú solidaritu, a na druhej strane na nevyhnutnosť globálneho plánovania. V tejto súvislosti formuluje myšlienku vytvoriť z časti zbrojárskych výloh určitý svetový fond na prekonanie biedy. Táto požiadavka je výsledkom pápežovej reflexie ekonomických (antirozvojových) dôsledkov „studenej vojny“ medzi ekonomickými veľmocami, prebiehajúcej vo forme pretekov v zbrojení.
Na uskutočnenie všetkých tých zmien, ktoré sú nevyhnutné na prebudenie vzájomnej solidarity v celosvetovom meradle, je nevyhnutné prekonať najmä hlavnú „chorobu“ sveta, ktorou je „nedostatok bratstva medzi ľuďmi a medzi národmi“ (PP 66). Prejavy tejto choroby, a zároveň i jej liečby sú predovšetkým príspevkom k zachovaniu mieru vo svete, keďže „priveľké hospodárske, sociálne a kultúrne rozdiely medzi národmi vyvolávajú napätie a nezhody a ohrozujú mier“ (PP 76).
Záver encykliky, ktorý tvoria výzvy katolíkom, veriacim kresťanom, ľuďom dobrej vôle, štátnikom, mysliteľom a napokon všetkým „čo začuli volanie trpiacich národov“ (PP 86) vyznieva ako posolstvo nádeje, opierajúce sa o vieru, že napriek všetkým negatívnym javom súčasnej doby svet sa predsa pomaly približuje k Bohu a je potrebné, aby sa každý na svojom mieste pričinil k tomuto celodejinnému dynamizmu. Rozvoj národov je jednou z veľmi dôležitých súčastí tejto cesty a v určitom zmysle je jej vonkajším prejavom.
9. Pavol VI., Octogesima adveniens (14. mája 1971)[9]
Výročný sociálny dokument Pavla VI. nemá charakter encykliky z dôvodov, ktoré sa netýkajú jeho obsahu. (Išlo o osobné rozhodnutie pápeža nevydať po encyklike Humanae vitae a jej chladnom prijatí aj v prostredí Cirkvi už žiadnu ďalšiu encykliku. Svoje magistérium preto formuloval prostredníctvom apoštolských listov a exhortácií.) Na druhej strane je pravda, že k pripomienke výročia encykliky Rerum novarum nepristupuje „tradičným“ spôsobom a je preňho skôr vhodnou príležitosťou zamyslieť sa nad niektorými závažnými problémami súčasnej doby.
Akoby leitmotívom tohto apoštolského listu je vedomie spoločenskej zodpovednosti jednotlivých kresťanov i kresťanského spoločenstva ako takého. Aj preto list adresuje predsedovi Rady pre laikov a Pápežskej komisie „Iustitia et pax“ („spravodlivosť a pokoj“), teda dvoch úradov Svätej Stolice, osobitne poverených koordináciou aplikácie sociálneho posolstva Cirkvi v praxi.
Jeho cieľom je upriamiť v I. časti dokumentu pozornosť najmä na niektoré nové „sociálne“ problémy, resp. problémy, ktoré nadobudli nový charakter a vyžadujú si nový pohľad, prípadne sa vývojom stali naliehavejšími než v minulosti. Na prvom mieste sa tu nachádza problematika urbanizácie. Pavol VI. v nej vidí nielen jeden z najvážnejších javov s dôsledkami globálnych rozmerov, ale i pôvod mnohých ďalších súčasných sociálnych problémov. Hlavným zdrojom mnohorakých ťažkostí, súvisiacich s urbanizáciou, je najmä nezvládnutie tohto procesu, a to tak v mestách, ktoré sa preľudňujú, ako i na vidieku, ktorý sa vyľudňuje. Celkom prirodzene dáva Pavol VI. urbanizáciu do súvisu s industrializáciou, avšak na zaslepenosť, ktorú so sebou priniesol veľký priemyselný pokrok, Cirkev upozorňovala už dávnejšie. Nachádzame v tejto súvislosti aj hlbšiu úvahu nad skutočnosťou, že človek, ktorý svojimi schopnosťami ovládol prírodu, stáva sa následne otrokom vecí, ktoré vyrába a ktorých neustála potreba uspieť na trhu ho vťahuje do nekonečného víru umelo vytváraných potrieb a ich nikdy nekončiaceho uspokojenia. Je tu zjavné varovanie pred javom, ktorý neskôr dostáva názov „konzumizmus“. Navyše moderná mestská civilizácia neprináša zblíženie ľudí, ale ich stratenie sa v anonymite masy, čo spôsobuje mnohoraké podoby ľudskej biedy. Cirkev však nevníma „mesto“ ako svojho nepriateľa, ale ako výzvu k novej odvahe, ku ktorej Pavol VI. kladie za príklad starozákonného Jonáša, ohlasujúceho Božie slovo v meste Ninive. V závere kapitoly vyvodzuje z celej tejto reflexie závažné poučenie, ktoré spočíva v potrebe „predvídať včas nové sociálne otázky“, lebo inak „prerastú do príliš vážnych rozmerov na to, aby bolo možné dúfať v ich pokojné vyriešenie“ (OA 19).
Vzhľadom na nasledujúci vývoj sa ukazuje ako mimoriadne prorocky hlboká aj poznámka o moci komunikačných prostriedkov a o potrebe pýtať sa, kto je jej reálnym držiteľom, aké ciele sleduje a aké hodnoty predkladá.
Druhú kapitolu venuje Pavol VI. hlbšej analýze základných ľudských (spoločenských) túžob, za ktoré pokladá „túžbu po rovnosti a „túžbu po účasti“ (OA 22). Obidve tieto túžby priviedli ľudstvo k veľkému pokroku v oblasti ľudských práv a demokratických štruktúr. Jedna i druhá sú však veľmi krehké. Ľudské práva sa dajú zneužiť, najmä keď sa pri nich nevezmú do úvahy aj súvisiace povinnosti. A demokracia si vyžaduje štát postavený na zodpovednej občianskej spoločnosti. V opačnom prípade sa stane hračkou v rukách ideológií.
Kresťania nemôžu podporovať ideologické systémy, ktoré sú v protiklade s ich vierou a Pavol VI. otvorene poukazuje na to, že sa to týka tak marxistickej ako i liberálnej ideológie. Tejto myšlienke pápež venuje väčší priestor, pretože rozlišovanie medzi mylnými názormi a politickými hnutiami, ktoré z nich vznikli (myšlienka, ktorú formuloval Ján XXIII. v encyklike Pacem in terris), treba uskutočňovať s veľkou obozretnosťou. A ak sa zdá, že „veľké“ ideologické systémy XX. storočia sú pomaly na ústupe, varuje pápež pred prehnaným optimizmom, lebo to v skutočnosti môže nasvedčovať aj „skĺznutiu k novému pozitivizmu“ (OA 29). Navyše toto nebezpečenstvo vyplýva aj z veľkého rozmachu humanitných vied („vied o človekovi“), ktoré však často nevychádzajú so správnej antropológie.
Z týchto úvah vyplýva naliehavosť konkretizácie a praktického uplatňovania sociálnej náuky Cirkvi, počnúc od jej duchovnej dimenzie, ktorou je vnútorná premena človeka, až po politickú dimenziu, ktorá musí nadobudnúť svoju dôstojnosť prevzatím zodpovednosti za spravodlivosť a spoločné dobro. V tejto súvislosti nachádzame známy výrok Pavla VI., že politika je „náročný (...) spôsob ako žiť kresťanskú angažovanosť v službe iným“ (OA 46).
Podobne ako v predošlom dokumente, záver patrí naliehavej výzve na činnosť. Pavol VI. je tu veľmi kritický najmä voči tým, ktorí vedia identifikovať problémy a poznajú, čo treba robiť, ale chýba im povedomie vlastnej zodpovednosti. Pavol VI. začleňuje starostlivosť o reálnu službu bratom aj do kontextu ohlasovania a počúvania Božieho slova, čo následne do hĺbky rozvinul Ján Pavol II. i Benedikt XVI.
10. Ján Pavol II., Laborem exercens (14. septembra 1981)[10]
Prvá „sociálna encyklika“ Jána Pavla II. v skutočnosti len konkretizuje „sociálnu“ líniu celého pontifikátu tohto pápeža, od počiatku zameraného na človeka v jednotlivých aspektoch jeho pozemskej existencie, na ktorej ho Cirkev sprevádza.
Pri príležitosti deväťdesiateho výročia encykliky Rerum novarum pristupuje Ján Pavol II. k celej spoločenskej problematike zo zorného uhla ľudskej práce, alebo – ako sám hneď v úvode upresňuje – samého človeka „v širokom súvise s tou skutočnosťou, ktorou je práca“ (LE 1). Jeho úmyslom je vyjadriť sa k problematike práce v mene Cirkvi, ktorej poslaním je pripomínať dôstojnosť a práva pracujúcich, poukazovať na porušovanie tejto dôstojnosti a týchto práv a prispieť k tomu, aby zmeny, ktoré prebiehajú v súčasnej spoločnosti (v súvislosti s prácou), viedli k autentickému pokroku človeka v jeho osobnom i spoločenskom rozmere.
Východiskovou myšlienkou encykliky je poukázanie na to, že práca nie je charakteristikou jednej spoločenskej triedy, ale každého človeka ako takého. Je základným rozmerom ľudskej existencie a spolupodieľa sa nenahraditeľným spôsobom na formovaní osobnosti človeka, a preto „je kľúčom, a pravdepodobne najpodstatnejším kľúčom k celej sociálnej otázke“ (LE 3).
Pre pokoncilovú Cirkev je príznačné biblické zakorenenie morálnej teológie. Ján Pavol II. ide v tomto smere príkladom, o čom svedčí aj celá druhá kapitola encykliky, venovaná biblickej reflexii ohľadom práce, s viacerými zásadnými morálnymi a sociálnymi výstupmi. Pápež tu zdôrazňuje najmä prednosť práce v subjektívnom zmysle pred prácou v objektívnom zmysle a na tomto konštatovaní zakladá dôstojnosť ľudskej práce ako takej. Každý človek svojou prácou nielen „podmaňuje zem“ (Gn 1,28), ale realizuje sám seba. Okrem toho vytvára podmienky, ale i náplň pre svoj rodinný život. A napokon sa podieľa na tvorbe spoločného dobra spoločne s ostatnými členmi jednotlivých spoločenstiev, ale i v zmysle diachronickom, odovzdávaním a zveľaďovaním dedičstva minulých generácií ďalším generáciám.
Tento interpretačný kľúč, ktorým je primát človeka pred prácou, aplikuje Ján Pavol II. aj na pretrvávajúci konflikt medzi „kapitálom“ a „prácou“, ba