KOŠČ, S.: Úvod do misiológie. Antológia textov k misijnej sociálnej práci a sociálnej misijnej činnosti.

Vyd. Ružomberok : PF KU v Ružomberku, 2008, 131 s., ISBN 978-80-8084-339-7.

PREDHOVOR

Pojem „misia“ patrí dnes medzi pomerne „módne“ výrazy a môžeme sa s ním stretnúť v rozličných kontextoch. Od misijnej práce misionárov v náboženskom smere, cez rozličné humanitárne misie, až po vojenské misie. Zväčša sa týmto pojmom označuje určité pozítívne poslanie, úloha, s ktorou je ktosi vyslaný na iné miesto, aby tam čosi užitočné vykonal. V krajnom prípade však možno postrehnúť tento pojem aj v menej ušľachtilom kontexte, kedy sa ním označujú dokonca i teroristické misie. Z etymologického hľadiska niet čo namietať, slovo „misia“ pochádza z latinského slovesa „mittere“ (posielať), a teda možno ho skutočne preložiť výrazom „poslanie“, bez nutnosti akéhokoľvek bližšieho určenia.

Z hľadiska kresťanského však takéto rozšírenie pôvodne čisto náboženského pojmu misia je neprijateľné, lebo stavia akékoľvek poslanie na rovinu s poslaním, ktoré kresťanstvo odvodzuje od svojho zakladateľa, Ježiša Krista, konkrétne od jeho posledných slov, tzv. „misijného mandátu“: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28,18-20).

Poslanie ísť, učiť všetky národy, začleňovať ich do Cirkvi a viesť k životu v súlade s Božím synovstvom je „misiou“ v tom najvôastnejšom zmysle slova. Zaoberá sa ňou teologická veda misiológia, ktorú môžeme definovať ako systematické štúdium evanjelizačnej činnosti Cirkvi a prostriedkov, ktorými ju treba uskutočňovať.

Ako taká je misia vždy „dielom Cirkvi“, čo znamená na jednej strane potrebu povedomia zodpovednosti celej Cirkvi za toto dielo ohlasovania, ako za neodmysliteľnú súčasť existencie Cirkvi, a na druhej strane povedomie zodpovednosti každého člena Cirkvi pri ohlasovaní evanjelia, že toto ohlasovanie nekoná vo vlastnom mene, ale v ako člen spoločenstva Cirkvi.

Z hľadiska „cieľových skupín“ rozlišujeme tri situácie, v ktorých toto poslanie ohlasovať Evanjelium sa uskutočňuje:

-         Tie národy a skupiny osôb, kde Kristus a jeho Evanjelium ešte nie sú známe alebo kde chýbajú kresťanské spoločenstvá („missio ad gentes“);

-         Kresťanské spoločenstvá, ktoré majú pevné cirkevné štruktúry a sú horlivé vo viere a v kresťanskom živote („riadna pastoračná činnosť“);

-         Krajiny a oblasti so starou kresťanskou tradíciou, kde celé skupiny pokrstených stratili zmysel viery alebo sa dokonca už vôbec necítia ako členovia Cirkvi, lebo sa vo svojom živote vzdialili od Krista a od jeho evanjelia („nová evanjelizácia“).

Z úzkeho hľadiska za misijnú činnosť sa pokladá predovšetkým prvá situácia (hoci aj ostatné dve, najmä tá posledná, majú v sebe silný evanjelizačný aspekt).

Samozrejme, aj z hľadiska čisto teologického (ale aj na základe dvetisícročnej skúsenosti Cirkvi) misijná činnosť nikdy neprebieha izolovanie od úsilia o všeobecné pozdvihnutie človeka v službe jeho dôstojnosti, ba práve ohlasovanie Evanjelia je akoby zavŕšením tejto služby. Preto misijnú činnosť je nutné vnímať v úzkom súvise s charitatívnou činnosťou, so zvdelávaním, zdravotníckou osvetou i konkrétnou službou, s budovaním politických a ekonomických štruktúr, zodpovedajúcim a rozvíjajúcim dôstojnosť človeka. Z tohto hľadiska je veľmi potrebné uvažovať teda aj o „misijnej sociálnej práci“ a o „sociálnej misijnej činnosti“.

Misijná sociálna práca je odborná činnosť, ktorá okrem vlastného cieľa sociálnej práce integruje v sebe aj službu ohlasovania Pravdy evanjelia, ako neodmysliteľnej súčasti poskytovaných služieb, zameraných na potreby človeka v jeho celistvosti, medzi ktoré neodmysliteľne patria aj spirituálne potreby. Ohlasovanie Evanjelia nie je akousi „nadstavbou“ nad profesionálne poskytnutú sociálnu službu, ale je jej súčasťou, vychdázajúcou z realistickej integrálnej antropológie, čiže vízii ľudskej osoby vjednote jej materiálnej, intelektuálnej, spirituálnej a sociálnej dimenzie.

Sociálna misijná činnosť je poukázaním na potrebu vnímania sociálneho rozmeru ohlasovania Evanjelia, najmä v situácii misijnej činnosti „ad gentes“. Misijná činnosť tu nevyhnutne musí integrovať do seba aj poskytovanie sociálnych služieb v tom najširšom zmysle slova. Aj v tomto prípade to nie je len akýsi doplnok vlastnej misijnej činnosti, ale vo veľkej miere je to meradlo jej autentickosti, keďže ohlasovanie Evanjelia je vo svojej podstate služou lásky k blížnemu a tá nemôže nebyť vnímavá na celý komplex potrieb konkrétneho človeka, ktorého má pred sebou a ktorému má prejaviť lásku.

Na hlbšiu reflexiu tejto dvojakej sociálnej dimenzie misijnej činnosti je nevyhnutné poznať základné dokumenty Katolíckej cirkvi, zamerané na podstatu misijnej činnosti, spomedzi ktorých vyniká najmä encyklika Jána Pavla II. Redemptoris missio. Ale rovnako podstatné je i poučiť sa z dejinnej skúsenosti Cirkvi, ktorá je v pravom zmysle slova „školou života“. Cirkev vo svojich dejinách a v dejinách sveta začila množstvo rozličných situácií, vyskúšala množstvo rozličných metód a nasadila v tejto obvlasti množstvo svojich vynikajúcich svätcov. Túto skúsenosť je potrebné „preložiť“ do súpčasných reálií a na nej stavať misijnú horlivosť, kreativitu i voľbu metód.

Z týchto dôvodov, ako úvod do štúdia misiológie predkladáme čitateľovi ako podklad pre štúdium najmä tieto materiály: uvedený cirkevný dokument, syntetickú ale mimoriadne zasvätenú panorámu dejín misijnej činnosti, reflexiu bývalého prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov, kardinála Jozefa Tomka, aktualizujúcu potreby misijnej činnosti v súčasnosti a mimoriadne inšpriratívnu úvahu o vzťahu medzi misijnou a sociálnou činnosťou. Napokon, ako prílohu uvádzame i aktuálne štatistické údaje Katolíckej cirkvi v celosvetovom meradle.