KOŠČ, S.: Univerzita v bioetickom zápase

In: KOŠČ, S. (zost.): Bioetické konflikty – stav a sociálne dôsledky 40 rokov po Humanae vitae. Zborník z konferencie pri príležitosti 40. výročia encykliky Humanae vitae, Ružomberok, 28.11.2008. Ružomberok : Katolícka univerzita, Pedagogická fakulta, 2009, ISBN 978-80-8048-428-8, s. 104-110.

(s. 104)

Abstract:

Author focuses his attention to the fundamental role of university, identifying it in the search for truth and its communication. As far as the bio-ethic issue reaches the human person and his or her life and dignity, no university can be “neutral” in this question. Concretizing the reflection from the social point of view bio-ethic attitudes determine in large the social interactions and the social work deals with the consequent social problems. That’s why especially for social work science and for social workers is necessary to build a consistent position in this issue with the aim to be really helpful for the good of the client. The role of the university is to offer such a serious dialogue directed in this way.

Univerzitná pôda je tradične vnímaná ako v istom zmysle „posvätný“ priestor vedy, umenia, poznania a vzdelávania, kde nemajú miesto politické, komerčné či ideologické záujmy. Je otázka, do akej miery je možné dôsledne realizovať túto víziu, ostáva však zrejmé, že univerzita ako inštitúcia najvyššieho stupňa školskej edukácie by mala sledovať akési „vyššie ciele“ a – obrazne povedané – nešpiniť si ruky zápasmi každodenného boja o prežitie, o moc či ovládnutie a pod.[1] Nie náhodou jednou z prvých požiadaviek protitotalitnej revolúcie v r. 1989 bolo práve odideologizovanie vysokých škôl a boli to univerzitní študenti, ktorí na tejto požiadavke trvali tak zásadne (i za cenu rizika vylúčenia zo školy, či iných foriem perzekúcie), že táto myšlienka, postupne na seba

(s. 105)

nabaľujúc ďalšie, viedla napokon k pádu celého politického režimu.

V nasledujúcich rokoch prudkého rozvoja vysokoškolského vzdelávania sme často viac intuitívne než konceptuálne vnímali toto špecifikum, azda i bez dôkladnejšieho presvedčenia o skutočnej úlohe univerzity v spoločnosti, a možno i preto hodnotová reforma vysokého školstva napreduje u nás tak pomaly, ak vôbec môžeme tento dynamizmus hodnotiť ako „napredovanie“. Práve vzťah k hodnotám sa totiž ukazuje ako aktuálny problém v širšom meradle, než je len to naše, slovenské. Azda i preto aj súčasný pápež, Benedikt XVI. venuje tejto problematike relatívne veľký priestor a v rámci svojho, dosiaľ nie dlhého pontifikátu, už viackrát navštívil univerzitnú pôdu, aby sa tu zamýšľal nad aktuálnou úlohou univerzít v demokratickej pluralitnej spoločnosti.

Naposledy môžeme toto posolstvo nájsť v jeho príhovore na otvorenie akademického roku na rímskej univerzite La Sapienza (ktorý zaznamenal mimoriadny mediálny záujem najmä pre okolnosti, ktoré ho rámcovali, keďže pápežova návšteva univerzity bola na poslednú chvíľu odvolaná z dôvodu protestu skupiny vyučujúcich...).

V tomto príhovore, ktorý bol napriek tomu publikovaný vo vatikánskom denníku L’Osservatore Romano, Benedikt XVI. opäť predkladá víziu poslania univerzity, vychádzajúc z historickej skúsenosti (kde Cirkev ako zakladateľka univerzít má kompetenciu ako nik iný) a obohacuje ju o hlbší zmysel poznania v kontexte súčasného, často až bojovného agnosticizmu, ktorý je dôsledkom relativizmu a subjektivizmu.

Pápež tu vychádza zo základného konštatovania úlohy univerzity, odvodenej od toho, načo univerzita vôbec vznika: „Vnútorný pôvod univerzity spočíva v túžbe po poznaní, ktorá je vlastná človeku. On chce poznať, čo všetko je okolo neho. Chce pravdu.“[2] Dôležité je v tomto konštatovaní predovšetkým ono logické prepojenie medzi poznaním a pravdou. Človek chce poznať pravdu, neuspokojí ho nič iné. Univerzita bola založená s touto prvoradou úlohou. Len samo poznanie by totiž človeka nenaplnilo. Preto Benedikt XVI. pokračuje vo svojej úvahe ďalej a zdôvodňuje požiadavku poznania pravdy o skúmaných skutočnostiach aj

(s. 106)

vzhľadom na jeho, resp. jej etické dôsledky: „Kto vidí a chápe iba všetko to, čo sa deje vo svete, stáva sa smutným. Pravda však znamená viac než nadobudnutie vedomostí, poznanie pravdy má za účel poznanie dobra.“[3] V tom práve spočíva veľkosť človeka a zmysel daru rozumu, ktorý dostal – poznanie pravdy ho má existenciálne zaangažovať za dobro, ktorým je sama pravda, a najmä jej napĺňanie (realizácia) v živote. Ak teda, napríklad, objektom poznávania je život, človek vo svojej prirodzenosti túži po poznaní pravdy o živote, a toto poznanie, resp. táto pravda, ho vedie k napĺňaniu dobra, teda na prvom mieste k úcte voči životu a jeho ochrane...

Paradoxne však tento dynamizmus nefunguje vždy lineárne. Naopak, pápež poukazuje na to, že niekedy sa poznanie môže stať dokonca pokušením, keď sa akoby „zacyklí“ samo v sebe a vzdá sa hľadania pravdy: „Nebezpečenstvom západného sveta je to, že človek, vedomý si veľkosti svojho poznania a moci, sa vzdá otázky o pravde. A to zároveň znamená, že rozum nakoniec ustúpi nátlaku záujmu a príťažlivosti úžitku a bude tak prinútený uznať ich ako konečné meradlo.“[4] Rozum, ktorý je vo svojej prirodzenosti zameraný na hľadanie pravdy a službu jej dobru (predovšetkým jej šírenie), stane sa takto nástrojom, použiteľným na akýkoľvek cieľ, dokonca i zameraný proti človekovi – sebe samému, či iným. Dejiny XX. storočia hovoria jasnou rečou, kam môže človeka a ľudstvo dostať veľkosť rozumu, použitého na neetické ciele... Univerzita by sa v žiadnom prípade nemala prepožičať na tento model poznávania, ale každú jej vedeckú či vzdelávaciu aktivitu by malo „predznamenať“ dôsledné hľadanie pravdy. Inak sa spreneverí svojmu pôvodnému poslaniu (pôvodnému nielen z hľadiska historického, ale i z hľadiska ontologického) a zredukuje svoju stáročnú tradíciu na dobu trvácnosti propagandy, ktorej sa stane nástrojom.

Patrí teda „bioetika“ na univerzitu? Je legitímne, aby sa univerzitná pôda stala priestorom bioetických (či iných etických) konfliktov? Nemala by univerzita ostať „neutrálna“ v týchto otázkach, ktoré rozdeľujú spoločnosť, a teda – priam nevyhnutne – vedú k akémusi znepriateleniu si jednej či druhej časti obyvateľstva?

Odpoveď na túto otázku nájdeme v celkom jednoduchej analýze vyššie uvedeného poslania univerzity. Ak podstatnou úlohou

(s. 107)

univerzity je hľadať (neustále spoznávať) pravdu a šíriť ju, tento cieľ napĺňa dvomi vzájomne komplementárnymi cestami. Prvou z nich je veda a výskum. Práve oni sú totiž privilegovanými cestami k hľadaniu pravdy. Z tohto hľadiska bioetika celkom jednoznačne patrí na univerzitu, ako hľadanie samých koreňov pravdy o človekovi. Druhou základnou úlohou univerzity je výchova a vzdelávanie. Ide o komunikačný proces, ktorý – ako každá komunikácia – vychádza od vysielateľa, komunikuje isté posolstvo prijímateľovi a robí to s určitým cieľom. Práve táto skutočnosť poukazuje na nutnosť zadefinovania vízie človeka v každom vzdelávacom procese. Preto každý stupeň vzdelávania, a osobitne ten najvyšší, čiže univerzitný, si musí klásť otázky, týkajúce sa bioetiky, a to takmer v akejkoľvek oblasti poznania – v tej miere, v akej sa ono týka človeka...

To neznamená, že by univerzita principiálne mala byť akousi barikádou politických zápasov v bioetickej oblasti. Práve jej zameranie na pravdu a na jej šírenie ju priam predurčuje na to, aby poskytla, ba stala sa priestorom pre dialóg „s chladnou hlavou“, zameraný na poznávanie pravdy, oslobodený od predsudkov a rôznorodých „záujmových“ vplyvov, s cieľom demaskovať možné manipulácie a stať sa tak skutočne službou pravde, a tým službou človekovi a spoločnosti.

Hlavným nástrojom pre spoznanie pravdy v oblastiach, týkajúcich sa samotných prameňov života človeka, je – tak ako inde – dialóg. Na univerzitnej pôde sa prejavuje v dvoch rovinách:

a) Dialóg v rámci hľadania pravdy: aká je skutočná pravda nových biotechnologických možností človeka? Aký je ich cieľ – čo nimi môže človek dosiahnuť a čo stratiť? Ak sa otázky postavia takto, je zrejmé, že miesto v tomto dialógu o bioetických témach nepatrí len biológom a etikom, ale zasahuje celý rad vedných odborov, vrátane sociálnych vied a sociálnej práce – v tom zmysle, ako táto problematika a jednotlivé postoje v nej prinášajú so sebou významné sociálne dôsledky a ako sociálna práca môže (a má!) vplývať na formovanie príslušných postojov vo svetle pravdy.

b) Dialóg vo vysokoškolskom vzdelávaní: aký bio-ethos má byť základom a cieľom sociálnych interakcií človeka v spoločnosti? Z hľadiska vyššie uvedeného je nutné pretaviť príslušné poznanie pravdy aj do vzdelávania, predovšetkým pokiaľ ide o jeho cieľ. Každá škola musí mať jasno v tom, k čomu chce svojich žiakov, či študentov viesť. Je však dôležité, aby toto rozhodnutie robila nie na základe nejakých ideových apriorizmov, ale etická „kvalifikácia“ musí byť racionálne zdôvodnenou súčasťou „profilu absolven-

(s. 108)

ta“ toho-ktorého študijného odboru. Zatiaľ, čo na nižších stupňoch škôl, vzhľadom na neplnoletosť žiakov, musí škola rešpektovať vôľu rodičov a vzdelávať v spolupráci s ich slobodným rozhodnutím,[5] univerzita komunikuje s dospelými študentami, zodpovednými za svoju slobodu, a preto jej úloha jasne si zadefinovať svoju víziu človeka, a teda i postoj v existujúcich bioetických konfliktoch, je prejavom korektného vzťahu k študentom ako partnerom v tomto dialógu.

Uvažujeme nad konfliktami v bioetickej oblasti z hľadiska ich „sociálnych dôsledkov“... Ak z toho vyvodzujeme isté úlohy pre univerzitu – vedu, a vzdelávanie, ktoré uskutočňuje – bolo by užitočné špecifikovať, aspoň v základných rysoch, tieto myšlienky aj v sociálnej oblasti v úzkom zmysle slova. Treba si teda položiť aj celkom konkrétnu otázku: Aká by mala byť úloha sociálnej práce v bioetickej problematike? A možno ešte predtým: Je nejaký súvis medzi bioetickou problematikou a sociálnou prácou?

Odpoveď na druhú otázku dáva predovšetkým prax sociálnej práce. Sociálny pracovník nevyhnutne prichádza do kontaktu s touto problematikou, keďže prichádza do kontaktu s klientami, konajúcimi, resp. rozhodujúcimi sa určitým spôsobom a ich rozhodnutia majú následne dopad aj na ich sociálne interakcie, ba i na širšie sociálne vzťahy, až po celospoločenskú „klímu“. Otázka interrupcie, či eutanázie, alebo dokonca i prenatálnej diagnostiky nie je teda len „súkromnou vecou“ klienta... Ba dokonca, v súvislosti s interrupciou si treba položiť ešte základnejšiu otázku: Kto je náš klient? Ak veda dokázala, že po počatí nie je možné nájsť vo vývoji ľudského plodu iný bod, ktorý by mohol byť pokladaný za začiatok ľudského života, potom úlohou sociálnej práce – podstatne zameranej na pomoc človekovi a ochranu jeho dôstojnosti[6] – je na prvom mieste chrániť jeho život, pokiaľ je ohrozený... Analogicky ako sociálny pracovník zastupuje záujmy dieťaťa v rozvodovom procese, a to aj proti rodičom, pokiaľ tieto záujmy nerešpektujú, alebo ich dokonca ohrozujú, podobne i tu klientom pre sociálneho pracovníka je nielen žena-matka, prípadne jej oko-

(s. 109)

lie, ale je ním aj počaté dieťa, hoci v prvom štádiu svojho vývoja. A jeho nespochybniteľným prvým záujmom je zachrániť si život.

Tento pohľad na poslanie sociálnej práce v bioetickej oblasti, hoci ukázaný len na jednom konkrétnom príklade, pomáha k racionálnemu postoju k celej problematike. Už v Biblii sa totiž píše (a túto myšlienku si ľudstvo traduje už odpradávna ako životnú múdrosť, potvrdenú mnohonásobnou skúsenosťou), že: dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie a zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie.“ (Mt 7,18) Povedané slovami slovenskej ľudovej múdrosti, strom sa pozná po ovocí. Ak teda v bioetickej problematike existujú rôzne postoje, prínosom sociálnej práce do celej diskusie by mohol byť práve pohľad na „ovocie“ jednotlivých postojov, keďže sociálna práca pracuje s klientami, ktorí na sebe a svojich vzťahoch realizujú, resp zakusujú dôsledky jednotlivých postojov a rozhodnutí, týkajúcich sa aj tejto oblasti. Ba stále viac možno sledovať súvis medzi rozhodnutiami bioetického charakteru a rôznorodými sociálnymi dôsledkami, z nich plynúcimi. Racionálne na tomto prístupe je akési metodologické odhliadnutie od ich ideových (filozofických či teologických) východísk a rozhodovanie sa na základe dôsledkov. Konkrétne povedaní, ak ovocie toho-ktorého postoja v bioetickom konflikte je dobré, treba sa ho držať ako pravdy a k nej vychovávať a vzdelávať študentov zdôrazňujúc im – v akademickom dialógu – racionálny dôvod tejto voľby. A naopak, ak ovocie je negatívne, treba hľadať pravdu inde, teda sadiť iný „strom“... Je totiž známou pravdou, že najväčšou hlúposťou je robiť tie isté veci a očakávať odlišné výsledky...

Analógia so stromom poukazuje takto ešte i na ďalšiu podstatnú okolnosť v tejto problematike, že totiž nestačí urobiť nejaké „kozmetické úpravy“, hľadať kompromisné riešenia, či čiastkové ústupky, v mene akýchsi „odôvodnených“ výnimiek a podobne. Riešenie, teda zmenu „ovocia“, prinesie len zásadná zmena v postoji a následná dôslednosť v jeho aplikácii. To neznamená žiaden zaslepený dogmatizmus napr. voči žene, ktorá uvažuje o interrupcii po tom, ako bola znásilnená. Ale znamená to uvedomiť si, že ak interrupcia je vo svojej podstate a vo svojich dôsledkoch zásadne zlá, tadiaľto cesta riešenia nevedie, a teda ani v tejto extrémne dramatickej situácii by interrupcia traumu znásilnenej ženy nevyriešila, skôr by k nej pridala ešte ďalšiu, oveľa hlbšiu traumu... A preto riešenie treba hľadať inde. Zásadný postoj sociálneho pracovníka (ale vlastne i samého klienta) je mu pomôckou k hlbšej motivácii hľadať často azda i ťažšie, zložitejšie a na prvý pohľad problematickejšie riešenia.

(s. 110)

Kľúčovou otázkou v tejto diskusii ostáva teda to, ako hodnotiť ovocie jednotlivých postojov v bioetickej problematike: pozitívny či negatívny postoj k interrupciám, ku antikoncepcii, k prenatálnej diagnostike, k eutanázii... Nie je úlohou tejto mojej úvahy podať odpovede na tieto otázky (verím, že aspoň naznačili to dostatočne kompetentne predchádzajúce príspevky), ale je úlohou univerzity vytvoriť priestor na akademický – teda odborný, kultivovaný, otvorený a s „chladnou hlavou“ vedený – dialóg na túto tému. A to bolo cieľom tejto konferencie.