KOŠČ, S.: Špecifické aspekty náboženskej motivácie pre dobrovoľnícku prácu v sociálnych službách

In: Matulayová, T. (ed.): Fenomén dobrovoľníctva v sociálnych službách. Zborník príspevkov. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, 2011, ISBN 987-80-970485-5-6, s. 65-74.
 

s. 65

Abstrakt

Autor sa zamýšľa nad fenoménom náboženskej, osobitne kresťanskej motivácie pre dobrovoľnícku prácu. Tento jav je stále prítomný v dejinách ľudstva a i v súčasnosti predstavuje z hľadiska kvantitatívneho najväčší podiel dobrovoľníckej aktivity v sociálnych službách. Avšak aj z hľadiska kvalitatívneho práve táto motivácia prináša so sebou špecifický prístup k poskytovaniu sociálnych služieb, ktorý prináša efektívne uspokojovanie potrieb človeka v integrálnom ponímaní jeho osobnosti. Preto je potrebné identifikovať túto motiváciu a podporovať ju.

Abstract

Author focuses his attention on the phenomenon of the religious, and especially of the Christian motivation for the voluntary work. This phenomenon was present in the whole history of the mankind and also nowadays constitutes, form the quantitative point of view, the largest part or the voluntary activity in the social services. But also from the qualitative point of view this very motivation realizes the specific approach in the providing of the social services, which brings effective meeting of the human needs in the integral meaning of his/her personality. That's why it is important to identify this motivation and to support it.

Motivácia je podstatnou črtou každej ľudskej činnosti. Ba ešte viac: práve ona je charakteristickou vlastnosťou, ktorá zásadne odlišuje ľudskú prácu od činnosti zvierat, hoci by sa (pri niektorých manuálnych prácach) na prvý pohľad mohli javiť podobné. Motivácia angažuje ľudské duchovno, a to prostredníctvom rozumnej úvahy a slobodného rozhodovania, ktoré sú výlučnými znakmi ľudskej bytosti. Dokonca aj vtedy, keď motivácia absentuje (niektoré činnosti, úkony a pod.) človek vykonáva mimo-voľne, je tento aspekt významný, pretože človek v každom prípade a v každej situácii neprestáva byť rozumný a slobodný. S výnimkou konania pod nátlakom (násilím) je teda

s. 66

motivácia, úmysel, to, čo charakterizuje kvalitu ľudského skutku, či konania. Aj z hľadiska morálneho je motivácia jedným z troch podstatných čŕt, ktoré podmieňujú morálnu kvalitu skutku (ďalšími dvoma sú predmet skutku a jeho okolnosti). Podľa kresťanskej morálky dobrý úmysel neospravedlňuje zlý čin („účel nesvätí prostriedky“), ale rovnako platí aj opačná téza: dobrý skutok vykonaný so zlým úmyslom je morálne diskvalifikovaný práve pre zlo motivácie, pre ktorú bol vykonaný.[1]

Práve z týchto dôvodov problematika motivácie ľudského konania sprevádza celé dejiny človeka, a osobitne jeho uvažovania, ktoré môžeme dnešnou terminológiou nazvať psychologické. Psychológia vypracovala množstvo teórií, ktorými sa usiluje popísať zložité procesy, ktoré prebiehajú v psychike človeka, keď sa rozumne a slobodne rozhoduje konať tak či onak. Nie je predmetom tejto úvahy analyzovať tieto teórie, čo však neznamená, že nie sú pre našu tému dôležité.

Ak je dôležité klásť si otázku motivácie pri akejkoľvek ľudskej činnosti, osobitne zaujímavé je položiť ju v súvislosti s činnosťou dobrovoľnou či dobrovoľníckou,[2] ktorá nie je motivovaná ekonomickým prospechom a jej motívy teda principiálne nespadajú do kategórie „niečo za niečo“. Práve toto robí dobrovoľníctvo ako fenomén povšimnutiahodným – osobitne v súčasnej dobe a súčasnej kultúre, kedy sa zdá, že sa ľudia stále viac a intenzívnejšie ženú za tým, aby dosiahli čo najväčší úspech v čo najkratšej dobe a táto motivácia sa javí ako dominantná, takmer výlučná. A predsa, paralelne s touto „mainstreamovou“ kultúrou konzumizmu sa stále viac šíri ako alternatívna kultúra povedomie potreby vykonať čosi nezištne, a to ako prejav osobnej zrelosti.

Isteže, zároveň s týmto konštatovaním treba upozorniť, že samému javu dobrovoľníctva by asi najviac uškodilo vnímať ho akosi a priori „ružovo“ – akoby ono bolo automaticky, samo od

s. 67

seba dobré, užitočné, prínosné a chvályhodné. Z hľadiska predmetu dobrovoľnej činnosti by azda stačilo odlíšiť dobrovoľníkov, ktorí sa venujú spoločensky prospešnej činnosti, od dobrovoľníkov deštruktívneho charakteru (vandali, teroristi a pod.) a toto konštatovanie by bolo použiteľné. Avšak práve pri úvahách o motivácii dobrovoľníkov sa ukazuje, že niekedy sa dokonca treba mať na pozore aj pri veľmi užitočnej službe človekovi či spoločnosti, pretože nesprávne motivovaní dobrovoľníci môžu nielen diskvalifikovať svoju prácu, ale i zruinovať celú dobrovoľnícku organizáciu. Vitoušová uvádza v tejto súvislosti deväť „nebezpečných“ motivácií, na ktoré by si každá nezisková spoločnosť mala dať pozor u uchádzačov o dobrovoľnícku prácu:

-          súcit, vedúci k degradácii (ponižovaniu) klienta;

-          neprimeraná a zbytočná zvedavosť;

-          služba prameniaca z pocitu povinnosti;

-          snaha niečo si zaslúžiť;

-          osobné nešťastie, s ktorým si uchádzač nevie rady, a preto chce v službe hľadať svoju vlastnú duševnú rovnováhu;

-          osamelosť a z nej prameniaca túžba po priateľstve;

-          pocit vlastnej dôležitosti a nenahraditeľnosti;

-          nedostatok sebaúcty a s ním spojená túžba stretnúť ešte úbohejších ľudí;

-          panovačnosť, túžba ovládať iných a uplatňovať na nich svoj vplyv.[3]

Takéto motivácie totiž skrývajú neriešené vnútorné osobné problémy, ktoré môžu veľmi poškodiť poskytovanú službu klientovi, najmä ak ide o psychicky náročné situácie dobrovoľníckej sociálnej služby, a tiež rozvrátiť celú organizáciu, ktorú dobrovoľník tvorí a reprezentuje. Zároveň tieto úvahy podčiarkujú potrebu zrelej osobnosti pre dobrovoľnícku prácu, najmä v sociálnych službách.

Práve toto je prvý dôvod, pre ktorý sa ukazuje ako obzvlášť užitočné pristaviť sa pri náboženskej motivácii pre dobrovoľnícku prácu. Isteže, aj tu môže ísť o náboženské „prekrytie“ v skutočnosti celkom inej motivácie, avšak na druhej strane, náboženská motivácia vedie človeka zväčša k rozhodnutiu

s. 68

angažovať sa v náboženských, osobitne cirkevných charitatívnych dielach, pre ktoré je príznačný záujem, ba priam požiadavka formácie svojich členov, vrátane dobrovoľníkov, s osobitným zreteľom na formáciu ich srdca. Súčasný pápež Benedikt XVI. vysvetľuje túto formáciu ako požiadavku lásky, ktorá si žiada osobitný prístup tak vo vzťahu k samému dobrovoľníkovi, ako i k jeho klientovi: „Je potrebné priviesť ich k takému stretnutiu sa s Bohom v Kristovi, ktoré prebudí v nich lásku a otvorí ich srdcia pre druhých, aby láska k blížnemu nebola pre nich prikázaním, daným zvonku, ale dôsledkom ich viery, ktorá sa stáva činnou skrz lásku.“[4] Takáto formácia pôsobí ako prevencia pred vyššie uvedenými „nebezpečnými“ motiváciami, resp. ako pomoc pri ich identifikovaní u uchádzačov o dobrovoľnícku službu. Zároveň srdce, otvorené Bohu prostredníctvom služby blížnemu, chráni pred pokušeniami, ktoré so sebou táto služba prináša – predovšetkým pokušenie znechutenia, keď sa nedostavujú výsledky, ďalej pokušenie prehnaného aktivizmu, keď sa javí, že všade treba pomôcť, či naopak pokušenie pasivity, keď sa zdá, že naša „kvapka v mori“ aj tak nič nevyrieši. [5] Ba, čo je asi ešte dôležitejšie, úprimné spojenie s Bohom v modlitbe pomáha najmä identifikovať tieto myšlienky ako pokušenia, a tým vedie človeka aj k tomu, ako sa k nim postaviť a  prekonať ich.

Druhým aspektom, pre ktorý sa stále naliehavejšie ukazuje potreba oceniť náboženskú motiváciu v sociálnych službách (profesionálnych či dobrovoľných), je samotný obsah tejto náboženskej motivácie. Existujú niektoré základné náboženské motivujúce myšlienky (tézy), ktoré spôsobujú, že nielen v minulosti dobrovoľnícka práca v sociálnych službách bola takmer výlučne nábožensky motivovaná, ale i v súčasnosti je charakteristickou črtou väčšiny dobrovoľníckych aktivít v sociálnej oblasti.

Prvou z nich je morálna zodpovednosť vo vzťahu k stvorenému svetu, spoločná pre všetky monoteistické náboženstvá (judaizmus, kresťanstvo, islam), ktoré spolu tvoria viac ako polovicu obyvateľstva Zeme. Táto zodpovednosť sa zakladá na spoločnej viere v Boha-Stvoriteľa, ktorá so sebou nesie víziu

s. 69

celého stvorenstva ako harmonického „kosmos“, diela Božej lásky, a preto hodného ochrany a zveľaďovania v povedomí zodpovednosti voči nasledujúcim generáciám. Podľa viery všetkých troch monoteistických náboženstiev Boh bude každého človeka brať na zodpovednosť aj za to, ako naložil s jeho stvorením, teda prírodou, prírodnými zdrojmi a pod. Z tohto hľadiska sa javí ako mimoriadne naliehavé intenzívne pôsobiť proti tendencii, typickej pre ostatné storočie, podriaďovať prírodu stále väčším a ničivejším požiadavkám ekonomického rozvoja: „Človek namiesto toho, aby splnil svoju úlohu spolupracovníka Boha v diele stvorenia, stavia sa na jeho miesto a tým vyvoláva naostatok vzburu prírody, ktorú skôr tyranizuje, ako spravuje.“[6] Ekologická mentalita sa z tohto hľadiska ukazuje ako požiadavka doby, podmienka trvalo udržateľného integrálneho rozvoja ľudstva. Náboženská motivácia v ekologických dobrovoľníckych organizáciách pomáha prekonať často prítomné extrémizmy takmer fundamentalistického zbožstvovania prírody i na úkor človeka, ktorých dôsledkom je často nedôvera voči ekologickým združeniam a ich práci.

Ďalšou významnou náboženskou motiváciou pre sociálnu službu je idea všeobecného bratstva, vychádzajúca aj v tomto prípade z viery v jediného Boha-Stvoriteľa všetkých ľudí. Aj táto myšlienka je spoločná pre všetky monoteistické náboženstvá. Viera v jediného pôvodcu vedie k viere v univerzálne bratstvo medzi všetkými ľuďmi. Ak teda prvá náboženská idea motivuje predovšetkým k ekologickým aktivitám, táto druhá nesie so sebou motiváciu najmä k mierovým aktivitám. Z náboženského hľadiska je neakceptovateľné živiť nenávisť medzi ľuďmi, ktorí sa utiekajú k tomu istému Bohu – pôvodcovi jedných i druhých. Aj keď jedine kresťanstvo nazýva Boha „Otcom“, predsa tento blízky, rodinný vzťah je v istom zmysle prítomný aj v ostatných dvoch náboženstvách, a práve od neho sa odvíja pojem bratstva medzi ľuďmi. Pápež Ján XXIII. dokonca identifikoval toto povedomie všeobecného bratstva medzi ľuďmi a z neho vyplývajúcej túžby po mieri ako súčasť ľudskej prirodzenosti.[7] Preto mier je univerzálnou hodnotou a túžbou všetkých ľudí, nezávisle od ich náboženského presvedčenia – pokiaľ sa nechajú

s. 70

viesť svojou prirodzenosťou. Aj tu však práve náboženská motivácia pomáha pri dobrovoľníckych aktivitách v prospech mieru neskĺznuť do extrému pacifizmu a rešpektovať pri hľadaní mierových riešení existujúcich konfliktov pravdu, spravodlivosť, slobodu a solidaritu medzi ľuďmi i národmi.

Treťou významnou motivačnou ideou, prítomnou aj v tomto prípade v teologickej reflexii všetkých troch monoteistických náboženstiev, je požiadavka lásky k blížnemu. Vychádza z vyššie uvedenej idey univerzálneho bratstva, ale vedie nábožensky založeného človeka ku hlbšiemu medziľudskému vzťahu a ku jeho konkrétnym prejavom. Isteže, v jednotlivých náboženstvách nájdeme odlišné zadefinovanie pojmu „blížny“, a preto toto naše zdôrazňovanie prítomnosti spomenutých motivačných myšlienok vo všetkých monoteistických náboženstvách ich nechce klásť všetky na tú istú rovinu, ale chce zdôrazniť, že v sociálnych službách práve monoteistické náboženstvá majú veľmi širokú (a zásadnú) spoločnú bázu, ktorá ich prívržencov vedie a musí viesť k hľadaniu spolupráce v sociálnej oblasti. Stručne povedané, hoci toho, čo tieto náboženstvá medzi sebou odlišuje, je viac než toho, čo ich spája, práve to, čo ich spája, je pre motiváciu k sociálnej službe podstatné. Na druhej strane treba zdôrazniť, že je to práve kresťanstvo, ktoré ideu univerzálneho bratstva dovádza do dôsledkov univerzálneho ponímania pojmu „blížny“. Základným východiskom tejto myšlienky sú slová, ktorými Ježiš Kristus definoval pojem „blížny“ v súvislosti s požiadavkou lásky k blížnemu. Ide najmä o podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, v ktorom Ježiš obracia optiku hebrejskej kultúry, formulovanú otázkou „kto je môj blížny“ (Lk 10,29) a po vyrozprávaní príbehu o Samaritánovi, ktorý jediný z troch pocestných sa ujal človeka v núdzi, kladie otázku opačne: „Kto sa zachoval ako blížny?“ (Lk 10,36) Súčasný pápež Benedikt XVI. vysvetľuje tento „kopernikovský“ obrat perspektívy slovami: „Ktokoľvek ma potrebuje a ja mu môžem pomôcť, je môj blížny. Pojem blížneho je zovšeobecnený (univerzálny – pozn. S. K.), zostáva však konkrétny. Napriek jeho rozšíreniu na všetkých ľudí nezužuje sa na nezáväznú a abstraktnú lásku, ale vyžaduje si moju aktivitu tu a teraz.“[8]

s. 71

Napokon je tu ešte jedna zásadná náboženská motivácia pre nezištnú sociálnu službu, v tomto prípade už špecificky kresťanská, a to je vzájomné prelínanie, ba až identifikácia medzi službou Bohu a službou blížnemu v núdzi. Ježišovo podobenstvo o poslednom súde (Mt 25,31-45) je asi tým najsilnejším motívom, ktorý sprevádza kresťanstvo od jeho vzniku pred dvetisíc rokmi až podnes a vedie kresťanov ako jednotlivcov i ako spoločenstvo k mnohostrannej, vytrvalej a cieľavedomej kreatívnej službe voči ľuďom v núdzi.[9] Slová o tom, že akýkoľvek prejav služby (resp. jej odmietnutie) voči blížnemu v núdzi je prejavom služby (resp. jej odmietnutím) voči Bohu spôsobili, že charitatívna služba sa stala jedným z troch neodmysliteľných pilierov kresťanského života (spolu s ohlasovaním evanjelia a slávením sviatostí). Súčasný pápež vo svojej programovej encyklike zameriava pozornosť kresťanského spoločenstva (a osobitne Katolíckej cirkvi, ktorej sa stal viditeľnou hlavou) práve na toto povedomie aj na prahu tretieho tisícročia.[10] Dokonca v jeho slovách možno vytušiť nesúhlas s pomerne rozšíreným vnímaním sociálnej práce ako profesionálnej služby a charitatívnej dobrovoľnej činnosti ako istého jej doplnku. Ako prvú požiadavku kresťanskej charitatívnej lásky totiž menuje práve jej profesionálnu kompetenciu: „Pomáhajúci musia byť formovaní tak, aby vedeli v správnej chvíli konať správnym spôsobom“.[11] Táto myšlienka je obzvlášť motivujúca tak pre sociálnych pracovníkov, ako i pre sociálnych dobrovoľníkov: láska je ten prvý motív, ktorý vedie, priam núti hľadať možnosti pomôcť človekovi v núdzi, ale i formovať svoju kompetenciu s cieľom pomôcť mu pokiaľ možno čo najefektívnejšie.

K tejto identifikácii prejavov lásky k blížnemu a lásky k Bohu prispieva od počiatku kresťanstva ešte i úvaha sv. Jána (ktorá je súčasťou Nového zákona), kde svätopisec veľmi silnými slovami odmieta ako neprijateľné, doslova klamné, také prejavy

s. 72

náboženstva (lásky k Bohu), ktoré sa neprejavujú charitatívnou službou (láskou k blížnemu): „Ak niekto povie: ’Milujem Boha‘, a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí.“ (1Jn 4,20)

Práve na tomto novozákonnom základe vysvetľuje aj Benedikt XVI. praktické dôsledky kresťanského náboženstva, a zároveň stavia teologické základy kresťanskej motivácie pre charitatívnu službu: „Láska k blížnemu je cestou, aby sme stretli Boha, a zatvárať oči pred blížnym nás robí slepými aj voči Bohu.“[12] A z druhej strany: „Len moja ochota ísť v ústrety blížnemu a prejaviť mu lásku ma robí citlivým aj voči Bohu. Len služba blížnemu otvára moje oči, aby som videl, čo pre mňa robí Boh a ako ma miluje.“[13]

Takto ponímaná služba blížnemu je vo svojej podstate nezištná, ale čo je ešte dôležitejšie, je stretnutím celého človeka s celým človekom, čiže stretnutím osoby, ktorá vníma človeka v núdzi tiež ako osobu, s bohatstvom a potrebami na rovine telesnej, duševnej i duchovnej – čomu primerane zodpovedá jedine dar seba samého. Takto sa dobrovoľníctvo v sociálnej službe núdznym stáva v pravom zmysle slova „školou života, ktorá vychováva k solidarite a k ochote dávať nielen nejakú vec, ale samých seba“.[14]

V tomto zmysle už nehovoríme len o „náboženskej“ motivácii pre dobrovoľnícku prácu, ale skôr o „duchovnej“. Podľa nášho názoru tu nejde o rozšírenie pojmu, ale skôr o zúženie – dobrovoľník, motivovaný pravou láskou k blížnemu, sa neangažuje v sociálnej službe len z dôvodu presvedčenia svojej viery, ale i z dôvodu existenciálneho – je to preňho štýl života, súčasť osobnej kultúry, prejav vlastného duchovna. Je pozoruhodné, že takto ponímaná a poskytovaná služba vo vzťahu k duchovnému životu dobrovoľníka pôsobí ako „spojené nádoby“: aktívna dobrovoľnícka práca (osobitne v sociálnych službách) vedie k prehlbovaniu duchovného života (jednotlivca i spoločenstva), a zároveň hlbší duchovný život vedie k intenzívnejšiemu zaangažovaniu sa v dobrovoľníckej službe.

Z hľadiska subjektívneho je teda táto motivácia mimoriadne efektívnou súčasťou integrálneho rozvoja osobnosti človeka,

s. 73

osobitne v kontexte súčasnej ekonomistickej a konzumistickej mentality. Avšak pravou príčinou, prečo podľa nášho názoru by spoločnosť – akokoľvek sekulárne a pluralisticky sa cíti orientovaná – mala cieľavedome podporovať práve kresťanskú náboženskú motiváciu pre dobrovoľnícku sociálnu službu, ako i diela, uskutočňované v tomto duchu, je jej efekt, ktorý prináša z hľadiska objektívneho. Darovanie seba samého, svojho srdca, zamerané cieľavedomou službou na celého človeka v núdzi, čiže s potrebami, ktoré sa prelínajú na všetkých troch rovinách jeho osobnosti, ako sme to naznačili vyššie, je totiž skutočne efektívnou cestou k dosiahnutiu úspechu v poskytovaní sociálnych služieb ako takých.

V priebehu celých dejín a rovnako i v súčasnosti možno konštatovať, že spoločnosť, akokoľvek sekulárne, ateisticky, či priam protikresťansky orientovaná, sa predsa s údivom skláňala a skláňa pred autentickou kresťanskou charitatívnou službou a jej ovocím. Bolo by asi užitočné úprimne si položiť otázku, v čom spočíva a čím je motivovaná táto služba... a následne ju bez predsudkov všetkými silami podporovať – ak chceme, aby sociálna sféra poskytovala skutočne efektívne sociálne služby.