KOŠČ, S.: Sociálna agenda Cirkvi. Aktuálne sociálne problémy vo svetle náuky Katolíckej cirkvi.

Vyd. Ružomberok : Pedagogická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku, 2008, 88 s., ISBN 978-80-8084-341-0.

PREDHOVOR
Reflexia nad aktuálnymi sociálnymi problémami vo svetle náuky Katolíckej cirkvi je výsledkom úsilia o hľadanie odpovedí v duchu Evanjelia na otázky dnešného človeka, ktoré sa netýkajú len jeho osobnej existencie, ale i sociálnych vzťahov, počnúc od primárnych – manželských, rodinných, až po tie naj-širšie otázky, kladené na rovine medzinárodných vzťahov, vrátane vzájomnej interakcie medzi nimi. Na jednej strane Katolícka cirkev (jej Učiteľský úrad i všetci jej pokrstení, a najmä pobirmovaní členovia) sú povolaní interpretovať sociálne problémy na základe svojej viery, k čomu už vyše sto rokov účinne napomáha svojimi princípmi, kritériami a usmerneniami Katolícka sociálna náuka,* a na druhej strane i súčasný svet interpeluje Katolícku cirkev, aby prispela k hľadaniu problémov sú-časnej doby v prospech ľudskejšieho sveta, t.j. sveta, ktorý viac zodpovedá ľudskej dôstojnosti. Napokon, je tu aj tretí dôvod, ktorý sa prelína najmä s tým druhým, ktorý sme uviedli, a to je šíriace sa úsilie vytlačiť Katolícku cirkev, ako nositeľku kresťanských hodnôt, zo spoločenských štruktúr, resp. eliminovať jej vplyv na ich formovanie, a to napriek tomu, ba azda práve preto, že súčasná kultúra (osobitne tzv. „západná“ európska kultúra) prináša ovocie, ktoré dokazuje jej zvrátenosť a nepopierateľnú škodlivosť pre človeka i pre ľudstvo, prinajmenšom na základe kritéria neschopnosti vlastnej biologickej reprodukcie (odmietnutím princípu ľudskej osoby, ktorý požaduje, aby ľudská osoba bola v rámci spoločenských štruktúr najvyššou sociálnou hodnotou, rešpektovanou so všetkými jej fundamentálnymi požiadavkami na dôstojnosť a základné práva). Pýcha nad možnosťami technických výdobytkov však odmieta akúkoľvek sebareflexiu morálneho charakteru a predkladá súčasný subjektivizmus a mravný agnosticizmus ako nevyhnutné predpoklady „demokratickej“ kultúry a (materiálneho) pokroku.
Práve z tohto dôvodu pokladám za nutné zamýšľať sa nad tým, ako v tejto situácii „reaguje“ Katolícka cirkev, kde vidí tie najzávažnejšie „ohnivká“ krízy súčasnej civilizácie, čo ponúka ako riešenie a aké má pre toto riešenie argumenty, resp. napokon, či pre tieto argumenty má aj racionálne odôvodnenie. Obzvlášť na akademickej pôde, ktorá formuje budúcich odborníkov v oblasti sociálnej práce (resp. iných odborov, v ktorých však sociálny rozmer sa taktiež stáva stále naliehavejším), je tá-to reflexia nielen významným doplnením ich odborného rozhľadu, ale – podľa môjho presvedčenia – neodmysliteľnou súčasťou ich profesionálnej kompetencie a profesionálneho prístupu k svojej práci.
Ostatne, bez ohľadu na zdieľanie či nie vieroučných a mravoučných východísk kresťanstva, ovocie tejto alternatívy – pokiaľ sa pristúpi na jej realizáciu – ukáže, či to nie je napokon jediná schodná cesta, ako trvalo udržať ľudský život a sociálne vzťahy v súlade s ľudskou dôstojnosťou...
Chcem poďakovať predovšetkým svojim študentom, od Trnavy, cez Ružomberok, Dolný Kubín, Čadcu, Žilinu, až po Poprad a Starú Ľubovňu, ktorí ma v priebehu rokov, čo sa týmito myšlienkami zaoberám, svojimi otázkami, záujmom o problematiku a dôverou inšpirovali a neustále inšpirujú stále viac prenikať do hĺbky i do šírky sociálneho posolstva Katolíckej cirkvi a čo možno najzrozumiteľnejšie im ho podávať.

Autor

OBSAH
ÚVOD 6
1      RELATIVIZÁCIA ĽUDSKÝCH PRÁV 11
2     ZÁPAS O CHARAKTER DEMOKRATICKÉHO ŠTÁTNEHO ZRIADENIA 17
3     LEGALIZÁCIA ÚTOKOV NA ŽIVOT A DÔSTOJNOSŤ ČLOVEKA 25
4     ŠIRŠÍ BIOETICKÝ KONFLIKT 38
5     „KRÍZA“ RODINY 44
6     ANTIKONCEPCIA A DEMOGRAFICKÉ PROBLÉMY 52
7     KREHKOSŤ MIEROVÉHO SPOLUNAŽÍVANIA MEDZI NÁRODMI 57
8     ESKALÁCIA MEDZINÁRODNÉHO TERORIZMU 64
9     NEZAMESTNANOSŤ 70
10   EKOLOGICKÁ NEZODPOVEDNOSŤ 75
ZÁVER 80
ZOZNAM SKRATIEK 82

ÚVOD
Má Katolícka cirkev odpoveď (odpovede) na aktuálne sociálne problémy? Vie formulovať konštruktívnu kritiku súčasných negatívnych spoločenských javov a ponúknuť reálne, zmysluplné a účinné alternatívy? Je „sociálna náuka“ Katolíckej cirkvi, ktorú predkladajú jej najvyšší oficiálni predstavitelia už vyše sto rokov, použiteľná a schopná riešiť existujúce problémy v dlhodobom meradle? Berie táto náuka do úvahy skutočný vývoj v ľudskom poznaní, v humánnych a sociálnych, ale i v empirických vedách a je schopná, a zároveň i ochotná viesť s nimi dialóg o budúcom usporiadaní spoločenských vzťahov na všetkých úrovniach, počnúc od rodiny až o medzinárodné spoločenstvo?
Takéto a podobné otázky sú otázkami dnešnej doby, ktoré interpelujú sociálnu náuku Katolíckej cirkvi, aby preukázala svoju oprávnenosť vnášať do súčasných sociálnych teórií, sociálnej politiky a sociálnej praxe také zásadné prvky, ako to ro-bí už od roku 1891, najmä slovami svojich najvyšších predsta-viteľov, pápežov a Koncilu.
Žiaľ, napriek týmto otázkam sa v súčasnosti (aspoň na Slovensku) nedá konštatovať nejaký zásadne zvýšený záujem o štúdium a dôkladné poznanie sociálnej náuky Cirkvi – ani zo strany členov Katolíckej cirkvi, pre ktorých je, mimochodom, táto náuka záväzná..., ani zo strany jej kritikov, ktorí si často vystačia s celkom povrchným naznačením postoja Cirkvi k tej-ktorej problematike, už aj preto, že jej zástancovia často tiež nemajú oveľa hlbšie poznanie. A tak dnes možno v spoločnosti konštatovať pomerne rozšírené odmietanie postojov Katolíckej cirkvi ani nie na základe racionálnych protiargumentov, rozvíjaných v kritickom dialógu s ňou, ale skôr na základe a priori predsudkov, ktoré vedú k nezáujmu o jej skutočné postoje a argumenty.
Obzvlášť bolestivo možno konštatovať tento nezáujem v tých prostrediach, kde sa rozhoduje o budúcnosti človeka a spoločnosti, teda v rodine, v školách (a osobitne na univerzitách), v médiách a v parlamente (pričom absencia tohto záujmu v rodinách, médiách a v parlamente je pravdepodobne dôsledkom absencie práve v univerzitnom a širšom vzdelávacom prostredí). Isteže, táto problematika by si zasluhovala hlbšiu reflexiu, uvádzame ju tu len ako východisko pre našu prácu, ktorá si kladie za cieľ poukázať na to, že Cirkev skutočne sprevádza človeka dnešnej doby v jeho osobnej i sociálnej existencii a má odpovede na aktuálne sociálne otázky, ba nezriedka už i spôsobom nastoľovania určitých problémov usmerňuje človeka k hľadaniu vlastných odpovedí vo svetle viery a v prospech vlastnej dôstojnosti a dôstojnosti každého človeka.
Učiteľský úrad Katolíckej cirkvi od roku 1891 (kedy bola publikovaná prvá „sociálna“ encyklika Rerum novarum o robotníckej otázke) podnes reflektuje aktuálne sociálne prob-lémy a vo svojich dokumentoch predkladá aj teoretickú inter-pretáciu týchto problémov, aj praktické usmernenia na ich riešenie. Obzvlášť závažné je v tejto súvislosti konštatovanie širšieho dosahu tejto náuky, keďže Cirkev svoje usmernenia opiera nielen o teologické, ale i o racionálne argumenty, aby svojich veriacich usmerňovala rešpektujúc ich slobodu, teda nie z titulu hierarchickej poslušnosti, ale presvedčením o správnosti predkladaných riešení a ich prospešnosti pre človeka ako takého i pre spoločnosť. Práve táto metóda, vlastná katolíckej sociálnej náuke, ju zároveň otvorila aj pre ľudí ne-zdieľajúcich kresťanskú vieru ani kresťanské morálne východi-ská a napomohla priniesť mnohoraké ovocie globálneho významu, počnúc od vyriešenia „robotníckej otázky“ v čase reálnej hrozby socialistickej revolúcie, cez formulovanie základných ľudských práv ako podstatnej požiadavky trvácnosti svetového mieru, až po zásadný prínos k ukončeniu „studenej vojny“ a mnohé ďalšie.
Ľudstvo, a najmä stále ešte dominujúca „západná“ kultúra, však neprijalo do dôsledkov podstatnú požiadavku, ktorá ako vodiaca niť sa nesie celou sociálnou náukou Cirkvi, a to je požiadavka morálnej obrody sociálnych vzťahov, a tak v súčasnosti konštatujeme nielen pretrvávajúcu prítomnosť zásadných sociálnych problémov v spoločnosti, ale vyhrocovanie základného konfliktu tejto kultúry s kresťanskou kultúrou, konfliktu, ktorý sa kladie na rovine hodnotovej, ba vlastne na rovine filozofickej, kde radikálny subjektivizmus ohrozuje samotnú existenciu spoločnosti, podkopávajúc solidaritu ako základnú požiadavku budovania sociálnych vzťahov na všetkých rovinách, počnúc od rodiny až po medzinárodné spoločenstvo.
Preto sa v tejto svojej práci usilujeme načrtnúť niektoré základné oblasti, v ktorých Cirkev identifikuje sociálne problémy ako akútne ohrozenia ľudskej dôstojnosti, a následne i ľudského spolunažívania. Na prvom mieste možno pozorovať vyhrotený konflikt v oblasti ľudských práv, ktoré ako dôsledok ľudskej prirodzenosti si vo svojej podstate vyžadujú neodňateľnosť a nenarušiteľnosť, takto boli i formulované ako základ modernej koncepcie demokratického štátneho zriadenia (a najmä tzv. demokratickej kultúry), avšak súčasný relativizmus, odmietajúci akékoľvek objektívne hodnoty, normy či kritériá, ich nielenže vystavuje reálnemu ohrozeniu, ale už i reálne porušuje, ba tento trend pokladá za výdobytok civilizácie a predpoklad demokracie. S osobitnou dramatickosťou sa táto skutočnosť prejavuje v okliešťovaní práva na život a v ďalších útokoch na život človeka a jeho dôstojnosť v mene akéhosi „vedeckého imperatívu“ (požiadavky, že veda musí napredovať za každú cenu, bez ohľadu na akékoľvek etické požiadavky, ktoré si nárokujú stanovenie jej hraníc). V tejto súvislosti možno interpretovať aj problematiku „krízy“ rodiny. Tento pojem na jednej strane reflektuje súčasnú situáciu rodín, ktoré sa nachádzajú pod veľkým vonkajším tlakom hedonistickej a individualistickej kultúry, a zároveň nezriedka práve túto kultúru živia vo vnútri svojich vzťahov. Na druhej strane však, zdá sa, akoby vyjadroval aj akúsi tendenciu stabilizovať túto situáciu krízy a zdôvodniť ňou požiadavku ustúpiť od privilegovaného vnímania rodiny v spoločenských či právnych súvislostiach. Cirkev v tejto situácii stojí na čele obrancov rodiny, nie preto, že by si neuvedomovala slabosť mnohých súčasných rodín, ale práve preto, že súčasné rodiny sú slabé a potrebujú oporu i zvonka – zo spoločenskej klímy i z legislatívnej vôle chrániť ju a nie zdegradovať ju na úroveň akejkoľvek inej formy spolunažívania. Súčasťou tejto kritickej situácie vo vnútri rodinného spoločenstva je i otázka antikoncepcie, ktorá pôvodne mala za cieľ (aspoň to tak hlásala) pravý opak, totiž uvoľnenie sexuálnych prejavov medzi partnermi, a tým stabilizáciu manželských vzťahov. Skutočnosť však dokazuje, že táto kultúra len znížila pôrodnosť, devalvovala dieťa na objekt chcenia či nechcenia, otvorila dvere pre egoizmus v sexuálnom vzťahu medzi manželmi, a najmä pre širokú promiskuitu na všetkých rovinách. Takto tento životný štýl reálne ohrozuje demografickú situáciu v krajinách, kde sa rozšíril, ba nárokuje si byť dokonca vnímaný ako „civilizované“ riešenie demografických problémov v krajinách s vysokým počtom obyvateľstva a nedostatočnou ekonomickou vyspelosťou, namiesto reálnej ekonomickej pomoci, ktorá by tu bola nezriedka i aktom historickej spravodlivosti. Aj tieto problémy, najmä v dlhodobom kontexte ohrozujú svetový mier, ktorý po prekonaní „studenej vojny“ neprestáva byť krehkou hodnotou, najmä pokým zbrojársky priemysel nie je dôsledne podriadený širším etickým požiadavkám mierovej politiky a pokým pretrvávajú v medzinárodných vzťahoch prejavy, nerešpektujúce ľudské (a národné) práva a spravodlivosť, a preto rozdúchavajúce nenávisť. Tu si osobitnú zmienku zasluhuje problematika medzinárodného terorizmu, najmä keďže v ostatnom období sa usiluje „hrať“ aj náboženskou „kartou“. Cirkev nie je ochotná akceptovať v pozadí tohto problému kultúrny a náboženský konflikt, ale práve naopak, usiluje sa nadviazaním účinného medzináboženského dialógu oslabiť túto interpretáciu teroristických činov a reakcií na ne. Nezamestnanosť konštatuje Cirkev ako staronový problém, pretrvávajúci naprieč celému spektru krajín, od tých najrozvinutejších až po tie ekonomicky najzaostalejšie. Cirkev tu nie je ochotná zmieriť sa s teóriami, ktoré nezamestnanosť pokladajú za neriešiteľnú skutočnosť, ba do istej miery dokonca za prospešnú. V pozadí tohto javu totiž vidí človeka – živiteľa rodiny, ktorý sa dostáva nielen do ekonomických, a tým i do širších sociálnych problémov, ale v ktorom sa kompromituje ľudská dôstojnosť, a navyše i narušuje stabilita rodiny. Ako obzvlášť závažný sociálny jav konštatuje Cirkev ekologickú problematiku, najmä v súvislosti s nezodpovednosťou, ktorá sa na tomto poli šíri ruka v ruke s egoistickým pohľadom na ekonomický rozvoj. Cirkev nemôže akceptovať žiadne krátkodobé ekonomické ciele, nezohľadňujúce dopad na ďalšie generácie, resp. úzko ekonomicky formulované rozvojové riešenia, nezohľadňujúce dopad na zdravie či dokonca život obyvateľov. V pozadí týchto tendencií identifikuje totiž materia-listickú koncepciu ekonomiky, ale i sociálnych vzťahov, a v konečnom dôsledku praktický ateizmus, negujúci morálne dôsledky vlastného konania a záväzky voči nasledujúcim generáciám. Rovnako nebezpečné sú však aj tie ekologické hnutia, ktoré vychádzajú z opačného extrému, keď totiž chcú chrániť prírodné prostredie za každú cenu a pred akýmkoľvek zása-hom, uprednostňujúc ho i pred samým človekom.
Problémov, ktoré by tu bolo možné spomenúť, je – žiaľ – podstatne viac. Avšak už i tie, vyššie uvedené, na ktoré sa po-kúsime v našej práci poukázať, dokumentujú nielen priority záujmu Cirkvi o aktuálnu sociálnu problematiku, ale i dôkladnú a zodpovednú reflexiu týchto javov a dôsledné úsilie o hľadanie účinných riešení dlhodobého charakteru.
Odhodlanie Katolíckej cirkvi konfrontovať sa s aktuálnymi sociálnymi problémami takpovediac „v prvej línii“ pramení z jej viery, že Boh spolu so Zjavením integrálnej pravdy o človekovi zveril jej starostlivosti celého človeka a každého človeka. „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, čo trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci.“ Toto „nasmerovanie“ Cirkvi ako spoločenstva doprostred aktuálnych sociálnych problémov, ktoré jej vtlačil II. Vatikánsky koncil, charakterizuje silné povedomie úlohy, ktorú tu Cirkev zohráva: „Koncil, svedok a tlmočník viery všetkého Kristom zhromaždeného ľudu Božieho, nemôže podať výrečnejší dôkaz spolupatričnosti, úcty a lásky k celej ľudskej rodine, ku ktorej prislúcha, ako keď s ňou nadviaže dialóg o týchto rozličných problémoch, objasňujúc ich vo svetle evanjelia a dávajúc k dispozícií ľudskému pokoleniu spasiteľné sily, ktoré Cirkev, vedená Duchom Svätým, dostáva od svojho Zakladateľa. Ide totiž o záchranu človeka, o obrodu ľudskej spoločnosti.“
Skutočne, „sociálna problematika“, ako sa kladie v súčasnej dobe, je otázkou zásadného hodnotového konfliktu v rámci súčasnej kultúry a civilizácie, a v konečnom dôsledku i otázkou záchrany, ba samého prežitia človeka. Cirkev sa cíti zodpovedná vynaložiť v tomto zápase všetky svoje energie, aj keby na tom-ktorom „fronte“ ostala jediná proti všetkým ostatným, zastávajúcim opačný názor. Táto zodpovednosť za pravdu ju jednak vedie k nutnosti neustále si overovať správnosť svo-jich postojov vo svetle Evanjelia a zodpovednej teologickej reflexie, a jednak čerpať z toho istého prameňa, teda z Evanjelia, ale najmä z Eucharistie potrebné sily do tohto zápasu.
Samozrejme, „Cirkev (...) si je vedomá, že jej sociálne po-solstvo získa dôveryhodnosť skôr svedectvom činov než svojou súdržnosťou (presnejšie: dôslednosťou – pozn. S.K.) a vnútornou logikou.“ Preto aj v jednotlivých oblastiach svojho aktuálneho pôsobenia sa usiluje poukázať na škodlivosť cesty, ktorá nerešpektuje a potláča, prípadne v plnosti nerealizuje ľudskú dôstojnosť a presvedčiť o racionálnom základe a pozitívnom ovocí alternatívy, k formulácii ktorej dospela na základe hlbokej teologickej reflexie danej skutočnosti. Zároveň sa však usiluje i ona sama, v rámci svojich štruktúr a možností uskutočňovať v praxi to, čo učí vo svojej sociálnej náuke. V skutočnosti, až keď tu dokáže, že jej náuka je realizovateľná, prejaví v plnej miere, že ona sama jej verí a pokladá ju za reálne (teda nielen teoretické ale i praktické) východisko.