KOŠČ, S.: Rôzne formy chudoby – rôzne formy riešenia

In: BUDAJ, P., ČEVAN, M., ŠPÁNIK, M. (ed.): Sociálne posolstvo Jána Pavla II. pre dnešný svet II. Chudoba – Reflexie cez prizmu sociálnej náuky Cirkvi, spoločenských a ekonomických vied. Zborník z konferencie konanej 26. marca 2009 v Poprade. Ružomberok-Poprad : Katolícka univerzita v Ružomberku, Pedagogická fakulta, Katedra spoločenských vied a sociálnej náuky Cirkvi, pracovisko Poprad, 2009, ISBN 978-80-8084-459-2, s. 8-13.

(s. 8)

Abstrakt

Zo skúsenosti Katolíckej cirkvi, ako i z jej teoretickej reflexie vyplýva poznanie, že chudoba, podobne ako bohatstvo, má rôzne formy. Okrem materiálnej chudoby existuje aj chudoba duševná, intelektuálna, ktorá sa prejavuje napr. nedostatočným prístupom k vzdelaniu, ďalej chudoba morálna, ktorá je ochudobnením človeka z hľadiska jeho etickej zrelosti, chudoba v zmysle nerešpektovania ľudskej dôstojnosti, či chudoba duchovná, ktorá sa prejavuje nedostatkom, príp. dokonca i autodeštrukciou v hodnotovom systéme. Navyše, kresťanská duchovná tradícia, vychádzajúca z biblických koreňov, pozná aj pozitívnu interpretáciu chudoby ako vnútornej slobody voči vlastníctvu akéhokoľvek druhu. Z tohto dôvodu je užitočné analyzovať kresťanský pohľad na chudobu komplexne, pretože prax potvrdzuje, že práve takýto komplexný pohľad je najdôslednejšou, a preto najúčinnejšou cestou k riešeniu problému chudoby, ktorý je zväčša taktiež komplexný.

Abstract

The experience of the Catholic Church and its theoretical reflection shows that there are various modes of poverty, as there are various modes of riches. Besides of the material poverty exists also the psychical, intellectual one, which can be identified for ex. by lack of education possibilities, then the moral poverty, which is an impoverishment of the human person as regards his/her ethical maturity, the poverty meant as a lack of respect for the human dignity, as well as a spiritual poverty, shown by defects or even self-destruction in the system of values. Even more, the Christian spiritual tradition, based on the biblical roots, knows also a positive interpretation of poverty as an interior freedom on behalf of any kind of ownership. That’s why seems to be useful to analyze the Christian view of poverty in a complex way, because the praxis approves that just such a complex vision is the most consistent, and therefore also most effective way to solve the problem of poverty, which mainly also is a complex phenomenon.

Intenzívna starostlivosť o chudobných patrí medzi najcharakteristickejšie črty kresťanského života – individuálneho, či spoločenského. Požiadavka starať sa o núdznych, konkrétne napr. o siroty a vdovy, dominuje už v starozákonnom ponímaní prikázania lásky k blížnemu.[1] Kresťanstvo prináša do tejto interpretácie niektoré dôležité akcenty, na ktoré by som chcel poukázať – v prvej časti stručnou analýzou novozákonných textov na túto tému, následne interpretáciou pojmu „chudoba“ v aktuálnej sociálnej náuke Cirkvi (s osobitným zreteľom na „odkaz“ pápeža Jána Pavla II.) a napokon načrtnutím určitého smeru, ktorým by azda bolo vhodné uvažovať pri hľadaní riešenia fenoménu chudoby, na základe inšpirácie, ktorú na túto tému predkladá reflexia Katolíckej cirkvi.

Novozákonný pohľad na „chudobu“

Slovo chudoba sa objavuje v novozákonných textoch viackrát. Osobitný význam má, samozrejme, v ústach Ježiša Krista, ako to nachádzame vo všetkých štyroch evanjeliách.

Na úvod svojho verejného účinkovania Ježiš vzťahuje na seba Izaiášovo proroctvo (Iz 61,1-2), podľa ktorého prichádza „hlásať evanjelium chudobným“ (Lk 4,18) a týmito istými slovami odpovedá aj na otázku Jána Krstiteľa, či on je tým očakávaným Mesiášom (porov. 7,22). Z tohto textu nie je celkom jasné, koho tu pod pojmom „chudobní“ má svätopisec (Izaiáš, resp. sám Ježiš) na mysli a keby nebolo iných zmienok, azda by sa tu dala i aplikovať určitá marxistická interpretácia akéhosi triedneho uprednostňovania utláčaných vrstiev z Ježišovej strany. (Samozrejme, túto interpretáciu vylučujú ďalšie zmienky v Evanjeliách na túto tému.)

Významné miesto v synoptických textoch zaujíma tzv. Reč na vrchu, kde opäť nachádzame tento pojem, avšak v celkom nečakanom kontexte a so zjavne odlišným významom, než je bežný. Ježiš tu vyhlasuje za blahoslavených „chudobných v duchu“ (Mt 5,3; Lk 6,20). Interpretácia, akú tomuto výrazu dáva kontext ostatných blahoslavenstiev, ale i celá cirkevná teologická tradícia, naznačuje, že tu pojem „chudoba“ je použitý ako synoným pre vnútornú slobodu, nenaviazanosť na materiálne či iné dobrá, ktorá umožňuje veriacemu človekovi s nerozdeleným srdcom túžiť po Božom kráľovstve a s pomocou Božej milosti ho i dosiahnuť (porov. k tomu aj „beda“ u Lk 6,24). Je zrejmé, že táto kategória „chudobných“ nepredstavuje sociálny problém, preto ju azda môžeme ponechať bokom.

Druhým významom, v ktorom v Ježišových slovách nachádzame použitý pojem „chudoba“, je chudoba materiálna ako protipól materiálneho bohatstva. Osobitne vypuklo je

(s. 9)

to prezentované pri Ježišovom stretnutí s bohatým mladíkom, ktorý túži po dokonalosti. Ježiš ho vyzval predať všetko, čo má a „rozdať chudobným“, aby mal „poklad v nebi“ (Mt 19,21; Mk 10,21; Lk 18,23), načo mladík zosmutnel, lebo bol veľmi bohatý. Naopak, na inom mieste Ježiš vyzdvihuje „chudobnú vdovu“ (Lk 21,2-4; Mk 12,42-44), ktorá bola ochotná obetovať pre chrám síce v absolútnom ponímaní malú čiastku, ale – práve vzhľadom na jej chudobu – veľkej relatívnej hodnoty.

Osobitnú pozornosť si zasluhuje dialóg Ježiša s apoštolmi po tom, ako pri jednej príležitosti istá žena pomazala Ježišove nohy vzácnym olejom. Učeníci na to reagovali pragmaticky – v tom zmysle, že „sa to mohlo dobre predať a rozdať chudobným“ (Mt 26,9), čo predovšetkým svedčí o zrejmej sociálnej citlivosti Ježišových učeníkov na potreby chudobných. Dá sa ľahko predpokladať, že čosi podobné, v miere svojich možností, bežne robili, ba že ich k tomu sám Ježiš viedol. Preto sa tu cítia akoby pohoršení, keď sa im Ježišovo počínanie javí ako nekonzistentné, ba v priamom protiklade s týmto postojom. Ján síce upresňuje, že to nebola reakcia všetkých apoštolov, ale Judáša, ktorému vôbec nešlo o chudobných, ale to nie je v tejto chvíli podstatné. Ježišova odpoveď sa tu –  na prvý pohľad – javí ako reakcia egoistu a cynika najväčšieho kalibru, keď hovorí: „Chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa nemáte vždy“ (Mt 26,11, Mk 14,7; Jn 12,8). Aj tu však na pochopenie poslúži upresnenie, podľa ktorého Ježiš vysvetľuje tento skutok vo vzťahu k svojej blížiacej sa smrti a konkrétne k svojmu pohrebu. To dáva tomuto prejavu akcent bohoslužobnej obety a Ježiš tu reaguje ako Boh, ktorý síce žiadne dary od ľudí nepotrebuje, ale prijíma ich na naše vlastné dobro. Bohoslužba sa nedá oddeliť od služby lásky k blížnemu, ale má pred ňou ontologickú prednosť, a to práve preto, že nás disponuje a motivuje k následnej aktívnej a veľkodušnej službe chudobným. I Zachej po svojom stretnutí s Kristom a následnom obrátení sľubuje rozdať polovicu svojho majetku chudobným (porov. Lk 19,7).

Práve v tomto zmysle nachádzame použitie výrazu „chudobný“ v ďalších evanjeliových textoch, kde pojem predstavuje aj určitý „sociálny status“, ako to možno na viacerých miestach vytušiť vďaka semitskému spôsobu vyjadrovania sa pomocou opakovania viacerých viac- či menej synonymických výrazov v rade za sebou. Takto Ježiš odporúča veľkodušnosť pri chystaní hostiny, kedy vyzýva pozvať „chudobných, mrzákov, chromých a slepých“ (Lk 14,13). Podobne hneď nato, v podobenstve o veľkej večeri hospodár rozkazuje sluhovi: „Priveď sem chudobných a mrzákov, slepých a chromých“ (Lk 14,21). Na jednom mieste nachádzame v Ježišových slovách aj výraz „žobrák“ ako synoným pojmu „chudobný“, a to v podobenstve o boháčovi a Lazárovi (Lk 16,19-31).

Svätý Pavol vo svojich apoštolských listoch vyzdvihuje a povzbudzuje k zbierkam „pre chudobných svätých v Jeruzaleme“ (Rim 15,26) ako prejavu solidarity medzi cirkevnými spoločenstvami. Táto solidarita má charakter recipročný, pričom jedni pomáhajú druhým v rovine materiálnej a tí druhí im to oplácajú v rovine duchovnej. Toto je aj Pavlova vízia Božích služobníkov, ktorí sa vo všetkom odporúčajú do Božej prozreteľnosti, ako chudobní, ktorí predsa mnohých obohacujú (porov. 2Kor 6,10). Takto sa chudoba stáva výzvou k veľkodušnej štedrosti v bratskej láske. Zároveň požiadavku „pamätať na chudobných“ (Gal 2,10) predstavuje ako spoločnú črtu apoštolskej služby v spoločenstve – ako to následne dokazujú aj cirkevné dejiny, kde od začiatku až podnes pretrváva ako osobitná úloha biskupa práve starostlivosť o charitatívnu službu, zverená mu priamo pri vysviacke.

Svätý Jakub vo svojom Liste vyzýva k neposudzovaniu bratov a sestier v cirkevnom spoločenstve podľa ich majetkových pomerov, lebo v rovine viery toto kritérium nezaváži (porov. Jak 2,2). Aj on to zdôvodňuje podobnou argumentáciou, že existuje aj iná forma bohatstva a tá je dôležitejšia: „Nevyvolil si Boh tých, čo sú vo svete chudobní, aby boli bohatí vo viere a dedičia kráľovstva, ktoré prisľúbil tým, čo ho milujú?“ (Jak 2,5).

(s. 10)

Napokon sa táto myšlienka objavuje aj v Knihe Zjavenia apoštola Jána, kde Boh diktuje Jánovi list „anjelovi“ (asi biskupovi) smyrnianskej cirkvi, v ktorom vyhlasuje: „Poznám tvoju chudobu – ale si bohatý“ (Zjv 2,9).

Súhrnne možno povedať, že biblická reflexia nášho pojmu vedie ku konštatovaniu, že existujú rozličné formy chudoby a rozličné formy bohatstva, ktoré pozoruhodným spôsobom medzi sebou „komunikujú“. Ako príklad tejto interpretácie svätý Pavol stavia samého Ježiša, ktorý „hoci bol bohatý, stal sa pre Vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili“ (2Kor 8,9).

Problém chudoby v aktuálnej sociálnej náuke Cirkvi

Ako sme už naznačili, mnohoraká starostlivosť o núdznych, čiže „chudobných“, charakterizuje prax kresťanských spoločenstiev i mnohých jednotlivých kresťanov od samého vzniku Cirkvi až podnes. Je teda len samozrejmé, že sa táto téma objavuje aj v rôznorodej teologickej či filozofickej reflexii cirkevných otcov, pápežov, biskupov, či teológov. Aj v sociálnej náuke Cirkvi, ktorej vznik datujeme od encykliky Leva XIII. Rerum novarum (1891) predstavuje významnú a kontinuálne prítomnú tému. Cirkev, čerpajúca z uvedenej biblickej tradície, ponúka vo svojej reflexii predovšetkým široký pohľad na fenomén „chudoby“.

Ak by sme sa chceli sústrediť len na reflexiu Jána Pavla II. (ktorého odkaz sa usilujeme aj touto konferenciou si pripomenúť), už aj to by si zasluhovalo podstatne väčší priestor než je rozsah tohto príspevku. Dovolím si teda – bez akéhokoľvek nároku na úplnosť – poukázať na niektoré myšlienky, ktoré v tejto súvislosti možno vnímať ako symptomatické.

Už vo svojej programovej encyklike Redemptor hominis upozorňuje Ján Pavol II. predovšetkým na etický rozmer rozdielov medzi spotrebnou civilizáciou a veľkými oblasťami rozličných foriem chudoby a biedy. Navyše, tento rozdiel nie je len v materiálnej rovine, ale „zároveň s tým prichádza u jedných k určitému zneužívaniu slobody, úzko spätému práve s konzumným, mravne nekontrolovaným postojom, zatiaľ čo sa obmedzuje sloboda druhých, a to tých, čo vážne trpia nedostatkom a sú tým hnaní do ešte väčšej biedy a núdze“.[2] Pápež sa však neobmedzuje len na konštatovanie tohto kontrastu. Stredobodom jeho záujmu je človek, ktorého dôstojnosť nachádza rovnako ohrozenú z jednej i druhej strany: „Stojíme tu pred strašnou drámou, pred ktorou nikto nemôže ostať ľahostajný. Lebo ten, čo sa na jednej strane snaží vyťažiť čo najväčší zisk, ako aj ten, čo na druhej strane musí znášať z toho vyplývajúce krivdy a príkoria, je vždy človek.“ (tamtiež) Materiálna chudoba je tu teda predstavená ako dôsledok „morálneho neporiadku“, ktorý sa prejavuje nespravodlivými ekonomickými vzťahmi, a to nielen medzi „bohatými“ a „chudobnými“, ale i jedných a druhých voči svojej vlastnej dôstojnosti, čo vedie k neustálemu zväčšovaniu „morálneho neporiadku“.

Treba však zdôrazniť, že rozdiely medzi bohatými a chudobnými (aj z tohto materiálneho hľadiska) nemožno vnímať len ako rozdiely medzi prvým a druhým „svetom“ bohatého Severu a „tretím svetom“ chudobných oblastí Juhu planéty, zvlášť Afriky, Strednej Ázie, Oceánie a Latinskej Ameriky. Realita spôsobuje ešte komplikovanejšiu situáciu, keďže „hranice medzi bohatstvom a chudobou prechádzajú vnútrom samotných spoločností, a to tak rozvinutých, ako aj ešte len v rozvoji. Ako v bohatých krajinách jestvujú zlé sociálne pomery, dosahujúce až stupeň biedy, tak aj v menej vyvinutých krajinách nezriedka možno pozorovať výstrednosti egoizmu a okázalého bohatstva, ktoré uvádzajú do nespokojnosti a vyvolávajú pohoršenie“.[3]

Navyše, okrem materiálneho rozmeru chudoby a bohatstva, ktorý charakterizuje ekonomické rozdiely medzi jednotlivými krajinami, oblasťami, či samotnými ľuďmi, existujú

(s. 11)

aj ďalšie kritériá rozdelenia. K týmto ekonomickým rozdielom treba teda ešte „pripojiť rozdiely v kultúre a vo vzájomných postojoch medzi rôznymi skupinami obyvateľstva, ktoré sa vždy nekryjú so stupňom hospodárskeho rozvoja, ale, naopak prispievajú k vytváraniu vzdialeností“ (tamtiež).

Ba existujú ešte i mnohé iné formy chudoby, ktoré Ján Pavol II. tiež zahrňuje pod tento pojem, lebo rovnako „ochudobňujú“ človeka v jeho dôstojnosti. Priam emblematickým sa v tejto súvislosti stal často citovaný text z encykliky Sollicitudo rei socialis, kde pápež hlasom svetového „ombudsmana“ (ochrancu ľudských práv) volá: „Vari si nezasluhujú tento názov rôzne nedostatky a druhy biedy? Popieranie alebo obmedzovanie ľudských práv, napríklad práva na náboženskú slobodu, práva zúčastniť sa na budovaní spoločnosti, sloboda združovať sa, zakladať odborové organizácie, osobne podnikať v hospodárstve – vari toto neochudobňuje ľudskú osobu práve tak, ak nie ešte viac, ako keď je pozbavená hmotných majetkov? A rozvoj, ktorý neberie ohľad na plné uplatňovanie týchto práv, je naozaj rozvojom ľudským?“ (SRS 15).[4]

Treba podčiarknuť, že toto rozšírenie pojmu „chudoby“ nie je len nejakou terminologickou nuansou, ale vychádza z antropológie Jána Pavla II., a zvlášť zo zacielenia celej jeho sociálnej reflexie na ľudskú dôstojnosť ako jediné, a zároveň komplexné kritérium opravdivého rozvoja človeka – tak na rovine individuálnej, ako i širšej sociálnej. Práve z tohto zorného uhla pápež totiž nielenže kladie pod ten istý výraz celé spektrum javov, o ktorých bola reč vyššie, ale vidí i nevyhnutnú vzájomnú súvislosť medzi nimi navzájom, keďže oni všetky sa – v dobrom i zlom – stretávajú v tom istom človekovi, či spoločenstve ľudí.[5]

V citovanom dokumente Ján Pavol II. podrobuje kritike rôzne konkrétne dôsledky tohto zvráteného ponímania rozvoja, ktoré degradujú osobu „chudobného“ na úroveň, ktorá nezodpovedá ľudskej dôstojnosti, a práve preto umožňujú, ba i ospravedlňujú rôznorodé formy znásilňovania jeho dôstojnosti. Z tohto dôvodu ako oveľa dramatickejšia a pre človeka fatálnejšia sa javí chudoba „morálna“ než chudoba materiálna. Jej charakteristickým prejavom je „konzumizmus“, ktorý pápež definuje ako „otroctvo“ majetku, resp. presnejšie povedané, otroctvo túžby po majetku – v tom zmysle, že „je to na prvom mieste hrubý materializmus a súčasne akási radikálna nespokojnosť, pretože (...) čím viac človek má, tým viac chce mať, zatiaľ čo tie najhlbšie túžby ostávajú neuspokojené a možno aj udusené“ (SRS 28).[6]

Keďže ľudská osoba je trojrozmerná bytosť – telesno-duševno-duchovná[7] – aj kategória chudoby prelína všetky tieto dimenzie, vrátane duchovnej, ako to vyplýva aj z uvedenej charakteristiky konzumizmu. Ba práve na tejto duchovnej úrovni, keďže ona zahŕňa hodnotový systém človeka, jeho etické a náboženské krédo, vrátane kategórie svedomia – pôsobí každá forma „ochudobnenia“ osobitne zničujúco.

Vzájomnú komunikáciu medzi jednotlivými formami chudoby a bohatstva vysvetľuje pápež na tradičnej tomistickej dichotómii medzi „mať“ a „byť“ (ktorú si osvojil aj Druhý vatikánsky koncil vo svojej reflexii súčasného sveta) a tento svet charakterizuje slovami: „Je málo tých, ktorí mnoho vlastnia, a predsa nemôžu dospieť k opravdivému "bytiu", pretože majú pomýlenú stupnicu hodnôt a bráni im v tom kult "majetku"; a, naopak, je zasa veľa tých,

(s. 12)

ktorí vlastnia málo alebo celkom nič - a tí sú tiež neschopní rozvinúť svoje základné ľudské povolanie, pretože sú pozbavení nevyhnutných prostriedkov“ (tamtiež).

V encyklike Centesimus annus, vydanej k stému výročiu prvej „sociálnej“ encykliky, o ktorej už bola reč, Ján Pavol II. pripomína, že posolstvo tohto dokumentu a reflexia jeho následného rozpracovania v priebehu celého storočia umožňuje „oceniť ustavičnú starostlivosť a oddanosť Cirkvi tým kategóriám ľudí, ktorých Pán Ježiš osobitne miluje. Obsah encykliky je vynikajúcim svedectvom kontinuity v Cirkvi takzvanej ‘prednostnej voľby v prospech chudobných’.”[8] (CA 11). „Prednostná voľba pre chudobných teda zahrňuje, ako naznačuje samotný názov, určité rozhodovanie, voľbu medzi viacerými alternatívami. Ak sa Cirkev rozhoduje za chudobných, znamená to, že sa stavia na ich stranu, berie na seba ich problémy, potreby, oprávnené požiadavky a robí ich svojimi vlastnými. Neznamená to, že by sa stavala proti bohatým. Cirkev nezabúda na nikoho, ale v jednotlivých situáciách, v konkrétnych otázkach a ponukách riešení, keď sa musí rozhodnúť, prijíma za svoj „zorný uhol“ chudobných na danú problematiku.“[9]

Odkiaľ začať riešenie fenoménu chudoby?

Môžeme ešte raz zopakovať ako zrejmé, že rozličné formy chudoby si žiadajú aj rozličné formy riešenia. Predsa však možno pri hľadaní týchto riešení identifikovať dve výrazné črty, ktoré charakterizujú postoj Katolíckej Cirkvi a jej ponuku: Prvou je vzájomná prepojenosť medzi jednotlivými formami chudoby (ako sme to už naznačili zdôraznením ich spoločného pôsobenia na dôstojnosť človeka), ktorá si žiada pri hľadaní riešení nielen odlišovať jednotlivé formy v závislosti od toho, čoho sa týkajú, ale i koordinovať ich riešenia medzi sebou. Predovšetkým však platí, že sk chceme riešiť problém chudoby, musíme sa sústrediť na budovanie bohatstva. Do tohto samozrejmého konštatovania prináša sociálna náuka Cirkvi dôležité upresnenie. Nie je totiž irelevantné, od ktorej roviny chudoby-bohatstva sa toto podujatie odvinie. Skúsenosť ukazuje, že pokiaľ sa pozornosť sústreďuje predovšetkým na rovinu materiálnu, rozvoj intelektuálny (duševný) i duchovný sa prispôsobí materiálnej rovine (a jej požiadavkám), a v konečnom dôsledku nezriedka i materialistickej vízii človeka. Ak sa však rozvoj prioritne zamiera na rovinu duchovnú, vtedy – obrazne povedané – rastlina rastie od koreňa cez stonku ku kvetom. A toto je druhou charakteristickou črtou sociálnej reflexie Cirkvi, že totiž podstatný akcent treba klásť na duchovné bohatstvo, vnímané ako protipól duchovnej chudoby.

Preto, ak sme na začiatku konštatovali, že evanjeliová myšlienka blahoslavenstva „chudobných v duchu“ do tejto úvahy nepatrí, lebo táto kategória „chudobných“ nie je sociálny problém, zdá sa, že po tejto myšlienkovej „okľuke“ sa asi predsa treba vrátiť práve k nej a nadviazať na ňu.

Dôraz, aký Ježiš kladie na „bohatstvo“ v rovine duchovnej, nemožno v evanjeliách prehliadnuť. Človeka, ktorý celý zmysel svojho života identifikoval v hromadení materiálnych statkov, nazýva „bláznom“ a o márnosti takéhoto počínania vo vzťahu k večnosti (čiže k skutočnému zmyslu života) hovorí: „Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, ale pred Bohom nie je bohatý“ (Lk 12,21). To, samozrejme, neznamená, že človek má pohŕdať materiálnymi statkami, ale oni nesmú byť cieľom jeho života – naopak potreba správneho užívania majetku je predpokladom, ba v istom zmysle skúškou na to, aby človekovi bolo zverené „pravé bohatstvo“ (Lk 16,11). Toto pravé „bohatstvo“ sa teda odvíja od hierarchie hodnôt, ktorá na prvé miesto kladie Boha, a teda etiku, zodpovednosť a zameranie na večnosť.

(s. 13)

Starostlivosť o duchovné hodnoty a o „bohatstvo“ na tejto rovine ľudskej osoby teda nemôže byť vnímaná rovnako jednostranne ako konzumizmus v opačnom extréme. Ak by táto priorita mala znamenať ignorovanie ostatných oblastí rozvoja ľudskej osoby, bola by rovnako falošná, lebo by nerešpektovala neoddeliteľnosť duchovného, duševného a telesného rozmeru človeka. Ba v konečnom dôsledku by bola i neuskutočniteľná.[10]

Ak si teda v sociálnej práci, a vôbec v sociálnych vedách, kladieme otázky, ako riešiť jednotlivé sociálne problémy predovšetkým na rovine prevencie, sociálna náuka Cirkvi poukazuje na to, že aj problém chudoby treba riešiť od jeho „koreňa“, ktorý je na rovine duchovnej, a tým je hriech. Práve tu a jedine tu je možné postulovať i akúsi prevenciu vzniku chudoby... Samo toto konštatovanie jasne poukazuje na to, že problém chudoby (keďže je to v podstate problém hriechu) nemožno nevyriešiť raz navždy. (Azda aj preto Ježiš konštatoval, že chudobných budeme mať vždy medzi sebou...) Je to podujatie, ktoré sa začína odznova každý deň a nikdy nekončí, tak ako boj s egoizmom – ktorý je podstatou hriechu. Práve egoizmus totiž spôsobuje jednotlivé formy chudoby a ich šírenie, nielen v sociálnych vzťahoch medzi ľuďmi a národmi, ale najmä v samotnom človekovi – ako rakovinový nádor, ktorý preniká z jednej roviny ľudskej osoby do oboch ostatných, a následne i do sociálnych interakcií, keďže sociálna dimenzia je tiež charakteristickou črtou každej ľudskej osoby.

Nie je to však podujatie „sizyfovského“ charakteru, lebo Boh nad hriechom už zvíťazil, a v tejto „nádeji sme spasení“ (Rim 8,24), to znamená, že tá spása pôsobí už teraz ako nevyčerpateľná duchovná energia, s pomocou ktorej každý krok na tejto ceste má svoj definitívny zmysel i vyústenie.[11]

„Teda nemožno ospravedlniť ani zúfalstvo, ani pesimizmus, ani nečinnosť. (...) Je v nebezpečenstve dôstojnosť ľudskej osoby, ktorej obranu a povznesenie Stvoriteľ zveril nám a za ktorú sú vážne zodpovední mužovia a ženy v každom postavení a v každej historickej situácii.“ (SRS 47)