KOŠČ, S.: Poslanie viery v sociálnych vzťahoch. Posolstvo programovej encykliky pápeža Františka

In: Disputationes scientificae Universitatis Catholicae in Ružomberok. ISSN 1335-9185. Roč. 14 (2014), č. 1, s. 109-121.

 

Abstrakt

Autor predkladá analýzu sociálneho posolstva encykliky pápeža Františka Lumen fidei „o svetle viery“. Kresťanská vízia vzťahu človeka s Bohom predstavuje vieru ako pomoc pri správnom pochopení vlastného života a jeho nasmerovaní na lásku. Práve tento vzťah viery s láskou nesie so sebou významné sociálne dôsledky, keďže buduje a formuje sociálne vzťahy v smere pozitívnej angažovanosti za spoločné dobro. Sociálny prínos kresťansky ponímanej viery pre sociálnu kohéziu, politiku, či ekológiu robia hodnotu viery verejným záujmom, a to predovšetkým pokiaľ ide o jej podporenie v rodine, kde je zásadným činiteľom kvality a stability jej vnútorných vzťahov, a tým i spoločenstva.

 

Kľúčové slová

Viera, láska, sociálne vzťahy, pápež František, encyklika Lumen fidei, rodina

 

Resume

 

The author offers an analysis of the social message of The Pope Francis's encyclical letter Lumen fidei “on faith”. A Christian vision of the relationship between a human person and God introduces the faith as a help by proper understanding of one's life and its steering to love. Especially this connection of faith with love beers considerable social consequences, as it is building and shaping the social relations in direction to the positive engagement for the common good. A social contribution of the faith (in the Christian understanding) to the social cohesion, politics or ecology make the value of faith a public interest, particularly as regards its countenance in family, where the faith is an essential factor of quality and stability of its internal relations, and by it also that of the society.

 

Keywords

Faith, Love, Social relations, Pope Francis, Encyclical letter Lumen fidei, family

 

 

 

Úvod

 

Encyklika pápeža Františka Lumen fidei (29.6.2013) „o svetle viery“ tematicky nadväzuje na dokumenty predchádzajúceho pápeža Benedikta XVI. Deus caritas est (25.12.2005) „o kresťanskej láske“ a Spe salvi (30.11.2007) „o kresťanskej nádeji“, ktoré – istotne v povšimnutiahodnom poradí – reflektujú prítomnosť a pôsobenie tzv. teologálnych čností v duši človeka, ale aj v jeho živote, v živote Cirkvi a prostredníctvom jej pôsobenia i vo svete.

            Je teda pochopiteľné, že pri takto koncipovanej reflexii sa obsah všetkých troch dokumentov neobmedzuje len na vnútorný život, spiritualitu – už aj preto, že podobne ako telo je oživované dušou, i duša sa prejavuje v tele.

 

(s. 110)

 

Navyše, keďže človek je tvor spoločenský, nemôže pri dôsledne komplexnom pohľade, typickom osobitne pre pápeža Benedikta XVI., absentovať aj sociálna dimenzia, ba práve ona si azda zasluhuje osobitnú pozornosť, pretože je akýmsi vonkajším ukazovateľom autentickosti oných troch čností v konaní ľudskej osoby, resp. i v konaní ľudskej spoločnosti.

Ak teda nachádzame významné sociálne posolstvo v encyklike o kresťanskej láske (čo nie je vzhľadom na tému prekvapujúce)[1] a významné sociálne črty aj v encyklike o kresťanskej nádeji (čo je zas výsledkom povšimnutiahodnej originálnej reflexie, typickej pre pápeža Benedikta XVI. a mimoriadne inšpiratívnej pre sociálnu prácu)[2], rovnako môžeme konštatovať, že aj encyklika o kresťanskej viere nesie v sebe zásadnú sociálnu črtu. Tak ako ju naznačuje už samotný podnadpis encykliky, ktorý predstavuje kresťanskú vieru ako „svetlo“, vinie sa celým dokumentom ako leitmotív pre život viery človeka, Cirkvi, spoločnosti. Avšak dokument obsahuje dokonca i celkom osobitnú časť, venovanú priamo reflexii sociálnych súvislostí viery ako takej, aj keď s neprehliadnuteľným dôrazom na špecifikum kresťanskej viery, a to aj v týchto súvislostiach (4. kapitola, čl. 50-58).

Tieto skutočnosti sú predovšetkým dôkazom kontinuity istej „koncilovej“ línie najvýznamnejších dokumentov najvyššieho Učiteľského úradu Katolíckej cirkvi, ktoré každé svoje učenie predstavujú v jasne antropocentrickej rovine (teda zameranej na človeka), a zároveň s prihliadnutím na to, že človek je vo svojej prirodzenosti spoločenský tvor, takže každý z týchto dokumentov celkom zákonite do väčšej či menšej miery reflektuje aj sociálny rozmer sledovanej problematiky. Okrem toho však stojí za povšimnutie, na počiatku nového tisícročia, toto nasmerovanie základných hybných síl kresťanského náboženstva (teologálnych čností) – či už vo vzťahu ku kresťanovi ako jednotlivcovi, či ku kresťanskému spoločenstvu – jednoznačne do sociálnej roviny konkrétnych postojov a skutkov, teda predovšetkým lásky, ale i nádeje, ba už i samotnej viery.

Tematická kontinuita, ktorú sme vyššie uviedli, spočíva – ako je známe – aj v skutočnosti, že na príprave tejto encykliky pápeža Františka sa značnou mierou podieľal dnes už emeritný pápež Benedikt XVI.[3] Nemáme

 

(s. 111)

 

záujem vyjadrovať nejaké špekulácie o tom, ktoré myšlienky pochádzajú z pera jedného či druhého pápeža, aj keď znalému pozorovateľovi určité typické rysy rukopisu Benedikta XVI., resp. Františka neuniknú.

K encyklike teda pristupujeme ako k dokumentu pápeža Františka, berúc do úvahy tieto špecifické okolnosti vzniku či prípravy jej textu.

 

 

Viera je „svetlom“ na ceste života

 

Programová encyklika pápeža Františka predstavuje vieru predovšetkým ako „svetlo na cestu“: „Kto verí, vidí; vidí svetlom, ktoré osvecuje celú jeho životnú cestu.“ (LF 1)[4] Táto podstatná myšlienka, ktorá sa vinie celým dokumentom, ukazuje, že viera nie je len nejaká forma odpovede na Božie Zjavenie a následné nadviazanie vzťahu človeka s Bohom. Ale tento vzťah s Bohom má pre človeka aj veľmi praktické dôsledky – pomáha mu lepšie „vidieť“ na svoju „cestu“, čiže lepšie chápať hlbšie a širšie súvislosti životných okolností a situácií, a tak sa lepšie „orientovať“ vo svojom živote.

Pápež zároveň zdôrazňuje, že viera pomáha človekovi nielen v niektorých oblastiach jeho života, napr. v morálnych rozhodnutiach, ale svetlo viery „je schopné osvietiť celú existenciu človeka“ (LF 2). Ak nás v tejto reflexii bližšie zaujíma sociálna dimenzia života človeka, teda jeho sociálne vzťahy a interakcie, v tomto konštatovaní vidíme jednoznačne vzťah medzi vierou a sociálnou existenciou človeka ako kauzálny: viera človeka nevyhnutne ovplyvňuje jeho sociálnu existenciu – jednak v zmysle vplyvu na jeho vzťahy, a jednak v zmysle vplyvu na vnímanie a postoj k svojej sociálnej situácii, resp. k pozitívnym či negatívnym sociálnym javom okolo seba.

V tejto súvislosti stojí za zmienku následné pápežovo jednoznačné prepojenie viery s láskou, keďže vo viere (aspoň v kresťanskom zmysle ponímanej) sa človek otvára Bohu, ktorý predovšetkým prejavuje a odhaľuje človekovi svoju lásku. Práve ona Božia láska pretvára človeka, ktorý sa jej vierou otvorí a umožňuje mu vidieť celú realitu „v novom svetle“ – pápež František hovorí doslova o „novom zraku“, ktorý Božia láska, prijatá s vierou, dáva človekovi ako usmernenie pri jeho životnom putovaní. Viera je teda predovšetkým akýmsi „katalyzátorom“, umožňujúcim a napomáhajúcim optimálne prijatie lásky do života človeka a jeho pretvorenie, v akejkoľvek životnej či sociálnej situácii, na život v láske – prijatý i dávaný.

Analógia so zrakom ako zmyslovým orgánom, ktorý človekovi umožňuje orientovať sa v priestore, vybrať si správnu cestu a bezpečne po nej napredovať, zdarne identifikujúc a prekonávajúc prípadné prekážky na nej, je tu celkom evidentná a zjavne cielená.

 

(s. 112)

 

Zároveň však nepredstavuje pápež František vieru ako dar daný jednorázovo, raz navždy, v plnosti, bez nejakého následného dynamizmu. Naopak, „tento Boží dar treba živiť a posilňovať“ (LF 6), aby dokázala človeka, resp. Cirkev, naďalej spoľahlivo viesť na ceste života. Tu už nie je možné celkom použiť analógiu s fyzickým zrakom, keďže u zdravého človeka, odhliadnuc od prvých mesiacov života, je zdravý zrak pomerne stálou veličinou a schopnosť vidieť sa nejako zásadne nevyvíja (naopak, človek si ju môže rôznymi spôsobmi znížiť, ba i prísť o ňu.) Na rozdiel od toho, duchovný zrak (ktorým je práve viera), je človekovi daný akoby v zárodku a je jeho úlohou svojou intenzívnou starostlivosťou, vytvorením optimálnych podmienok a – isteže – účinnou spoluprácou s Božou milosťou, svoju schopnosť vidieť rozvinúť, a neustále rozvíjať, teda nielen chrániť pred úpadkom či degeneráciou. Práve v tom je aj veľkosť viery, zmysel a prínos pre človeka, lebo len ako taká – čistá, jasná a plná energie – „obohacuje ľudskú skúsenosť vo všetkých jej dimenziách“ (tamtiež). Zvlášť v situáciách životných problémov a ťažkých okolností človeka „podrží“ (pomôže mu tieto situácie zdarne zvládnuť) jedine pevná viera – podobne ako na ceste, osobitne v tme či hmle, v neznámom prostredí alebo pred neočakávanými prekážkami, pomôže k správnej a bezpečnej orientácii iba dostatočne silné svetlo...

Práve v tejto vízii viery ako energie môžeme identifikovať aj jej sociálnu dimenziu, keďže dynamizmus všetkých sociálnych vzťahov bytostne (kvalitatívne i kvantitatívne) závisí od vnútorných energií, ktoré v nich človekom hýbu.[5]

Viera teda nie je nejakou pasívnou, či dokonca fatalistickou odovzdanosťou človeka „osudu“ (resp. Bohu). „Veriaci človek prijíma svoju silu z toho, že sa zveruje do rúk verného Boha.“ (LF 10) Akt viery je aktom odovzdanosti v tom zmysle, že v dôvere v Božiu vernosť vlieva veriacemu človeku odvahu napĺňať každodenne svoj život láskou, vrátane prekonávania akýchkoľvek prekážok na tejto ceste. Veriaci človek sa nezbavuje zodpovednosti za svoj život, viera nie je „náplasťou“ na neochotu pustiť sa do riešenia problémov. Postoj, charakterizovaný slovami „nejako už len bude“ nie je postojom viery. Naopak, viera v Božie riadenie života a ľudských „osudov“ vedie človeka k cieľavedomému a vytrvalému úsiliu hľadať a nachádzať konkrétne črty svojej úlohy pri budovaní vlastného života, vrátane jeho sociálnych dimenzií. Zároveň mu pri tomto diele dodáva silu a pomáha i k určitému odstupu od vlastných problémov, potrebnému na ich zdarné prekonanie, resp. zvládnutie.

 

(s. 113)

 

Samozrejme, z uvedeného vyplýva, že nie je viera ako viera. Nie je vôbec indiferentné, v čo človek verí – v koho či v čo vlieva svoju životnú dôveru. Pre dnešnú kultúru už nie je taký charakteristický ateizmus, ako to bolo v minulosti. Dnes človek zväčša neodmieta spiritualitu ako takú, skôr možno sledovať tendenciu pokladať všetky náboženstvá, ba akékoľvek prejavy viery ako rovnocenné – akoby v zmysle slov: „Je jedno, v čo človek verí, hlavné je, aby mal nejakú vieru.“ Ibaže, ako sme už naznačili vyššie, nie každá viera obstojí v teste životnej skúšky, nie o každú „palicu“ sa dá oprieť, zvlášť keď je človek pod ťarchou životných problémov. Navyše, viera človeka nie je len pomocou (palicou) na prekonávanie životných ťažkostí, či na akési postavenie sa zo zeme, kam človek spadol pod ťarchou svojich problémov. Viera je svetlo na cestu... a zablúdiť sa dá i pri dobrej „viditeľnosti“. Akékoľvek „modly“, obrazne či doslova ponímané, sú totiž v konečnom dôsledku „len zámienkou, aby sme do stredu všetkého postavili seba samých a uctievali dielo svojich rúk“ (LF 13) – tam už nemožno hovoriť o „viere“ v pravom zmysle slova. Ak totiž existuje osobný Boh a ako taký je len jeden, potom neexistuje žiadna reálna alternatíva viery v neho, žiadne paralelné cesty, viac-menej rovnocenné. Buď človek vo viere postaví do stredu svojho bytia Boha, alebo sa sústredí na seba samého, a ostáva sám... „Človek, ktorý stratil základnú orientáciu, ktorá by dodávala jednotu jeho existencii, stráca sa v rozdrobenosti svojich mnohých túžob... (...) a rozpadá sa na tisíc drobných okamihov svojich dejín“ (tamtiež). Život bez viery v pravého Boha je teda roztrieštením vlastnej existencie, v bludnom kruhu zamerania života na seba samého, zatiaľ čo v tejto viere človek nachádza „stabilnú cestu“ (tamtiež).[6]

Viera v Boha v kresťanskom ponímaní je vierou „v plnosť Lásky, v jej účinnú moc, v schopnosť premeniť svet a osvietiť čas“ (LF 15). Svoje praktické dôsledky má práve vo viere v lásku – v Lásku Boha, ako zvrchovanú energiu, formujúcu dejiny, ale i v lásku medzi ľuďmi, ako energiu, ktorá v spojení s Bohom dokáže pretvárať i každodennú realitu. Láska je teda podstatou viery – jej obsahom, cieľom i nástrojom. Takto sa Boh stáva nielen predmetom viery, ale i sprievodcom na ceste viery. „Viera nielenže pozerá na Ježiša, ale sa aj pozerá z Ježišovej perspektívy“ (LF 18). Práve v tomto zmysle viera pretvára život, že totiž pretvára vo veriacom človekovi jeho vnímanie seba samého a okolitej reality. Nie je to nijaký únik z reálneho sveta, ale práve naopak, hlboké, presvedčené a predovšetkým

 

(s. 114)

 

činorodé ponorenie sa doňho – s láskou, ktorá sa inšpiruje a posilňuje vteleným Božím Synom, ukrižovaným z lásky a zmŕtvychvstalým v jej moci.

Práve tento praktický zmysel kresťanskej viery objasňuje pápež v druhej kapitole encykliky, ktorá nesie názov „Ak neuveríte, nepochopíte“. Ide o slová proroka Izaiáša (Iz 7,9), ktoré vysvetľujú Božie konanie, a to aj, ba práve tam, kde z hľadiska ľudského je ťažké nejaké vysvetlenie nájsť. „Prorok vyzýva pochopiť Pánove cesty a nájsť v Božej vernosti múdry plán, ktorý vládne dejinám.“ (LF 24). Toto pochopenie však nastane nie ako predpoklad viery, ale ako jej dôsledok. Práve tu sa opäť ukazuje viera ako nové svetlo, schopné nájsť zmysel, „pretože viera vidí ďalej, lebo chápe konanie Boha, ktorý je verný“ (tamtiež).

Toto „pochopenie Boha“ sa konkrétne prejavuje ako „poznanie pravdy“ a viera prostredníctvom tohto poznania „pretvára celú osobu práve natoľko, nakoľko sa táto otvára láske“ (LF 26). Onen „pohľad viery“ je práve v tom iný, nový, pretvárajúci človeka i jeho okolie, že je to pohľad lásky... – a práve to ho odlišuje a zásadne chráni pred fanatizmom, fundamentalizmom či totalitarizmom (ktoré si nárokujú poznanie pravdy, avšak bez tohto jej podstatného súvisu s láskou).[7] „Ide o pohľad na svet na základe vzťahu, ktorý sa stáva odovzdávaným poznaním, videním vo videní druhého a spoločným videním všetkých vecí.“ (LF 27) Podobne ako vo vzťahu dvoch milujúcich sa ľudí, kedy práve na základe vzájomnej lásky sa obaja usilujú o tento spoločný pohľad, aj láska k Bohu pomáha človekovi hľadieť na svet spoločným pohľadom s Bohom – teda predovšetkým a podstatne s tvorivou láskou k svetu, a najmä k ľuďom, čo ho obývajú. Ak tento „spoločný pohľad“ už v medziľudskej skúsenosti človeka neochudobňuje, naopak, obohacuje to jeho vlastný pohľad, o to viac to platí pre vierou zjednotený pohľad človeka v láske s Bohom...

Vierou teda človek „prichádza k svetlu vďaka láske a je povolaný milovať, aby zotrval vo svetle“ (LF 32). Viera pomáha s láskou pochopiť svet a život okolo nás – a láska zas pomáha zotrvať v tomto svetle pochopenia... Ide tu o špirálu poznania, ktorú roztáča viera v Božiu lásku (a vernosť prisľúbeniam, ktoré dal) a ktorá sa ďalej rozvíja po jednotlivých „závitoch“ vďaka vzájomnému dynamizmu medzi pochopením vo viere, väčšou láskou, pochopením v láske a väčšou vierou. „V tomto okružnom pohybe svetlo viery osvetľuje všetky naše vzťahy, ktoré možno žiť v spojení s Kristovou láskou a nežnosťou.“ (tamtiež)[8]

Práve preto veriaci človek, podobne ako zaľúbený, neustále a vo všetkom hľadá Boha – a Boh, tiež v tej istej podobnosti, sa mu necháva nájsť.

 

(s. 115)

Nejde tu však len o čosi, čo sa odohráva v extáze duchovného života veriaceho človeka: „Náboženský človek sa snaží rozpoznávať Božie znamenia v každodenných skúsenostiach svojho života...“ (LF 35), k viere sa teda neutieka preto, aby ušiel zo svojej každodennej reality, ale práve naopak, aby ju lepšie pochopil a uchopil...

Toto pochopenie, ako už bolo povedané, pretvára život človeka. Ale netýka sa to len jeho samého. Svetlo viery „žiari v tvári kresťanov ako v zrkadle a tak sa šíri (...) takpovediac kontaktom, z jedného človeka na druhého, ako sa plameň zapaľuje od iného plameňa“ (LF 37). Pápež tu stručne naznačuje pravý zmysel misijnej činnosti, teda ohlasovania evanjelia, šírenia viery, ktoré je predovšetkým šírením lásky a pochopenia sveta i života vo svetle Božej lásky. To platí aj v diachronickom zmysle, teda v prenášaní viery z generácie na generáciu, čo zas dáva jasný pohľad na kresťanskú víziu výchovy ako odovzdávania tradície, ktorá takto vôbec nie je nejakou brzdou rozvoja a slobody, či strnulým tradicionalizmom, ale spoľahlivým (osvedčeným) svetlom a energiou na každodennú cestu...

 

 

Sociálne dôsledky kresťanskej viery

 

Ak autentická, presvedčená a pravdivá viera dokáže človeka otvoriť láske a láska dokáže premeniť život človeka, potom je zrejmé, že táto prevratná skutočnosť nemôže ostať aj bez sociálnych dôsledkov, teda bez dopadu na sociálne interakcie a vzťahy medzi ľuďmi, ako aj na sociálne štruktúry, ktoré spoločne vytvárajú.

Práve tejto reflexii je venovaná posledná, štvrtá kapitola encykliky Lumen fidei. Pápež František vychádza z biblických skúseností budovania miesta, na ktorom by človek mohol bývať spolu s inými, na pevnom základe, ktorým je Boh. Je zrejmé, že kvalita tejto stavby záleží oveľa viac na „ľudskom faktore“ než na použitých materiáloch a technológiách (a to nielen v materiálnom zmysle stavby domu či mesta, ale predovšetkým v sociálnom zmysle budovania spoločenstva a jeho štruktúr). „Viera ukazuje, aké pevné môžu byť vzťahy medzi ľuďmi, keď je medzi nimi prítomný Boh.“ (LF 50). Viera ako základ a hybný motivačný činiteľ osvetľuje (pravdou) a pohýna (láskou) konkrétne služby v prospech spravodlivosti, práva a pokoja. No pápež nepokladá vieru len za akúsi vítanú „pridanú hodnotu“, čosi užitočné navyše, ale viac než storočnú reflexiu katolíckej sociálnej náuky o solidarite ako základnom sociálnom princípe posúva ešte o krok ďalej, keď zdôrazňuje, že vierou podmienená a garantovaná láska je základom jednoty medzi ľuďmi: „Bez vierohodnej lásky nič nemôže ľudí udržať skutočne zjednotených.“ (LF 51) Na to, aby členovia spoločenstva žili pospolu, prekonávajúc prípadné konflikty, je nevyhnutná, ale postačí solidarita medzi nimi, teda povedomie

 

(s. 116)

 

spolupatričnosti a vzájomnej zodpovednosti.[9] Aby však spoznali, „že je dobre žiť pospolu“ (tamtiež) a našli radosť z toho, na to je potrebná viera, keďže práve ona „pomáha pochopiť architektúru ľudských vzťahov, lebo vidí ich najhlbší základ a konečné určenie v Bohu, v jeho láske“ (tamtiež). Viera vo vnútri vzťahov v spoločenstve „osvecuje umenie budovať“ (tamtiež), a teda uskutočňuje onen posun od solidarity k jednote, od udržania a naplnenia zmyslu spoločenstva k radosti z neho a budovania „nádejnej budúcnosti“ (tamtiež).

Intenzívny vzťah s Bohom, a to nielen na rovine individuálnej, ale i vo vnútri spoločenstva, prekvasuje aj jeho budovanie „mesta“, teda širšiu občiansku a politickú angažovanosť. Ako to uvádza List Hebrejom na príklade vzťahu mužov viery, Samuela a Dávida, viera je „múdrosťou, ktorá prináša ľudu pokoj“ (tamtiež), a tak sa stáva nielen akoby katalyzátorom spravodlivej vlády, ale i akousi jej garanciou.[10] Obrazne povedané, „ruky viery sa dvíhajú k nebu, pritom však v láske budujú mesto vystavané na vzťahoch, ktorých základom je Božia láska“ (tamtiež). Činnosť ľudských rúk tu nie je vykreslená v akomsi zápase či alternácii medzi modlitbou a prácou. Modlitba usmerňuje ruky a zvoláva múdrosť a požehnanie pre ich diela.

 

 

Viera v rodine – hodnota vo verejnom záujme

 

Na základe vyššie uskutočnenej reflexie prínosu, ktorým je viera pre spoločné dobro, poukazuje následne pápež František na rodinu ako prvé a prirodzené prostredie, v ktorom viera formuje človeka, jeho vzťahy a v konečnom dôsledku „osvecuje ľudské mesto“ (LF 52). V zmätku názorov, ktoré sa dnes šíria na adresu definície či „pre-definície“ rodiny, stručne ale dôkladne identifikuje základ rodiny v manželstve ako stálom zväzku muža a ženy. To podstatné, čo formuje život rodiny, počnúc od samého jej vzniku, je láska, „ktorá je znamením a prítomnosťou Božej lásky“ (tamtiež). Toto konštatovanie možno rozumieť objektívne, ako fakt z pohľadu viery Cirkvi – že totiž, všade, kde pôsobí pravá láska, to Boh je prítomný medzi ľuďmi, keďže človek je stvorený „na Boží obraz“ (Gn 1,26). Ale možno ho rozumieť aj subjektívne, z pohľadu milujúcich sa manželov, ktorí vo svojej viere objavili, uznali a prijali „dobro pohlavnej rôznosti“ (tamtiež), ktorá je cestou k zjednoteniu sa a k zrodeniu nového života a s odhodlaním sa odovzdali navzájom v celoživotnom zväzku. „Sľúbiť lásku navždy je možné, len ak človek objaví väčší plán, než sú jeho vlastné projekty, ktorý nás podopiera a umožňuje darovať milovanej osobe celú budúcnosť.“ (tamtiež) Viera

 

(s. 117)

 

v Božie prisľúbenia je energiou, ktorá navzdory ľudskej slabosti, nepriazni okolia či nepoznaniu budúcnosti človeka posilňuje urobiť s dôverou toto rozhodnutie a vytrvať v ňom až do smrti.

Môžeme tu vidieť nadviazanie na myšlienky predošlého pápeža, Jána Pavla II., ktorý v encyklike Centesimus annus, v súvislosti s „humánnou (ľudskou) ekológiou“ poukazuje na rodinu ako prvú a základnú štruktúru, ktorá potrebuje a pre dobro spoločnosti si vyžaduje „ekologickú“ ochranu, teda ochranu svojej prirodzenosti, ktorá spočíva v jej založení na „manželstve, kde vzájomné darovanie sa muža a ženy tvorí životné prostredie, v ktorom sa dieťa môže narodiť a rozvíjať svoje schopnosti, kde sa naučí uvedomovať si svoju dôstojnosť a pripraviť sa na zvládnutie svojho jedinečného a neopakovateľného osudu“.[11]

Takto viera pomáha vytvárať rodinu ako „hniezdo“, v ktorom človek (rodičia a postupne aj deti) čerpá silu, motiváciu, ba i lásku pre budovanie občianskej spoločnosti, vytváranie materiálnych či duchovných hodnôt, zodpovedný postoj k okolitému prírodnému prostrediu a, samozrejme, tu s dôverou a láskou privádza na svet svoje potomstvo, vychováva ho a posiela uskutočniť svoje vlastné povolanie... Práve viera je totiž tým jediným skutočne účinným protiliekom v množstve vnútorných či vonkajších, ľudských, ekonomických, politických či prírodných prekážok a problémov, ktoré demotivujú uveriť v lásku a jej zmysel.

Pápež vyzýva rodiny, ale aj cirkevné spoločenstvá, aby prejavili súdržnosť, spolupatričnosť vo forme blízkosti a záujmu najmä o dospievajúcu mládež, keďže toto je osobitne náročné životné obdobie a od neho veľa v živote človeka závisí. Skúsenosť Svetových dní mládeže, ktorú Cirkev nadobudla v priebehu ich už takmer tridsaťročnej tradície, ukazuje, že mládež neoslovia ľahké riešenia, životné „skratky“ či morálne ústupky. Podobné ponuky si získajú ich priazeň len chvíľkovo, dočasne a v konečnom dôsledku ich zanechávajú deprimovaných z vlastnej neschopnosti naplniť akékoľvek väčšie ideály, typické pre ich vek. „Mladí túžia po veľkom živote“ (LF 53) a „tajomstvo“ ostatných troch pápežov, ktorí napriek všetkým „okolnostiam“, ktoré zdanlivo bránili tomu, aby si získali priazeň súčasnej mládeže, dokázali ju skutočne nadchnúť a získať pre veľké myšlienky a životné projekty – a to práve preto, že mladým ľuďom celého sveta umožnili stretnúť Krista a prejavili im dôveru, že sú schopní zvládnuť aj náročné životné povolania, okolnosti a situácie. To dokazuje, že „viera nie je útočišťom pre ľudí bez odvahy, ale rozletom života“ (tamtiež) – dáva totiž silu budovať svoj život „na Božej vernosti, ktorá je mocnejšia ako každá naša krehkosť“ (tamtiež).

Existuje spoločnosť, ktorá by nemala eminentný záujem práve o takúto mladú generáciu? (Kto a prečo by mohol netúžiť po silnej mládeži?) Ak áno, aká je jej vízia svojej vlastnej budúcnosti? A aká bude tá jej budúcnosť?...

 

(s. 118)

 

Uvedené skutočnosti jednoznačne dokazujú potrebu autentickej, dôslednej a citeľnej sociálnej podpory pre rodiny, ktoré takýmto spôsobom budujú seba a spoločnosť. Viera sa tak ukazuje ako hodnota vo verejnom záujme, a to nie z nejakých náboženských dôvodov, ale už aj z čisto pragmatických dôvodov, na základe empirického porovnania „ovocia“ v oblasti kvality a stability sociálnych vzťahov, postavených na jej základe, so vzťahmi, postavenými na iných základoch.

V širšom kontexte sociálnych vzťahov viera sa ukazuje ako princíp umožňujúci budovať spoločnosť v kategóriách univerzálneho bratstva. Usilovalo sa o to aj osvietenstvo, a to bez odvolania sa na Boha a vieru, avšak už zo samotnej etymológie je zrejmé, a dejiny to dokazujú, že nik nemôže mať súrodenca, ak nemá spoločného aspoň jedného z rodičov. Bez vzťahu k otcovi chýba fundament pre vzťah k ostatným ľuďom ako bratom (resp. sestrám). Niet presvedčivého motívu na to, aby sme iného človeka prijali a otvorili sa mu ako k bratovi, pokiaľ neakceptujeme skutočnosť, že nás spája ten istý otec. Boh-Otec je pravým koreňom bratstva medzi ľuďmi. „Viera nás učí vidieť, že v každom človeku je pre mňa pripravené požehnanie“ (LF 54). Je to základ pre pochopenie jedinečnej dôstojnosti každej ľudskej osoby, pre solidaritu medzi ľuďmi, prijatie a dôstojné zaobchádzanie s ľuďmi v akejkoľvek núdzi (od nečakane či neželane počatých detí, cez osoby z rôznym telesných či duševným postihnutím, utečencov, bezdomovcov..., až po zomierajúcich), a tak i pre mier vo svete.[12]

Viera sa v týchto súvislostiach neukazuje len ako nejaká užitočná, príp. i vhodná „pridaná hodnota“, ktorá eventuálne môže zvýšiť kvalitu uvedených vzťahov. Pápež poukazuje na to, že viera ako povedomie Božej lásky a starostlivosti o každého človeka je pre trvalú udržateľnosť sociálnych vzťahov dokonca nevyhnutná, lebo bez nej v spoločnosti „začne chýbať kritérium, na základe ktorého možno rozlišovať, čo robí život človeka cenným a jedinečným“ (tamtiež). To však nie je len cesta k materializmu, utilitarizmu či hednonizmu, ale po tejto ceste človek stráca povedomie svojho skutočného a pravdivého „miesta vo vesmíre“, s fatálnymi dôsledkami pre stabilitu sociálnych väzieb (strata solidarity), širšie sociálne vzťahy (manipulácia a iné formy ovládnutia), sociálnu zodpovednosť i ekológiu.

Práve ekologická problematika je zreteľným príkladom konštatovania, že viera je vo verejnom záujme nie z dôvodov náboženských, ale čisto praktických. Ak sa v minulosti mohlo zdať, že viera v Boha Stvoriteľa dáva veriacim akúsi motiváciu navyše pre zodpovednú ochranu prírody, jej zdrojov, energií a pod., zatiaľ čo ten istý efekt možno dosiahnuť aj bez nej, dynamizmus ekologických hrozieb v súčasnosti toto konštatovanie popiera

 

(s. 119)

 

ako nekonzistentné. To neznamená, že bez priameho odvolania sa na vieru v Boha nemôže sa človek správať ekologicky, hľadať a vyberať také modely rozvoja, ktoré sú spravodlivé, zodpovedné voči prírode, a to aj s ohľadom na budúcnosť. Avšak ekologická situácia našej planéty jednoznačne poukazuje na to, že takých ľudí, ktorí by dospeli k podobným záverom a dokázali na nich zotrvať, je dramaticky málo na to, aby to prinieslo nejaký zásadný obrat mentality, ktorá naopak vieru vytlačila z odborných diskusií a zo „srdca“ dominujúcich kultúr, s tragickými dôsledkami na rovine ekologickej.

V politickej oblasti viera v Boha ako zvrchovaného vládcu všetkého, a zároveň milujúceho Otca, pomáha správne chápať pôvod, zmysel a cieľ autority, „aby bola v službe spoločného dobra“ (LF 55).

Ešte širší dopad má viera v sociálnych vzťahoch, od jednotlivých, rodinných, až po medzinárodné, ako „uistenie o možnosti odpustenia“ (tamtiež), a najmä o dôvodoch, pre ktoré je táto cesta nielenže schodná, ale i prospešná, keďže motivuje k hľadaniu jednoty prostredníctvom riešenia a prekonávania konfliktov, ba práve viera vedie dokonca k ich „pretvoreniu na ohnivko v reťazi rozvoja smerujúceho k jednote“ (tamtiež). Súhrnne povedané, vytrácanie sa viery zo spoločnosti prináša so sebou riziko zoslabovania základov života, predovšetkým dôvery, bez ktorej niet trvácnosti nijakého sociálneho vzťahu. „Viera osvecuje sociálny život, vlastní tvorivé svetlo pre každý nový okamih dejín, pretože všetky udalosti začleňuje do vzťahu s pôvodom a určením všetkého v Otcovi, ktorý nás miluje“ (tamtiež).

Poslednú reflexiu sociálneho „dopadu“ viery – či už viery jednotlivca, alebo viery spoločenstva – adresuje pápež František téme utrpenia. Skúsenosť bolesti najrozličnejšieho druhu je skúsenosťou každého človeka. Je zrejmé, že tak ako v minulosti, aj dnes – napriek všetkým výdobytkom vedy a techniky – toto je oblasť, v ktorej viera v Božiu moc, „ktorá premáha našu slabosť a utrpenie“ (LF 56) nemá konkurenciu. Súčasná kultúra a civilizácia, zameraná na blahobyt, pohodlie a výkonnosť, práve v konfrontácii s utrpením bolestivo naráža na svoje limity a hoci sa všemožne usiluje vytesniť ho zo života, nemôže sa jej to podariť. Na druhej strane, „kresťan vie, že utrpenie nemožno celkom odstrániť, ale že môže nadobudnúť zmysel“ (tamtiež). Aj v tejto súvislosti viera spolupôsobí s dôverou, nádejou a láskou, a tak dokáže dať človekovi plnohodnotný zmysel života nie napriek jeho utrpeniu, ale dokonca práve v ňom...

Mimoriadny význam však nadobúda viera vo vzťahu k utrpeniam sveta. Vo svetle viery trpiaci človek pomáha tomu zdravému pochopiť pravý zmysel života. A naopak, viera je najsilnejším motívom angažovať sa v službe trpiacim, ba práve ona je i súčasťou (obsahom) tejto služby: „Viera nie je svetlo, ktoré rozptýli naše temnoty, ale lampa, ktorá v noci vedie naše kroky – a toto stačí, aby človek mohol napredovať na svojej ceste“ (tamtiež). Boh prináša posilu trpiacemu v podobe láskavej prítomnosti blížneho, ktorou ho sprevádza. Takto sa – vo svetle tej istej viery – človek (či už je to lekár, zdravotník, sociálny pracovník či dobrovoľník) môže stať Božím nástrojom, čo významne vplýva na kvalitu jeho služby, a tiež v prevencii syndrómu

 

(s. 120)

 

vyhorenia, obzvlášť keď sa ocitá zoči-voči veľkému utrpeniu a malým reálnym možnostiam pomoci.

Práve v tejto perspektíve nadobúda svoje pravé miesto aj nádej, ktorú viera so sebou prináša. Nie je to v žiadnom prípade rezignácia a akési chlácholenie seba či trpiaceho vo vízii krajšej budúcnosti po smrti. Skutočná nádej pomáha vidieť za „iluzórne ponuky idolov tohto sveta“ (LF 57), ktoré sa rúcajú práve pod tlakom utrpenia, a tak „dáva nové podnety a novú silu do prežívania každodenného života“ (tamtiež).

V skutočnej a presvedčenej viere, nádeji a láske sa ukrýva bezkonkurenčný a nevyčerpateľný zdroj energie pre budovanie mesta, „ktorého staviteľom a tvorcom je Boh“ (Hebr 11,10), ako aj presvedčenie o zmysluplnosti tohto podujatia, keďže Božie prisľúbenia sú večné a večne platné.

 

 

Záver

 

Prvá („programová“) encyklika nového pápeža je tradične, pochopiteľne, orientovaná dovnútra Cirkvi, k jej veriacim a takto je venovaná i encyklika pápeža Františka Lumen fidei: „biskupom, kňazom a diakonom, zasväteným osobám a veriacim laikom“. Napriek tomu, ako možno konštatovať aj u predchádzajúcich dvoch pápežov, zvlášť vo svojom sociálnom posolstve sa obracia aj na spoločnosť, lokálnu či globálnu, aby na začiatku svojho pontifikátu nadviazal s ňou dialóg o mieste a prínose veriacich ľudí, resp. spoločenstva veriacich (Cirkvi) vo svete.[13] Reaguje tak zrejme aj na šíriacu sa nedôveru, ba až odpor voči Cirkvi, zvlášť v európskej kultúre, prenikajúcu aj dovnútra Cirkvi a „infikujúcu“ i jej členov. Vo vedomí svojej zodpovednosti Petra (skaly) chce ukázať smerovanie Cirkvi pre nasledujúce obdobie a predložiť ho tak sebe zvereným veriacim, ako aj prostrediu, v ktorom žijú. Veriacim preto, aby ich povzbudil a získal pre toto spoločné dielo, a ich do značnej miery odkresťančenému prostrediu preto, aby si získal jeho pochopenie, vo vedomí všeobecnej prospešnosti, ktorú autentický kresťanský život prináša všetkým. Reflexia viery v jej individuálnych a sociálnych dimenziách nie je teda v programovej encyklike súčasného pápeža nijakým zbabelým volaním po ústupe či úteku z reality, a už vôbec nie fanatickým

 

(s. 121)

 

honom na neveriacich. Podobne ako svojho času Benedikt XVI.[14], aj on predkladá jednotlivé oblasti prínosu viery pre človeka a spoločnosť na akési verejné posúdenie: možno je ozaj načase zamyslieť sa, čo vlastne naša spoločnosť, kultúra, civilizácia chce (pre človeka) dosiahnuť. Ak bude jasno v „ovocí“, vyjasní sa aj spoločenská potreba príslušného „stromu“, ktorý toto ovocie prináša...

 

 

Bibliografia

Cirkevné dokumenty

JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptor hominis (4.3.1979). Dostupné na internete: https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/redemptor-hominis

JÁN PAVOL II.: encyklika Centesimus annus (1.5.1991) In: Sociálne encykliky, Trnava : Spolok sv. Vojtecha 1997, ISBN 80-7162-203-6.

JÁN PAVOL II.: encyklika Evangelium vitae (25.3.1995), Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 2013, ISBN 80-7162-097-1.

BENEDIKT XVI.: encyklika Deus caritas est (25.12.2005), Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 2006, ISBN 978-80-7162-594-0.

BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate (29.6.2009) Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1995, ISBN 978-80-7162-786-9.

FRANTIŠEK: encyklika Lumen fidei (29.6.2013), Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 2013, ISBN 978-80-7162-998-6.

 

Iné

KOŠČ, S.: Katolícka sociálna náuka. Ružomberok : Verbum, 2011 (3. vyd.), ISBN 978-80-8084-800-2

 

 

Recenzent: Prof. ThDr. Anton Adam, PhD.