KOŠČ, S.: Odkaz encykliky Pacem in terris pre budovanie pokojného spolunažívania a mieru vo svete.

In: KOŠČ, S. a kol.: Kresťanské posolstvo pre mier vo svete, Ružomberok : Verbum 2013, ISBN 978-80-561-0037-0, s. 40-52

(s. 40)

Aktuálnosť encykliky bl. Jána XXIII. Pacem in terris je aj po päťdesiatich rokoch priam zarážajúca, keď si uvedomíme rýchly vývoj sveta a zásadné zmeny, ktoré sa udiali v priebehu tej doby, ktorá nás delí od jej publikovania.

To je však asi „osud“ všetkých sociálnych dokumentov Katolíckej cirkvi v ich konfrontácii so súčasnou kultúrou... Zdá sa, že ľudstvo dnes musí vyskúšať najprv všetky iné možnosti, cesty a spôsoby prístupu k svojim problémom, kým sa konečne odhodlá vyskúšať aj to, čo už v minulosti, prípadne i dosť dávnej, identifikovala a ponúka katolícka sociálna náuka – hoci aj len tak, „veluti si Deus daretur“ (ako keby Boh existoval...) – podľa slávneho vyjadrenia kardinála Ratzingera, v predvečer jeho zvolenia na pápežský stolec.[1] Zatiaľ však nie je ochotné pripustiť túto cestu ani takto, „pokusne“, aspoň nie v nejakých zásadnejších globálnych dimenziách, hoci negatívne ovocie opačných tendencií globalizácie sa ukazujú dosť zreteľne. Aj preto je užitočné neustále sa odborne zamýšľať nad dokumentmi katolíckej sociálnej náuky a vytrvalo ich predkladať „na stôl“ riešenia aktuálnych sociálnych problémov.

Ján XXIII. svoju reflexiu o pokoji medzi všetkými národmi, založenom na pravde, spravodlivosti, láske a slobode, stavia na kategórii prirodzeného poriadku, resp. prirodzeného zákona. (Práve pre túto východiskovú pozíciu, hoci ju stavia na teologických základoch, venuje svoj dokument nielen dovnútra Cirkvi, ale i „všetkým ľuďom dobrej vôle“, v presvedčení, že prirodzenosť

(s. 41)

človeka a mier ako prirodzená hodnota by mohli byť kategórie, blízke všetkým ľuďom, pokiaľ – samozrejme – majú dobrú vôľu žiť na tomto svete ľudsky, v pokojnom spolunažívaní s inými, v zmysluplnom a prosperujúcom spoločenstve ľudí i národov...).

Práve tu sa však, paradoxne, môže javiť v úvodných slovách encykliky akoby isté protirečenie, keď v čl. 1 pápež so zjavným obdivom poukazuje na to, že „z vedeckého pokroku a technických vynálezov jasne vidno, že u živých tvorov i v silách prírody vládne podivuhodný poriadok“,[2] no o pár riadkov ďalej – v súvislosti s tými istými „silami prírody“ varuje že „mnohí upadajú neraz do omylu, keď sa nazdávajú, že vo vzťahoch medzi ľuďmi a štátmi možno uplatniť tie isté zákony, ktorým sú podrobené nerozumné sily a živly vesmíru“ (čl. 2).

Možno sa oprávnene domnievať, že Ján XXIII. tu – obrazne povedané – bojuje na dvoch frontoch. Predovšetkým, jedným z veľmi závažných a nebezpečných ovocí studenej vojny bola postupne sa šíriaca mentalita, podľa ktorej konflikt je nevyhnutný, teda mier nie je možný a azda teda ani prirodzený : Keď sa hlbšie zamyslíme nad dejinami človeka a ľudstva, vidíme, že ich sprevádzajú konflikty ako čosi takmer samozrejmé. Mohlo by sa preto zdať, že aj v medzinárodnom meradle preteky v zbrojení, stupňovanie napätia a šírenie vzájomného strachu je len sprievodným javom „prirodzeného“ procesu, v ktorom konflikt a vojna je čosi normálne. Proti tomu vystupuje Ján XXIII. hneď na úvod poukázaním na to, že celý vesmír – či už ho sledujeme prenikajúc stále viac do makrokozmu, alebo do mikrokozmu – dokazuje ako svoju základnú a prirodzenú charakteristiku poriadok a harmóniu. Avšak – zatiaľ čo v neživej prírode a u nižších bytostí tento poriadok je zabezpečený samotnými vnútornými silami a zákonitosťami, u človeka je – vo svojej konkrétnej realizácii – podriadený jeho slobodnému rozhodovaniu. Práve tu pápež poukazuje na kontrast, ktorý voči tomuto poriadku vesmíru vytvárajú konflikty medzi ľuďmi

(s. 42)

a národmi, ako na niečo neprirodzené... Ibaže – a tu je tá druhá myšlienka – ak máme harmonicky usporiadať vzťahy a nastoliť poriadok medzi ľuďmi, inšpirujúc sa poriadkom vo vesmíre, nemožno tu aplikovať prírodné zákony (ako je napr. zákon silnejšieho), lebo vzťahy medzi ľuďmi treba usporiadať podľa zákonitostí, vpísaných v ľudskej prirodzenosti.[3]

Práve na tomto základe odvíja Ján XXIII. svoju reflexiu o pokojnom spolunažívaní medzi ľuďmi, a následne o mierovom spolunažívaní medzi národmi, totiž na kategórii vzájomného rešpektovania prirodzených práv a povinností, ktoré ľuďom v týchto vzťahoch vznikajú.

Pokiaľ ide o dôraz na ľudské práva, nie je táto reflexia nová. Už jeho predchodca, Pius XII. venoval tejto téme množstvo svojich mimoriadne závažných myšlienok[4] a je známe, že aj ony inšpirovali vytvorenie a prijatie Všeobecnej deklarácie ľudských práv na pôde OSN v roku 1948. Zaujímavé je ono „nerozlučné“ prepojenie práv a povinností „v tom istom človeku“ (teda nie len recipročne, kde toto prepojenie je samozrejmé) a práve to do tejto reflexie prináša Ján XXIII., vysvetľujúc onen logický súvis niektorými obzvlášť výrečnými príkladmi : „Právo človeka na život súvisí s povinnosťou udržovať si život; právo na dôstojnú životnú úroveň s povinnosťou dôstojne žiť; právo na slobodné hľadanie pravdy s povinnosťou čoraz prenikavejšie a rozsiahlejšie poznať pravdu“ (PT 12). Táto myšlienka je veľmi inšpiratívna, lebo Ján XXIII. tu poukazuje na ľudské práva v celkom

(s. 43)

novom svetle, zdôrazňujúc ich predovšetkým nie ako požiadavku (nárok), ale ako zodpovednosť (záväzok)...[5]

Druhou hlavnou myšlienkou tohto dokumentu – ako je známe – je založenie pokoja medzi ľuďmi a mieru medzi národmi na hodnotách pravdy, spravodlivosti, lásky (resp. solidarity) a slobody, ako je to uvedené už v samotnom podnadpise encykliky. „Občianske nažívanie možno pokladať za usporiadané, užitočné a zodpovedajúce ľudskej dôstojnosti, ak je založené na pravde (...). To sa stane, ak sa občania budú okrem toho snažiť vážiť si podľa spravodlivosti práva iných a plniť si svoje povinnosti, ak sa dajú preniknúť láskou natoľko, že budú pociťovať potreby iných ako svoje vlastné (...) To však ešte nie je všetko. Ľudská spoločnosť sa totiž vzmáha v slobode, teda v podmienkach vyhovujúcich dôstojnosti občanov, ktorí berú na seba zodpovednosť za svoje činy, keďže majú rozumnú prirodzenosť.“ (PT 16)

Založenie „poriadku“ na hodnotách pravdy, spravodlivosti, lásky a slobody poukazuje na to, že tento poriadok nie je technickej, administratívnej, či politickej povahy, ale povahy duchovnej, teda hodnotovej. To isteže neznamená, že tieto povahy (roviny) sú vo vzájomnom protiklade, ale že aj technická, administratívna a politická stránka pokojného spolunažívania a mieru má duchovný pôvod a obsah. Ba čo viac, poriadok nie je len výsledkom dôsledného aplikovania duchovných hodnôt do spoločnosti, ale tento vzťah pôsobí aj opačne : „Keď sú občianske vzťahy vybudované na právach a povinnostiach, ľudia začínajú mať zmysel pre duchovné hodnoty, začínajú chápať, čo je to pravda, spravodlivosť, láska a sloboda a stávajú sa uvedomelými členmi tejto spoločnosti.“ (PT 19) Ak teda nie sú tieto vzťahy vybudované na právach a povinnostiach, ľudia buď žijú pod útlakom (nemajú zabezpečené svoje práva), a teda nedôstojne človeka, alebo nezodpovedne (neplnia si povinnosti), a teda tiež nedôstojne človeka... Práve tu vidno úzky súvis aj s vnímaním vzťahu k Bohu ako jedinému možnému objektívnemu základu individuálnej i spoločenskej morálky (porov. tamtiež).

(s. 44)

Aj autorita, hlavná téma druhej kapitoly encykliky, je moc predovšetkým duchovného rázu – je „účasťou na Božej autorite“ a realizuje sa vo vzťahu k rozumným a slobodným ľudským osobám, preto svoju záväznosť čerpá výlučne a nevyhnutne z mravného poriadku, ktorý má svoj prvopočiatok v Bohu (porov. PT 20) a zaväzuje všetkých rovnako. Keďže sme si v dôstojnosti rovní, je možné vyžadovať od iných poslušnosť voči svojim nariadeniam jedine vtedy, ak tieto nariadenia sú v súlade s Božou autoritou a sú vlastne (len) akousi konkretizáciou Bohom stanoveného morálneho zákona. Ak teda verejná autorita svojimi rozhodnutiami konkretizuje požiadavky morálneho zákona, jej nariadenia sú záväzné aj vo svedomí...[6] Toto vedomie u nositeľov verejnej autority i u občanov je základom pravej demokracie... Isteže, ak dnešná európska spoločnosť a priori odmieta akékoľvek odvolanie sa na Boha ako objektívnu morálnu normu, kríza autority je neodvratná..., a kríza demokracie taktiež.

Veľkým prínosom encykliky Pacem in terris je poukázanie na to, že mier medzi národmi pochádza z pokoja v srdci jednotlivcov, a zároveň, že „ten istý prirodzený zákon, ktorý platí v živote jednotlivých občanov, má usmerňovať aj štáty v ich vzájomných stykoch“ (PT 32). Aj usporiadanie vzťahov medzi národmi sa teda musí uskutočniť na pilieroch pravdy, spravodlivosti, lásky – ktorá sa v medzinárodných vzťahoch prejavuje formou solidarity, a slobody.

Požiadavkou pravdy je odstrániť z týchto vzťahov akúkoľvek formu diskriminácie. Existujúce rozdiely vo vzdelanostnej, ekonomickej či kultúrnej vyspelosti nikoho neoprávňujú ovládať iných.

Usporiadanie vzťahov podľa spravodlivosti sa týka predovšetkým oblasti presadzovania záujmov na medzinárodnom poli: „Ako totiž ľudia vo svojich súkromných záležitostiach nesmú vyhľadávať svoje vlastné záujmy nespravodlivo, na úkor iných, tak

(s. 45)

ani štáty nemôžu sa pričiňovať o svoj vzrast poškodzujúc a utláčajúc iné národy; tým by sa dopustili zločinu, na ktorý sa výstižne vzťahuje výrok svätého Augustína: "Ak sa zanechá spravodlivosť, čože sú kráľovstvá, ak nie veľké lotrovstvá?".“ (PT 34)[7] Samozrejme, že pri presadzovaní záujmov na tom istom poli, môže prísť aj ku sporom a konfliktom. Tu však vyzýva Ján XXIII., aby sa spory riešili „ako sa patrí na ľudí“ (tamtiež), teda na základe tých charakteristických čŕt, ktoré robia človeka človekom – a to je rozum a sloboda, v ich ľudskom (humánnom) použití i vzájomnom rešpektovaní.

V súvislosti so solidaritou pápež pripomína, že starosť o spoločné dobro štátu, ktoré je prvoradou úlohou verejnej autority, „nijako nemožno oddeliť od blaha celej ľudskej rodiny“ (PT 36). Základnou zákonitosťou globalizácie sveta je teda vedomá a aktívna solidarita medzi národmi, čiže povedomie spolupatričnosti a vzájomnej závislosti, súvisiace aj so vzájomnou zodpovednosťou – ako to neskôr zásadnými slovami rozvinuli nasledujúci pápeži, postupne ako globalizácia nadobúdala stále jasnejšie črty.[8]

Konkrétnym prejavom solidarity v dobe publikovania encykliky, teda v čase vrcholiacej „studenej vojny“, bola požiadavka zastaviť preteky v zbrojení a pristúpiť k postupnému odzbrojeniu. V situácii, kedy zbrojenie nadobúdalo rozmery, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňovali ekonomiku krajín, a to aj tých najvyspelejších, ba ovplyvňovali už aj mentalitu ľudí – a to jednak stupňujúcim sa napätím a vzájomným strachom, a jednak nedôverou v reálnu možnosť žiť spolu v mieri, Ján XXIII. apeluje na to, že odzbrojenie je „naliehavou požiadavkou spravodlivosti, zdravého rozumu a ľudskej cti“ (PT 39), je však nemysliteľné bez predchádzajúceho „integrálneho odzbrojenia myslí“ – teda „aby sa srdcia zbavili vojnovej psychózy“ (PT 40). Nemožno si teda myslieť, že mier sa dá vybudovať na rovnováhe zbraní, ani na základe

(s. 46)

odstrašovania nepriateľa – čo bolo základným omylom studenej vojny (ba práve preto to bola v pravom zmysle „vojna“, hoci „studená“). „Pravý pokoj medzi národmi môže zabezpečiť jedine vzájomná dôvera“ (tamtiež), teda budovanie pozitívnych vzájomných väzieb, ako to svojho času výstižne pochopili a uskutočnili zakladatelia Európskej únie[9].

Našťastie, po päťdesiatich rokoch môžeme konštatovať „studenú vojnu“ za ukončenú a vtedajšie vážne obavy – aj vďaka aspoň čiastočnému prijatiu pápežových myšlienok a iniciatív – za zažehnané. Avšak i dnes pretrvávajú ohniská napätí a pokušenia riešiť spory vojenskou cestou – či už zastrašovaním, alebo i reálnou vojenskou intervenciou. Požiadavka pokladať vojnu za zlo je teda stále aktuálna a kým zbrojársky priemysel bude fungovať v trhovom mechanizme, teda podľa zákonitostí ponuky a dopytu, bude treba túto myšlienku stále naliehavo pripomínať.[10] Pre tých, ktorí váhajú, či budovaním vzťahov na báze dôvery s nedôveryhodnými partnermi sa len nestráca čas, energia a vlastná dôveryhodnosť, ostáva v platnosti naliehavé varovanie pápeža Pia XII., ktoré je aj v tomto dokumente opätovne citované: „Nič nie je stratené mierom, všetko môže byť vojnou.“[11] Budovať spolunažívanie na dôvere je náročné a výsledky sú krehké. Ale budovať ho na základe vojenskej prevahy je prehrou pre mier v každom prípade. Isteže, Ján XXIII. si je dobre vedomý, aké je náročné vybudovať porozumenie medzi národmi „na vzájomnej dôvere, na úprimnosti v rokovaniach, na svedomitom zachovávaní dohôd“ (tamtiež), preto Cirkev (aj ústami tohto pápeža,

(s. 47)

aj vo všeobecnosti) kladie veľký dôraz na vysokú morálnu, osobnostnú a profesionálnu úroveň politických predstaviteľov, keďže majú vo svojich rukách veľkú moc, a keďže rozhodnutia, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňujú životy ľudí, sú rozhodnutiami politickej povahy. Zvlášť v takýchto veciach sa totiž prejavuje jeho profesionálna kompetencia, a zároveň, ba predovšetkým charakter politika, to, čo ním hýbe zvnútra jeho srdca.[12]

Rešpektovanie slobody ako štvrtý pilier budovania mierového spolunažívania medzi národmi, znamená nielen odmietnutie ovládania slabších zo strany silnejších (to je už požiadavkou spravodlivosti, ba i pravdy, ako sme vyššie naznačili), ale znamená aj napomáhanie uvedomiť si svoju vlastnú zodpovednosť,[13] čo niekedy býva problémom u ľudí i národov, ktoré dlhé desaťročia či dokonca storočia žili pod útlakom a nie vždy vedia skĺbiť nadobudnutie svojej slobody s dôsledným prevzatím zodpovednosti a zodpovedných iniciatív, čím nielen kompromitujú vlastnú slobodu a vlastný rozvoj (korupciou, klientelizmom a pod.), ale aj napomáhajú šíreniu nezdravých ekonomických vzťahov a nebezpečných extrémistických politických postojov, takže ohrozujú i mier, a to nielen vo svojej krajine, ale v miere globálnej previazanosti i na celom svete.

Štvrtú kapitolu encykliky Pacem in terris, s názvom „Vzťahy jednotlivcov a štátov s celosvetovým spoločenstvom“ začína Ján XXIII. práve reflexiou o globalizácii. Ako vidno, už pred päťdesiatimi rokmi sa Cirkev usilovala vtlačiť formujúcim sa globalizačným procesom tvár „celosvetového spoločenstva“, zdôrazňujúc, že „jednotlivé štáty nie sú schopné samy osebe primerane zabezpečiť svoje záujmy a svoj vývoj, pretože blahobyt a pokrok jedného štátu je zložkou a zároveň strojcom blahobytu a pokroku všetkých ostatných“ (PT 44), pričom v podstate je indiferentné, či ide o menšie a rozvíjajúce sa krajiny, alebo rozvinuté veľmoci. Práve preto,

(s. 48)

podobne ako je to v každom ľudskom spoločenstve, aj to celosvetové nutne potrebuje funkčnú, zodpovednú a primerane kompetentnú autoritu. V nedostatočných právomociach autority v medzinárodných vzťahoch vidí Cirkev dôvod, prečo sa nedarí riešiť ani tie najnaliehavejšie a najzávažnejšie problémy sveta. Žiaľ, aj tento postreh nestratil nič na svojej aktuálnosti, keďže dodnes nie je problém globálnej autority uspokojivo vyriešený. Takže stále zostáva v platnosti jednoduchá logika, ktorou argumentuje Ján XXIII., keď zdôrazňuje, že keďže „všeobecné dobro nastoľuje problémy, týkajúce sa všetkých národov“ a „tieto problémy môže riešiť iba verejná autorita, ktorá má primeranú moc a štruktúru, disponuje príslušnými prostriedkami a pole jej pôsobnosti sa rozprestiera na celý svet, z toho vyplýva, že sám mravný poriadok požaduje, aby bola ustanovená takáto všeobecná autorita.“ (PT 46) Kým teda (napr.) Organizácia spojených národov nebude vybavená zo strany svojich členských štátov príslušnou autoritou a jej predstavitelia a štruktúry príslušnou zodpovednosťou, globalizácia bude skôr priestorom pre neľútostný boj podľa zákona silnejšieho – podobne ako v bohatej rodine, kde deti postupne dospievajú a uvedomujú si svoje záujmy a narastajúce možnosti ich presadzovania, ale pri úplnej absencii zdravej rodičovskej autority si vôbec nepripúšťajú alebo ani neuvedomujú svoju zodpovednosť za ostatných členov rodiny.

Čo môže v tejto situácii urobiť Cirkev, kresťanstvo? Čo znamená Ježišova požiadavka, byť „soľ zeme“ a „svetlo sveta“(Mt 5,13n) v globalizovanom svete?

Na tieto otázky odpovedá Ján XXIIII. v poslednej kapitole svojej encykliky, keď zdôrazňuje, že „nestačí byť osvietení nadprirodzeným svetlom viery a horliť za dobro, aby sme prenikli občiansky život správnymi zásadami a kresťanským duchom“ (PT 52).[14] Preto vyzýva kresťanských laikov k trom základným postojom, ktoré majú

(s. 49)

charakterizovať ich prítomnosť vo svete: angažovanosť, odborná kompetencia a správna hierarchia hodnôt, ktorá na základe rozumného postupu „vyžaduje od všetkých, aby počúvali hlas svojho svedomia a dali do súladu vedecko-technické a profesijné faktory s duchovnými hodnotami“ (PT 53).

Žiaľ, aj bohaté krajiny, ktoré majú dostatok poznania, kapacít i prostriedkov na riešenie aktuálnych sociálnych problémov, ba dokonca sú to krajiny národov so starobylou kresťanskou kultúrou, majú svoje politické, ekonomické a sociálne štruktúry len málo preniknuté „kresťanským kvasom a duchom“ (PT 54). Dôvod vidí pápež v tom, že profesionálna činnosť ľudí, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu, nie je v súlade s ich vierou. Je to spôsobené jednak tým, že nie sú vo svojom konkrétnom živote dostatočne dôslední, a jednak tým, že nedokážu (nevedia? nechcú?...) účinne aplikovať požiadavky svojej viery a morálky do svojej profesie. Ako píše Ján XXIII., „je to podľa všetkého aspoň sčasti zavinené nedostatočnou náboženskou výchovou a nedostatkom náboženského vzdelania. (...) A tak sa stáva, že vedecké vzdelanie dosahuje vysoký stupeň, zatiaľ čo náboženské vedomosti zostávajú vo všeobecnosti na elementárnej úrovni.“ (PT 55) Preto pri nadobúdaní vyššieho odborného vzdelania a vedeckých poznatkov nechajú sa mladí kresťania bez odporu presvedčiť o ich hodnotovej neutrálnosti, ba nezriedka prijímajú za svoje aj celkom materialistické koncepcie. Práve tu je celkom jasne badateľná nezastupiteľná a mimoriadne závažná úloha katolíckych univerzít, ktorých hlavným poslaním je presný opak, teda formovanie integrálnej osobnosti – vysoko vzdelanej, a zároveň svedomitej, avšak nie akoby tieto dve roviny fungovali len akosi paralelne, ale v ich vzájomnom prelínaní.

Osobitne si túto vysokú odbornú i mravnú úroveň veriacich kresťanov vyžaduje kauza mieru vo svete. Je to hodnota, ktorú vyznávajú všetky náboženstvá, filozofické systémy i politické režimy (s výnimkou niektorých extrémistických). A predsa je zrejmé, že omyly v antropologickej rovine, teda vo vízii človeka, a tiež v rovine morálnej, osobitne ohľadom hierarchie hodnôt, spôsobujú rôznorodé ohrozenia pokojného spolunažívania medzi ľuďmi, a následne i mierového spolunažívania medzi národmi.

(s. 50)

Preto Ján XXIII. vyzýva osobitne členov Katolíckej cirkvi, aby sa nielen angažovali na verejnom poli, ale aby sa stali iniciátormi účinného dialógu, a to aj ponad hranice eventuálnej nekompatibility náboženskej, mravnej, či politickej. Kauza mieru je hodnota, ktorá si zasluhuje nie kompromisy čo sa týka náboženských a morálnych hodnôt, ale vynaloženie všetkého potrebného úsilia o získanie pokiaľ možno všetkých pre úprimnú spoluprácu na cieľoch, ktoré sú dobré, alebo sa môžu na dobré obrátiť.

Každého človeka i každý národ treba teda vnímať ako partnera v spoločnom záujme o ľudský život, zodpovedajúci dôstojnosti ľudskej osoby, s cieľom predpokladať, podporiť a prípadne iniciovať v ňom dobrú vôľu, nevyhnutnú pre dialóg, v každom prípade rozlišovať medzi človekom (ktorý má svoju nenarušiteľnú dôstojnosť) a jeho názormi (ktoré môžu byť objektívne mylné), a tiež medzi filozofickými názormi (ktoré raz zadefinované, sú nemeniteľné) a politickými hnutiami, ktoré sa k nim nejakým spôsobom hlásia, ale môžu sa meniť spolu s konkrétnymi pomermi, situáciami a okolnosťami, ktoré sa neustále menia (porov. PT 57).

Toto je cesta k postupnej premene spoločnosti a jej štruktúr, ktorá bude pre ne „zmenou k lepšiemu, iba keď sa obnovia zvnútra a postupne“ (PT 58), teda trpezlivou a cieľavedomou evolúciou, ktorá je aj v prírode všeobecným zákonom, a nie revolúciou, ktorá je vo svojej podstate násilná a ničivá, nie budujúca.[15]

Dôvera v Boha – ak je autentická – nevedie kresťana k pasivite, k nejakému spiritualistickému spoliehaniu sa,

(s. 51)

že problémy ľudského spolunažívania „nejako zariadi“ Boh. Práve naopak: úzky vzťah s Bohom v nás prebúdza činorodú lásku a zdravý nepokoj, keď konštatujeme okolo seba akékoľvek ohrozenia pokojného spolunažívania či mieru. Zároveň je nám však prevenciou a protiliekom na znechutenie, keď vidíme, že na riešenie problémov naše sily nepostačujú.[16] V každom prípade je však tento vzťah podstatný ako zdroj energie a ako zdroj pomoci (porov. PT 60), aby sa láska stala hlavným motívom i kritériom medzinárodných vzťahov.

Súčasťou misijnej činnosti kresťanov je teda aj starosť o pokojné riešenie konfliktov a mier vo svete. Zároveň súčasťou zodpovednej starosti o pokojné riešenie konfliktov a mier vo svete je aj misijná činnosť, teda ohlasovanie Božieho kráľovstva, Božieho poriadku vo svete, postaveného na vzájomnej úcte, teda rešpektovaní práv a povinností, na základe, ktorým sú hodnoty pravdy, spravodlivosti, lásky a slobody, v konštruktívnom a hlboko presvedčenom dialógu so všetkými ľuďmi dobrej vôle. Jedno i druhé sa navzájom stretá v odstraňovaní všetkého, čo pokoju prekáža – predovšetkým v srdciach ľudí, kde je prítomný egoizmus vo všetkých svojich podobách a prejavoch, a zároveň v napomáhaní a budovaní toho, čo pokoj vytvára– predovšetkým povedomia vzájomnej solidarity a univerzálneho bratstva, teda spoločného osudu na tejto zemi a cieľa, ktorý spája všetkých ľudí.

Jeden z mediálne obzvlášť známych pacifistov, spevák John Lennon, sa v roku 1971 preslávil piesňou Imagine. V hudobne vynikajúco spracovanej skladbe predstavil svoju predstavu o pokoji a mieri vo svete, kde by nebolo nič, čo ľudí rozdeľuje. Sem zahrnul aj náboženstvo.[17] Hoci išlo len o pieseň, bola tu sformulovaná všeobecne pomerne rozšírená predstava, ktorej sa táto pieseň stala akoby hymnou a ktorá nadobudla svoje ešte väčšie rozmery po teroristických útokoch 11. 9. 2001 a následných reakciách, interpretovaných ako boj kultúr, ba ako boj náboženstiev... Isteže, náboženský fundamentalizmus (podobne ako každá iná forma

(s. 51)

fanatizmu) vie zabíjať a náboženstvo ako najmocnejšiu ľudskú motiváciu cieľavedome zneužiť. Avšak, v skutočnosti pravý opak je pravdou. Náboženstvo, pokiaľ je autentické, zvlášť ak hovoríme o monoteistických náboženstvách, priam nevyhnutne vedie človeka k uvažovaniu o ostatných ľuďoch ako bratoch a intenzívny vzťah s Bohom pomáha prekonávať konflikty pokojným a rozumným spôsobom, v súlade s ľudskou dôstojnosťou. Osobitne to platí pre kresťanstvo, ktoré postuluje lásku k blížnemu nie ako primárne recipročný vzťah, ale ako vzťah, ktorým človek opláca na blížnom lásku, ktorou Boh miluje jeho... a teda dokáže milovať aj nepriateľa, ba práve v tom sa ukazuje sila a autentickosť lásky (porov. Mt 5,44-48) Z tohto povedomia však vyplýva aj osobitná zodpovednosť kresťanov za pokoj medzi ľuďmi a za mier vo svete. Pokoj je totiž ovocím zmŕtvychvstania (porov. PT 60). Ale platí to aj naopak: ovocím zmŕtvychvstania je pokoj. Nemožno teda túto kauzu nechať akosi... bokom.