KOŠČ, S.: Kultúra dobrovoľníctva
In: KOŠČ, S., ANTOLOVÁ, V. (zost.): Dobrovoľníctvo ako rozmer sociálnej služby. Ružomberok : Verbum, 2012, ISBN 978-80-8084-870-5, s. 10-23.
Abstrakt
Dobrovoľníctvo nie je predovšetkým užitočné trávenie voľného času bez nároku na odmenu, ale je to predovšetkým prejav istej mentality, kultúry, hodnotového systému. Autor ju identifikuje ako kultúru solidarity, ktorej dobrovoľníctvo je dôležitým vonkajším prejavom. Následne sa zamýšľa nad tým, ako kultúra vplýva na človeka a ktoré hlavné kultúrotvorné činitele pôsobia v súčasnej spoločnosti, aby naznačil motívy a spôsoby formácie, resp. transformácie súčasnej kultúry na kultúru solidarity – kultúru dobrovoľníctva.
Kľúčové slová: dobrovoľníctvo, solidarita, kultúra, médiá, náboženstvo, sociálne služby
Abstract
Volunteering is not firstly a useful spending of a free time working for others without payment. First of all it is a token of certain mentality, culture and a system of values. Author identifies it as a culture of solidarity and the volunteering as its important manifestation. Then he focuses the attention to the ways how a culture influences a human person and what are the main culture-forming factors acting in the contemporary society to indicate the motives and ways to form, eventually transform the contemporary culture into the culture of solidarity – a volunteering culture.
Key words: volunteering, solidarity, culture, media, religion, social services
Úvod
Vďaka vyhláseniu roka 2011 za Európsky rok dobrovoľníctva a vďaka mnohým iniciatívam, ktoré sa v rámci tohto Roka pokúšali podnietiť diskusiu o problematike dobrovoľníctva, zaznelo aj na Slovensku veľa užitočného na túto tému. Dozvieme sa o tom viac v ďalších príspevkoch tejto konferencie, ale – ako sme to mohli sledovať – diskusia sa točila najmä okolo troch tém:
1. otázka legislatívnej úpravy – konštatovala sa absencia, a teda potreba legislatívnej úpravy dobrovoľníctva; a ako problém sa ukázala slabá politická vôľa presadiť túto tému v parlamente. (Ak sa zdôrazňovalo, že táto téma – ako bola predstavená v legislatívnom zámere a následne návrhu – nepredstavuje zásadnejší politický problém pre žiadnu z relevantných strán na Slovensku, zároveň sa ukazovalo, že možno aj práve preto chýbala politická vôľa, aby sa
(s. 11)
v hierarchii priorít dostala dostatočne vysoko na to, aby sa ňou zaoberala vláda a následne parlament... Nakoniec však, len pred pár dňami, NR SR predsa príslušný zákon prerokovala a schválila.)
2. otázka výchovy, teda prípravy a formácie dobrovoľníkov – tu sa konštatovala najmä komplexnosť problematiky dobrovoľníctva, a teda aj prípravy naň; a ako problém sa ukázal nedostatočný záujem relevantných vzdelávacích subjektov seriózne, systematicky a v dlhodobom meradle sa touto témou zaoberať (teda nielen deklarovať vôľu...).
3. otázka metód náboru a práce s dobrovoľníkmi – tu sa rozoberala celá problematika motivácie, ochoty angažovať sa v dobrovoľníctve, a najmä „výdrže“; a ako problém sa ukázalo hlavne to, že chýba čosi ako „mentalita“ dobrovoľníctva. Darí sa získať dobrovoľníkov pri realizácii určitých projektov, oveľa ťažšie je získať dobrovoľníkov pre dlhodobé diela, resp. počítať s nimi dlhodobo...
Zdá sa, že všetky tri problémy, ktoré sa objavili v jednotlivých oblastiach tejto diskusie, majú jedného spoločného menovateľa. V našej spoločnosti a mentalite, ktorá ňou hýbe, často prevláda vnímanie dobrovoľníctva na základe vízie jeho cieľov, ktoré sú vo svojej podstate sekundárne. Ak cieľom dobrovoľníctva má byť zmysluplné využitie voľného času, nadobudnutie nejakých užitočných schopností a zručností, alebo skúseností, prípadne zvýšenie uplatniteľnosti dobrovoľníka na trhu práce, potom sa nemožno čudovať, že táto „stavba“ stojí „na piesku“, a teda – podobne ako v onom biblickom podobenstve – „spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica, oborili sa na ten dom a dom sa zrútil“ (Mt 7,27); teda keď prídu problémy – či už vonkajšie: nedostatočná legislatívna ochrana, nepochopenie zo strany okolia; alebo vnútorné: vyhorenie, prípadne jeho prvé príznaky – dobrovoľníci odchádzajú... a diela, založené na ich práci, zanikajú, z tohto dôvodu ani inštitúcie neberú fenomén dobrovoľníctva ako seriózneho partnera, s ktorým možno dlhodobo efektívne počítať, alebo dokonca plánovať svoju činnosť, a spoločnosť mu neprikladá primeranú váhu, ba pokladá ho len za príležitostné nezáväzné a v podstate len jedno z mnohých možných foriem trávenia voľného času...
(s. 12)
1 Dobrovoľníctvo ako prejav určitej kultúry (mentality)
Zastávame názor, že málo sa hovorí o skutočnom cieli dobrovoľníctva, jeho pravej podstate, alebo presnejšie povedané, o kultúre, mentalite a základnom životnom postoji, ktorého dobrovoľníctvo je vlastne jedným z vonkajších prejavov, a to dosť významných.
Je to postoj solidarity, teda povedomie vzájomnej spolupatričnosti medzi členmi spoločenstva, z ktorej vyplýva aktívny, iniciatívny a kreatívny vzájomný záujem, ba vzájomná zodpovednosť charakterizujúca vzťahy medzi jednotlivými členmi spoločenstva (porov. Košč, 2007). Z tohto postoja solidarity vyplýva aj konkrétna realizácia onoho povedomia spolupatričnosti – ako pravá podstata dobrovoľníctva a jeho budovanie, prehlbovanie a šírenie ako ten pravý cieľ dobrovoľníctva, dávajúci mu, celkom zreteľne, aj onen rozmer dlhodobosti.
Dobrovoľníctvo je teda prejavom určitej kultúry, vychádza, opiera sa o určitú špecifickú mentalitu – v opačnom prípade stojí „na vode“, či „na piesku“, skrátka, nemá základy.
Terminologické vymedzenie zdôrazňuje vo všetkých jazykoch „dobrú vôľu“ ako to, čo tento jav definuje. Ak hovoríme o „vôli“, o „chcení“, hovoríme o pohnútkach, ktoré vychádzajú zvnútra človeka. Avšak človek, ako tvor spoločenský, a teda na rôznych rovinách socializovaný, si vlastný hodnotový systém, ktorý ho pohýna ku konaniu, nevytvára len celkom autonómne, nezávisle od vplyvov prostredia, teda od kultúry. Ba mnohí vidia kultúru práve ako onen hodnotový systém, ktorý následne v sebe zahrňuje a do hierarchie stavia aj všetky vonkajšie prejavy spôsobu či štýlu života.
Práve preto nie je bezvýznamné zamyslieť sa, aké činitele vplývajú na človeka, aby v jeho vnútri takpovediac „vygenerovali“ ako odpoveď pohnútku k dobrovoľníckej činnosti.
2 Vplyv kultúry na človeka, formovanie jeho hodnotového systému
Najprv sa však pristavme pri krátkom načrtnutí vplyvu kultúry na človeka vo všeobecnosti.
Nechceme tu vstupovať do mnohostáročnej polemiky o tom, či predovšetkým človek formuje kultúru, alebo kultúra formuje človeka. Obmedzíme sa na konštatovanie, že tento vplyv je obojstranný.
(s. 13)
Položiť si otázku, aká je dnešná kultúra, je dosť náročné podujatie, lebo už v samotnom pojme niet všeobecnej zhody.
Vo všeobecnosti kultúra sa považuje za komplex osobitých duchovných, materiálnych, intelektuálnych a emocionálnych čŕt spoločnosti alebo sociálnej skupiny, ktorý zahŕňa okrem umenia a literatúry aj životný štýl, spoločný spôsob spolužitia, hodnotový systém, tradície a vieru (UNESCO). Každá kultúra je teda inšpirovaná istým hodnotovým systémom, ktorý skupinu alebo spoločenstvo zjednocuje, nadchýna, motivuje, vedie istým smerom. Kultúra inšpirovaná pozitívnym hodnotovým systémom človeka zušľachťuje, povznáša, napráva, zdokonaľuje a v pravom zmysle slova „kultivuje“. Človek ovplyvnený týmto kultúrnym kontextom vytvára opäť kultúru, prostredníctvom ktorej následne tvorí, reprodukuje, distribuuje a konzumuje isté hodnoty. Je to teda akoby kolobeh, alebo presnejšie, špirála, v ktorej človek vyrastá v istej kultúre, následne ju podrobuje kritickému prehodnoteniu na základe osobnej skúsenosti a postojov, ako i rôznorodých vonkajších vplyvov, aby ju napokon istým spôsobom usmernenú odovzdával ďalej, zdôrazňujúc v nej predovšetkým to, čo pokladá za hodnotné, teda za hodnotu.
Každý hodnotový systém je však inšpirovaný nejakou antropológiou, s ňou sa stotožňuje, snaží sa byť s ňou koherentný. Individualistická antropológia, ktorá – ako sa zdá – prakticky dominuje v súčasnej európskej kultúre, je víziou človeka predovšetkým ako jednotlivca, zápasiaceho o svoje sebapotvrdenie a sebarealizáciu zdôrazňovaním a uprednostňovaním svojich osobných záujmov, v konkurenčnom zápase s inými ľuďmi a ich záujmami, kde sú len víťazi alebo porazení, zisk jedného je vždy stratou druhého, každé „ja“ vystupuje potenciálne proti nejakému inému „ja“, sociálna dimenzia je vo funkcii individuálnej, vzťahy sa zakladajú na výhodách a spoločnosť je masou atomizovaných jednotlivcov, domnievajúcich sa, že práve atomizácia je zárukou rozvoja individuality, v skutočnosti však je onen rozvoj zväčša prekrytý a usmernený masifikačným sploštením človeka na úroveň „spotrebiteľa“... Aký hodnotový systém vytvára a ponúka kultúra, opretá o túto antropológiu?
Ťažko povedať. Pretože druhou charakteristickou črtou tejto kultúry je relativizmus, a to práve najmä vo vzťahu k hodnotám. Čiže akákoľvek hodnota je hodnotou len v tom zmysle, do tej miery a dovtedy, ako a kým je akceptovaná väčšinou spoločnosti. Niet absolútnych hodnôt, resp. žiadnej hodnote sa nepripisuje absolútna platnosť, čo okrem iného znamená, že na presadenie sa
(s. 14)
akejkoľvek hodnoty treba, a zároveň stačí mať dostatočne relevantný vplyv na verejnú mienku...
Kultúra individualizmu a skeptického relativizmu je teda akýmsi „mixom kultúr“, vrátane subkultúr. Hierarchia hodnôt, ktorá je charakteristická pre každú kultúru, je tu charakterizovaná skôr hodnotovým indiferentizmom – nezáujmom o hodnoty, keďže všetky sú rovnocenné. Niet žiadnej absolútnej pravdy, každý má „svoju“ pravdu... Avšak stojí za to pripomenúť si pamätné varovanie, ktoré v tejto veci už pred dvadsiatimi rokmi vyslovil pápež Ján Pavol II.: „Ak nejestvuje transcendentná pravda, ktorou, keď ju človek poslúcha, dospieva k svojej plnej identite, potom nejestvuje žiaden stály princíp, ktorý by zaručoval správne vzťahy medzi ľuďmi. Veď ich triedny, skupinový a národný záujem nevyhnutne ich stavia proti sebe. Ak sa neuznáva transcendentná pravda, potom triumfuje sila moci a každý sa snaží maximálne využiť prostriedky, ktoré má k dispozícii, aby bez ohľadu na práva druhého presadil svoj záujem a svoju mienku.“ (CA 44)
Aké predpoklady vytvára teda táto kultúra pre dobrovoľníctvo, nezištnú angažovanosť človeka v prospech druhého človeka či v prospech spoločenstva?
V kultúre, v ktorej vzťahy sa zakladajú na výhodách (teda vstupuje sa do vzťahov na základe výhod, ktoré z nich plynú), ba i rozhodnutia človeka podliehajú zákonu „čo z toho mám?“, je celkom zrozumiteľné, že sa mnohí usilujú zdôvodňovať zmysel dobrovoľníckej činnosti akcentovaním rôznych výhod, ktoré z toho plynú pre dobrovoľníka, ako je zmysluplné využitie voľného času, nadobudnutie zručností, výhodnejšie postavenie na trhu práce a pod... Otázkou ostáva, či takéto podujatie má šancu na nejaký významnejší úspech, teda presadenie sa mentality dobrovoľníctva, alebo – obrazne povedané – jej úspešné „zaštepenie“ do mentality súčasného človeka a spoločnosti. Totiž tak ako štep zmení ovocie stromu, tak dobrovoľníctvo, ak je akceptované, zmení kultúru.
Sú teda len dve možnosti: buď táto spoločnosť – v mene indiferentizmu – vytlačí dobrovoľníctvo na okraj spoločenského záujmu a, hoci ho nebude zakazovať, na základe relativizmu ho bude pokladať za jednu z mnohých kultúrnych premenných, v ničom nevyčnievajúcich z priemeru ostatných, alebo prijme dobrovoľníctvo ako prejav hodnôt, ktoré chce pre seba ako svoje relevantné, a teda aj spätne ako hodnototvorný činiteľ svojej kultúry a ... zmení sa od základov.
(s. 15)
Prečo by to mala urobiť? Nejdeme sa tu stavať do pozície moralizátora. Ani netreba. Skúsenosť sociálnej práce je dostatočne výrečným argumentom na to, aké ovocie prináša individualizmus a z neho vychádzajúci indiferentizmus pre kvalitu života spoločnosti, ba i jednotlivca. Ak chceme iné ovocie, treba sadiť iné stromy. Alebo – ako už bolo naznačené, pokúsiť sa ozdraviť existujúce stromy silným „štepom“, v nádeji, že ešte bude možné ich ovocie takýmto spôsobom zachrániť.
Ak sme sa tu dnes zišli ako tí, ktorí veria v hodnoty, na ktorých stojí dobrovoľníctvo, potom by sme sa mali usilovať dostať do našej súčasnej kultúry práve tieto hodnoty. Čo znamená to „dostať“? Znamená to pochopiť, kto a čo formuje kultúru a s týmito kultúrotvornými činiteľmi vstúpiť do určitého „lobistického“ dialógu, argumentujúc dobrovoľníctvom ako zdravým ovocím, užitočným pre všetkých, pre celú spoločnosť, čiže ako niečím, čo je vo verejnom záujme.
3 Kto formuje kultúru? Aké „kultúrotvorné“ činitele pôsobia v dnešnej spoločnosti?
Vo všeobecnosti sa dnes za najvplyvnejší kultúrotvorný prvok pokladajú médiá. Oni nielenže sprostredkovávajú isté kultúrne vzorce, hodnotový systém, ale oni sami ho i tvoria, a to tak obsahom ako i formou svojej komunikácie. Slávny výrok veľkého teoretika masmédií, Marshalla McLuhana – „Medium is message“ podčiarkuje skutočnosť, že už samotný fakt, že je niečo sprostredkované určitým komunikačným prostriedkom, kvalifikuje aj jeho obsah a dôveryhodnosť. Do tejto problematiky vstupuje od začiatku a postupne stále intenzívnejšie aj technologický aspekt a s ním spojená otázka prístupu či neprístupu k mediálnemu posolstvu, resp. k informačnej sieti (internetu). Paradoxne totiž, skutočnosť, že ešte i dnes veľké množstvo ľudí nemá reálny prístup k médiám i internetu, neznižuje ich vplyv, pretože toto nedostatočné rozšírenie je vyvážené narastajúcou fascináciou komunikačnými technológiami, ba nezriedka až istým „technicizmom“ ako v istom zmysle sociálno-patologickým javom závislosti na technických vymoženostiach komunikačných technológií. (Ľudia na okraji spoločnosti a na pokraji chudoby, ak sa majú rozhodnúť, či si do svojej chatrče kúpia nábytok alebo televízor, dajú prednosť televízoru, lebo ho pokladajú za dôležitejší pre zvýšenie svojej životnej úrovne, teda pre svoj rozvoj a pre svoju socializáciu...) Ba i v oblastiach, kde ešte stále
(s. 16)
niet funkčnej elektrickej siete, zaznamenávame reálny vplyv masmédií, hoci sprostredkovaný, ale nezriedka o to nekritickejšie prijímaný a vstrebávaný...
Napriek tomu však médiá – ako hovorí samotný pojem – sú len „prostriedkami“, nástrojmi. „Skutočné prostriedky moci sú v rukách tých, ktorí riadia masmédiá, a novinárov čiastočne zväzujú (teda skutočnou mocou disponujú majitelia masmédií a subjekty, ktoré ich podporujú, respektíve kryjú).“ (Iłowiecki, Zasępa, 106)
Ak teda médiá majú taký silný vplyv, že ich nazývame spoločenskou mocou (popri zákonodarnej, výkonnej a súdnej), je zrejmé, že v ich pozadí treba hľadať tých, ktorí túžia dostať sa k moci, udržať si ju, prípadne rozšíriť svoj mocenský vplyv. A to sú politické a ekonomické záujmy... ba je otázka, či dnes netreba hovoriť už len o ekonomických záujmoch (keďže aj politická moc im často a do veľkej miery podlieha). Nie je úlohou tejto konferencie a ani nášho príspevku hlbšie sa zamýšľať nad týmto vplyvom. To, čo nás zaujíma v kontexte zamerania tejto konferencie na dobrovoľníctvo, a nášho príspevku na kultúru dobrovoľníctva, je otázka, či dobrovoľníctvo môže byť ekonomickým záujmom, prípadne zahrnuté do širších ekonomických záujmov, a teda či môže existovať nejaký ekonomický záujem na tom, aby sa prostredníctvom vplyvu médií šírila kultúra dobrovoľníctva, čiže solidarita.
V kontexte súčasnej hlbokej a globálnej ekonomickej krízy a hľadania jej zásadných riešení, prichádza so zaujímavou reflexiou súčasný pápež Benedikt XVI., keď zdôrazňuje práve solidaritu ako nevyhnutný predpoklad na správne fungovanie samotnej ekonomiky, a naopak – v absencii solidarity identifikuje skutočné dôvody jej vypuknutia, rozšírenia a možného pretrvávania či zopakovania sa. „Bez vnútorných foriem solidarity a vzájomnej dôvery trh nemôže plne vykonávať svoju ekonomickú funkciu. Dnes sa vytratila práve táto dôvera a strata dôvery je skutočne vážna strata.“ (CV 35) Výzva prehodnotiť samotné ekonomické kategórie sa ukazuje s osobitnou naliehavosťou v kontexte globalizácie a „v dôsledku ekonomicko-finančnej krízy a spočíva v tom, aby sa v rovine myslenia a konania odrazilo, že nemožno nebrať do úvahy alebo popierať nielen tradičné princípy sociálnej etiky, ako je transparentnosť, poctivosť a zodpovednosť, ale že v obchodných vzťahoch môže a má mať v normálnej ekonomickej činnosti svoje miesto aj princíp nezištnosti a logika daru ako prejavy bratstva.“ (CV 36) Pápež hovorí v tejto súvislosti o „ekonomike nezištnosti“, ktorá spolu s ekonomikou založenou na komutatívnej spravodlivosti a ekonomikou zameranou na verejný záujem (teda distributívnej
(s. 17)
spravodlivosti) tvorí akoby trojuholník vzájomne sa podmieňujúcich ekonomických aktivít. „Dnes môžeme povedať, že ekonomický život musí byť chápaný ako viacrozmerná realita: rôznou mierou a špecifickými spôsobmi musí byť všade prítomný aj aspekt bratskej vzájomnosti. V čase globalizácie nemôže ekonomická činnosť prehliadať nezištnosť, ktorá zasieva a živí solidaritu a zodpovednosť za spravodlivosť a spoločné dobro v svojich rozmanitých subjektoch a aktéroch. V konečnom dôsledku ide o konkrétnu a hlbokú formu ekonomickej demokracie. Solidarita znamená predovšetkým cítiť, že všetci sú zodpovední za všetkých (porov. SRS 38), a preto zodpovednosť nemôže byť delegovaná len na štát. Kým kedysi bolo možné domnievať sa, že najskôr sa treba usilovať o spravodlivosť a že nezištnosť prichádza až neskôr ako doplnok, dnes treba povedať, že bez nezištnosti nemožno uskutočniť ani spravodlivosť.“ (CV 38)
Práve pre tieto dôvody dobrovoľníctvo je aj ekonomickou silou, silou tzv. tretieho sektora, ktorého zdravé fungovanie je potrebné aj na podporu fungovania prvých dvoch sektorov (štátu a trhu). Z toho vyplýva nádej, že kultúra solidarity sa stane zaujímavou témou aj pre médiá (a to nielen na rovine prezentácie emocionálne silných giest, v ktorých sa nezriedka skrývajú celkom iné pohnútky, ako skutočná solidarita), ale z toho vyplýva aj zodpovednosť za vysvetľovanie týchto vzťahov a zdôvodňovanie týchto súvislostí.
Druhým významným kultúrotvorným činiteľom je náboženstvo. Mám na mysli náboženstvo ako také – túžbu po spiritualite, prejave duchovna v ľudskej osobe a spoločenstve, pretože vplyv jednotlivých konkrétnych náboženstiev na formovanie kultúry sa vzájomne odlišuje a v priebehu času mení. V najširšom zmysle slova za náboženstvo môžeme pokladať všetko to, čo nejakým spôsobom presahuje človeka a v čo človek verí do takej miery, že je tomu ochotný podriadiť svoj život. Takto by sa do kategórie „náboženstva“ mohli dostať aj všetky formy závislosti, ktoré človek vedome či podvedome prijíma za svoje a týmto spôsobom riadia jeho život. Ale to je príliš široká definícia a zasluhovala by si hlbšiu analýzu, ktorá nie je predmetom tohto príspevku.
Chceme len stručne naznačiť vplyv náboženstva – ponímaného v užšom zmysle – na tvorbu kultúry a hodnotového systému. Na jednej strane môžeme konštatovať, že tie počtom veriacich najrozšírenejšie a najvyplvnejšie náboženstvá sa zhodujú vo svojej teologickomorálnej reflexii na nevyhnutnej potrebe konkrétnej lásky k blížnemu, a to tak v kontexte osobnej spásy, ako aj dobra spoločenstva a sveta. Avšak – ako pripomína opäť Benedikt XVI. –
(s. 18)
„dnešný svet je preniknutý niektorými kultúrami s náboženským pozadím, ktoré nevovádzajú človeka do spoločenstva, ale izolujú ho v hľadaní individuálneho blahobytu a obmedzujú sa na uspokojovanie jeho psychologických očakávaní.“ (CV 55) To znamená, že onen radikálny individualizmus, o ktorom bola reč vyššie, nachádza svoje kultúrne, ba dokonca už i „náboženské“ zdôvodnenie, čo robí jeho vplyv na človeka a spoločnosť ešte silnejším.
Preto, ak nás zaujíma otázka, ako šíriť kultúru dobrovoľníctva v súčasnej spoločnosti, resp. ktorý hodnotový systém podporuje takúto kultúru, potom celkom zrejme možno konštatovať, že na posilnenie a zvnútornenie kultúry solidarity spoločnosť potrebuje prehĺbiť svoje náboženské monoteistické korene (prípadne takéto korene „zapustiť“), keďže sú to práve monoteistické náboženstvá (židovstvo, kresťanstvo a islam), ktoré vyznávajú ideu všeobecného bratstva, založenú na viere v jediného Boha, Stvoriteľa a Otca všetkých. Je zrejmé, že tu nejde len o nejaké formálne prihlásenie sa k tomu-ktorému náboženstvu, o to menej o zdôrazňovanie niektorých jeho aspektov v prospech šírenia eventuálneho medzináboženského (a teda i medzikultúrneho) konfliktu. Ale čím viac bude spoločnosť „veriaca“ (čiže čím intenzívnejšie bude vo svojej kultúre náboženská), tým silnejšie bude v nej prítomný prvok solidarity, aj s jeho konkrétnymi dôsledkami, vrátane dobrovoľníctva.
Aj tu stojí za zmienku otázka, prečo by to mala spoločnosť chcieť? Ba prečo by sa vôbec mala zamýšľať nad tým, ako v sebe budovať kultúru solidarity?
Pretože bez solidarity niet prežitia pre civilizáciu... Solidarita (povedomie spolupatričnosti) je tmelom spoločenstva, drží ho spolu, a to aj vtedy, keď konflikty akéhokoľvek druhu ohrozujú jeho súdržnosť. A zároveň je motívom na budovanie spoločenstva. (Naproti tomu, ako môžeme ľahko konštatovať, kultúra individualizmu a absencia solidarity ohrozuje existenciu súčasnej európskej civilizácie už aj z hľadiska samotnej neschopnosti vlastnej biologickej reprodukcie.)
4 Sociálne dobrovoľníctvo (ako prejav kultúry nezištného záujmu o človeka v núdzi)
Už z doterajších úvah je zrejmé, že z celej šírky problematiky dobrovoľníctva a oblastí, v ktorých sa možno s týmto fenoménom stretnúť, osobitne nás tu zaujíma sociálne dobrovoľníctvo, teda dobrovoľníctvo v sociálnych službách. V tejto oblasti sa totiž kultúra solidarity, ako pravá podstata a cieľ dobrovoľníctva, realizuje priamo, a zároveň najvýraznejšie.
(s. 19)
Solidarita, povedomie spolupatričnosti a vzájomnej závislosti, je vlastne vo svojej vlastnej podstate kultúrou aktívneho a nezištného záujmu o človeka v núdzi. Konkrétnym prejavom tejto kultúry (z ktorej sa následne rodí dobrovoľnícka činnosť) je predovšetkým vnímavosť na núdzu, teda „chudobu“ v tom najširšom zmysle tohto slova. Túto vnímavosť charakterizuje z jednej strany záujem o človeka ako „blížneho“, ktorý je ochudobnený vo svojej dôstojnosti, a z druhej strany rešpektovanie tejto jeho dôstojnosti ako „ľudskej osoby“. Sociálna služba má byť teda motivovaná nielen solidaritou (ktorá nás vedie k tomu, aby sme pomohli), ale aj subsidiaritou (ktorá nás vedie k tomu, aby sme pri tom rešpektovali osobu toho, komu pomáhame, a svoju pomoc realizovali ako „pomoc-k-svojpomoci“).
V takto ponímaných sociálnych službách má dobrovoľníctvo svoje osobitné postavenie. Ako sme už naznačili, prináša predovšetkým onú mentalitu solidarity, ktorá „hýbe“ sociálnymi službami, motivuje jednotlivca, spoločenstvo, ba i štát k tomu aby sa – každý na svojom poli – spolupodieľali na reálnej pomoci človekovi v núdzi. Táto mentalita sa však nevyčerpá len v motivácii. Je zároveň i platformou spolupráce medzi profesionálnymi sociálnymi pracovníkmi a dobrovoľníkmi pri poskytovaní sociálnych služieb (teda ich tvorbe a realizácii). Dobrovoľníctvo, postavené na tejto báze, je pomocou, a zároveň prínosom pre sociálnu prácu, lebo rozširuje možnosti jej pôsobenia a podčiarkuje jej význam, teda službu pre klienta, no zároveň i jej spoločenský význam, a teda spoločenskú službu.
5 Osobitná kategória chudoby – samota, izolácia
Ako sme naznačili, privilegovanou cieľovou skupinou pre sociálne dobrovoľníctvo sú ľudia v núdzi, teda „chudobní“. Z hľadiska sociálneho sú to ľudia, ktorých ich chudoba izoluje od širších a hlbších sociálnych väzieb. Hovoríme v tejto súvislosti o „sociálnej exklúzii“, teda o vyčlenení človeka či skupiny ľudí na okraj spoločnosti v tom zmysle, že nemajú prístup k plnohodnotným sociálnym interakciám. Chudobu však nemožno vnímať len z hľadiska materiálneho, teda ako nedostatok materiálnych (resp. finančných) prostriedkov, nutných na plnohodnotný život, vrátane plnohodnotného sociálneho života. Ochudobnením človeka je každé nedôstojné zaobchádzanie s človekom, teda nerešpektovanie jeho dôstojnosti, slobody či základných ľudských práv. Navyše, v ostatnom čase sa stále zreteľnejšie a stále vo väčšom meradle začína objavovať osobitná kategória ľudskej chudoby: samota – nie ako
(s. 20)
dôsledok materiálneho nedostatku, ale ako dôsledok nedostatku lásky. „Jedna z najhlbších foriem chudoby, ktorú môže človek zakúšať, je samota. Je dobré vidieť, že aj iné druhy chudoby vrátane materiálnej sa rodia z izolácie, z toho, že sa človeku nedostáva lásky, a z ťažkosti milovať. (...) Rozvoj národov závisí predovšetkým od uvedomenia si, že tvoríme jednu rodinu spolupracujúcu v pravom spoločenstve. Túto rodinu tvoria subjekty, ktoré nežijú len jeden vedľa druhého.“ (CV 53)
Samota ako pocit a izolácia ako stav prinášajú so sebou sociálnu exklúziu, ktorá – bez ohľadu na to, či bol človek exkludovaný spoločnosťou, alebo sa z nej vyčlenil sám, je – de facto – ochudobnením, teda stavom chudoby, a to nielen pre samotného jednotlivca, ale aj pre spoločenstvo, ktoré je oňho ochudobnené. Práve solidarita je oným protipólom, keďže takýto stav neakceptuje, naopak vychádza z povedomia spolupatričnosti, a teda vedie k sociálnej inklúzii všetkých členov spoločenstva, bez ohľadu na akékoľvek kritérium, či okolnosti. Dobrovoľníctvo je potom nielen prejavom, ale i konkrétnym nástrojom na vyhľadávanie týchto izolovaných ľudí a ich konkrétne navrátenie do spoločnosti prostredníctvom ponuky konkrétnych foriem sociálnej interakcie.
6 Dobrovoľníctvo ako prejav zrelosti
Mnohé definície či iné vymedzenia charakterizujú „dobrovoľníctvo“ ako prejav osobnej či občianskej zrelosti... Táto myšlienka by si zasluhovala hlbšiu analýzu. Chceli by sme tu poukázať len na jednu skutočnosť, ktorá podčiarkuje hlavnú myšlienku tohto príspevku. Psychológovia zdôrazňujú, že proces zrenia je procesom prirodzeným, teda prebiehajúcim podľa zákonitostí, zakotvených v prirodzenosti človeka. Ak teda dobrovoľníctvo je prejavom zrelej osobnosti (resp. osobnej zrelosti), a zároveň konštatujeme, že nie u každého človeka sa s ním stretávame, nie je to dôsledok akejsi deformácie, ktorá nastala v prirodzenom vývoji človeka, smerujúcom k jeho osobnej zrelosti? Čo spôsobuje túto deformáciu osobnosti? A sme si vôbec vedomí, že človek, u ktorého konštatujeme absenciu kultúry dobrovoľníctva, je vlastne v určitom zmysle deformovaný, nezrelý, a teda v konečnom dôsledku akosi neplnohodnotný vo vzťahu k svojej vlastnej prirodzenosti?
Alebo o tej „zrelosti“ v súvislosti s dobrovoľníctvom hovoríme len tak obrazne, trochu nadnesene, zatiaľ čo v skutočnosti aj človek-individualista, nepotrebujúci iných a nezaujímajúci sa o nich je rovnako zrelou osobnosťou, naplno realizujúcou svoju ľudskú prirodzenosť?
(s. 21)
Už citovaný pápež Benedikt XVI. zdôrazňuje v tejto súvislosti, že „ľudské stvorenie má duchovnú prirodzenosť a realizuje sa v medziosobných vzťahoch. Čím autentickejšie ich prežíva, tým viac dozrieva aj jeho osobná identita. Hodnota človeka rastie, keď nadväzuje vzťahy s druhými a s Bohom, a nie keď sa izoluje.“ (CV 53) Zrelosť človeka je teda daná autentickosťou jeho vzťahov. Dobrovoľníctvo ako konkrétny, vonkajší a preto hmatateľný prejav solidarity, môžeme teda skutočne vnímať ako meradlo zrelosti človeka a kultúru solidarity, ktorá je v jeho pozadí a prejavuje sa podporou dobrovoľníctva, môžeme vnímať ako meradlo zrelosti spoločnosti.
7 Možnosti a úlohy univerzitného vzdelávania v oblasti formovania kultúry dobrovoľníctva
Univerzita ako privilegovaný priestor výchovy a vzdelávania, vedeckého výskumu a implementácie inovácií, vedúcich k zvyšovaniu kvality života, je neoddeliteľne spätá s kultúrou spoločnosti, v ktorej pôsobí. Ak v spoločnosti existuje určitý kultúrny pohyb, polemika či priam stret alebo konflikt kultúr, sila univerzity sa prejaví v tom, či bude ochotná a schopná vstúpiť do tejto situácie, zhodnotiť jednotlivé kultúrne ponuky vo vzťahu ku kvalite života človeka a vplývať na pozitívne vyriešenie eventuálneho konfliktu medzi nimi v prospech rozvoja človeka a spoločnosti. V opačnom prípade ostane na okraji týchto kultúrnych pohybov, bude sa zmietať v ich vzájomnom zápase a v konečnom dôsledku sa stane bezvýznamnou inštitúciou a hračkou v rukách tých, ktorí sa usilujú ovplyvňovať výsledok tohto konfliktu zo strany svojich politických či ekonomických záujmov.
Práve preto je úlohou univerzity, obzvlášť univerzity humanitného a sociálneho zamerania, nielen podporovať dobrovoľníctvo konkrétne, vytvárať preňho podmienky a organizovať dobrovoľnícke aktivity či diela, ale predovšetkým formovať kultúru, z ktorej ono vychádza a ktorú v praxi realizuje. Dobrovoľníctvo nemôže byť jednou z aktivít, ktoré na univerzite robíme. Musí sa stať meradlom našej schopnosti pozitívne pôsobiť v kontexte súčasnej kultúry, teda i s primerane silným a presvedčivým zakorenením v kultúre solidarity. Ba nie je práve to skutočnou sociálnou funkciou univerzity?
(s. 22)
Záver
Dobrovoľníctvo nie je javom, ktorý zakladá určitú kultúru, ale javom, ktorý z určitej kultúry vychádza a realizuje ju – je jej vonkajším, hmatateľným prejavom.
Dobrovoľníctvo sa teda ujme a presadí v spoločnosti do tej miery, ako spoločnosť prijme za svoju kultúru, z ktorej dobrovoľníctvo vychádza a ktorú realizuje – kultúru solidarity.
Ak vidíme, že dobrovoľnícka práca je významná pre naplnenie a efektívnosť sociálnych služieb, a tie zas pre fungovanie spoločnosti, usilujme sa zdôvodniť a presadzovať v spoločnosti dôsledné a zodpovedné povedomie spolupatričnosti, ktoré je podstatou solidarity, a teda i dobrovoľníctva.
Literatúra
Cirkevné dokumenty
JÁN PAVOL II.: Sollicitudo rei socialis (30.12.1987). In: Dokumenty sociálnej náuky Cirkvi. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2007, s. 457-514. ISBN 978-80-7162-694-7.
JÁN PAVOL II. Centesimus annus (1.5.1991) In: Dokumenty sociálnej náuky Cirkvi. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2007, s. 517-598. ISBN 978-80-7162-694-7.
BENEDIKT XVI.: Caritas in veritate (29.6.2009) Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2009. ISBN 978-80-7162-786-9.
Bibliografické zdroje
HANUS, L.: Človek a kultúra. Bratislava : Lúč, 1997. ISBN 80-7114-180-1.
IŁOWIECKI, M., ZASĘPA, T.: Moc a nemoc médií. Trnava : Veda, 2003. ISBN 80-224-0740-2.
JURINA, J. Postmodernizmus a jeho civilizačno-kultúrne konzekvencie. Trnava : Dobrá kniha, 2004. ISBN 80-7141-452-2.
KOŠČ, S. (zost.): Solidarita – sociálny princíp, politika, prax. Zborník z konferencie. Ružomberok, 24. októbra 2007, Ružomberok : Pedagogická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku, 2007, ISBN 978-80-8084-233-8.
(s. 23)
KOŠČ, S.: Solidarita – teologický princíp, sociálna prax. In: KAMANOVÁ, I. (ed.): Sociálne a teologické aspekty chudoby a bohatstva. Zborník referátov z medzinárodnej konferencie. Ružomberok, 2. mája 2007, Ružomberok : Pedagogická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku, 2007, ISBN 978-80-8084-256-7, s. 71-75.
MATULAYOVÁ, T. (ed.): Fenomén dobrovoľníctva v sociálnych službách. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, 2011. ISBN 978-80-970485-5-6.
SKALA, A.: Dobrovoľníctvo. Zborník z medzinárodnej konferencie. Trnava : Rada mládeže Trnavského kraja, 2011. ISBN 978-80-970635-8-0.
TOŠNER, J., SOZANSKÁ, O.: Dobrovolníci a práce s nimi v organizacích. Praha : Portál, 2006. ISBN 80-7367-178-6.
Internetové zdroje
UNESCO. Universal declaration on Cultural Diversity [online]. [cit. 2011-08-04]. Dostupné na internete: https://www.unesco.org/education/imld_2002/unversal_decla.shtml
www.dobrovolnictvo.sk
Doc. ThDr. PhDr. Stanislav Košč, PhD.
Katolícka univerzita v Ružomberku
Pedagogická fakulta
Katedra misijnej a charitatívnej činnosti
Hrabovská cesta 1
Ružomberok