KOŠČ, S.: Kresťanská láska ako styčný bod medzi teológiou a sociálnou prácou

In: Duda, J. (zost.), Dialóg teológie a sociálnej práce. Zborník z interdisciplinárnej vedeckej konferencie, Ružomberok, 29. marca 2006,
Ružomberok : Pedagogická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku, 2006, ISBN 80-8084-089-X, s. 73-82.

 

 

Úvod

Námet na môj príspevok mi vnukla vážna udalosť najnovších cirkevných dejín.

Na sklonku minulého roka, 25. decembra 2005, podpísal súčasný pápež, Benedikt XVI., svoju programovú encykliku Deus caritas est[1].

 

(s. 74)

 

Táto encyklika sústreďuje pozornosť Katolíckej cirkvi na základnú myšlienku jej existencie a svedectva, a tou je láska. Príčinu tohto faktu treba hľadať v tom, že – podľa kresťanskej viery – Boh sám sa zjavil človekovi ako láskavý, ba v novozákonnom Zjavení ako sama vtelená Láska.[2]

Touto vtelenou Láskou je Boží Syn, Ježiš Kristus a tento fakt nemôže byť pre jeho vyznavačov a nasledovníkov okrajový, keďže „centrum kresťanského života predstavuje zjavenie lásky, obdarovanie láskou a výzva k láske“[3].

Odpoveďou človeka na toto zjavenie, obdarovanie a výzvu totiž nie je len intelektuálny prí­klon k poznanej a uznanej pravde, ani len formálna príslušnosť k spoločenstvu veriacich alebo sentimentálne nadchnutie sa hlásanými ideálmi, ale život. Kresťanstvo je predo­všetkým bytostné priľnutie celého človeka k tomuto zjavujúcemu sa, obdarúvajú­cemu a vy­zývajúcemu Bohu. „Človek bol stvorený na Boží obraz a podobu, a to znamená, že je schopný nielen poznávať, a v dôsledku toho veriť, ale predovšetkým milovať, lebo Boh je Láska.“[4]

Pápež Benedikt XVI. v tejto súvislosti používa ako syntézu kresťanskej existencie slová: „Spoznali sme lásku, akú má Boh k nám a uverili sme v ňu“ (1Jn 4,16)...“ (DCE 1). V týchto slovách prvotnej kresťanskej teologickej reflexie stojí za povšimnutie najmä „nasmerovanie“ viery na lásku. Ak vezmeme do úvahy, že osoba Ježiša Krista bola od počiatku určujúca pre vnímanie špecifika tohto náboženstva, potom v tejto súvislosti sa ukazuje láska ako interpretačný (hermeneutický) kľúč viery v Ježiša Krista a vnímania jeho vykupiteľského diela.[5] Táto myšlienka v encyklike súčasného pápeža podčiarkuje aktuálnosť lásky ako interpretačného kľúča kresťanstva aj dnes – ako sa pokúsime poukázať ďalej.

 

Pojem kresťanskej lásky

Slovo „láska“ je v slovenčine mnohovýznamové, a tak keď chceme hovoriť o kresťanskej láske, musíme si pomôcť týmto prívlastkom, keďže iné pokusy o preklad gréckeho „agape“ a latinského „charitas“ do slovenčiny pojmami ako „dobrota“, „veľkodušnosť“ a pod. sa s originálnym významom sémanticky cel­kom nepre-

 

(s. 75)

 

krývajú, a preto neplnia požadovanú funk­ciu.[6] Z tohto konštatovania nám teda vyplýva potreba definovať kresťanskú lásku opisne. Je totiž potrebné upresniť, aj keď tento jav nemožno pokladať za pozitívny, že kresťanskú lásku nedokážeme vždy dostatočne presne charakterizovať len samým pozorovaním života dnešných kresťanov, ale skôr treba povedať, že kresťanská láska je takou láskou, ako ju chápu kresťania (presnejšie, kresťan­stvo). Isteže, potom sa natíska otázka: Ako inak ju chápe kresťanstvo, ak nie tak, ako ju kresťania prežíva­jú? Je oprávnené odlišovať v takej závažnej veci te­óriu od praxe?

Nechceme sa na tomto mieste zaoberať problematikou zanedbávania svojho kresťanského charakteru a povolania zo strany samotných kresťanov – obmedzíme sa na jeho konštatovanie (samozrejme, bez akéhokoľvek zovšeobecňovania, ale zároveň s povedomím, že tento jav sa predstavuje v širšom meradle). Ostáva však nutnosť definovať pojem kresťanskej lásky inak než fenomenologickým skúmaním života kresťanov. Je pravdepodobné, že toto je dôvod, prečo pápež Benedikt XVI. sústreďuje pozornosť Cirkvi práve na očistenie pojmu a praxe lásky.

Z novozákonných textov vyplýva obraz dvojitého dynamizmu kresťanskej lásky. Predovšetkým je to dynamizmus zostupný, v ktorom Boh ob­darúva svet a človeka vo forme stvorenia, povolania k životu a v prípade človeka ešte dokonca aj vo forme pozdvihnu­tia jeho dôstojnosti na úroveň Božieho adoptovaného dieťaťa v Kristovi, ktoré sa uskutočnilo prostredníctvom jeho spásonosného diela. Až na druhom mieste, v zmysle responzoriálnom (odpovedajúcom), nastupuje dynamizmus vzostupný, čiže odpoveď človeka na Božie obdarovanie, láska ako zmysel, podstata a náplň kres­ťanskej etiky. Zvlášť sv. Pavol zdôrazňuje a jasne určuje poradie a následnosť týchto dvoch dynamizmov,[7] aby kresťanov najprv poučil, čím sú v Kristovi Ježi­šovi a až potom ich vyzval byť tým, čím sú. Túto myšlienku sleduje aj štruktúra Katechizmu Katolíckej cirkvi, keď naj­prv rozoberá vieru, potom

 

(s. 76)

sviatosti (ktoré uskutočňujú v človekovi obsah viery) a až potom pristupuje časť „Život v Kristovi“, teda morálna odpoveď človeka na výzvu k dôslednému životu podľa toho, čím bol obdarovaný.[8]

Až v tejto perspektíve dostáva svoj pravý význam a obsah aj prikázanie lásky. Boh prika­zuje lásku až potom, ako k nej uschopnil. „Tento Boží dar lásky nielen umocňuje ľudskú, priro­dzenú schopnosť milovať, nielen ju pozdvihuje na vyššiu úroveň, ale predovšetkým ‘vyku­puje’ ľudskú lásku.“[9] Keď totiž Boh pri­kazuje lásku, ide o takúto lásku, ktorú sme vyššie charakterizovali ako „kresťan­skú“. A aby ju mohol žiadať, najprv človeka na ňu uschopnil. (Obrazne povedané, láska sa v kresťanskej antropológii javí ako „návod na použitie“ ľudskej prirodzenosti, stvorenej pre lásku...)

Tejto téme venuje súčasný pápež, Benedikt XVI., prvú časť svojej programovej encykliky Deus caritas est. On sám odôvodňuje túto voľbu túžbou „vyvolať vo svete obnovený dynamizmus v úsilí dať ľudskou láskou praktickú odpoveď na Božiu lásku“ (DCE 1). Pozornosť si zasluhujú najmä prívlastky, ktoré nachádzame v tejto vete:

1) Pápežovi nejde o to, vyvolať čosi absolútne nové; láska bola vždy podstatnou črtou Cirkvi a jej dynamizmus pohýnal veriacich k veľkým dielam – pápež má zámer obnoviť tento dynamizmus.

2) Kresťanská láska nie je akousi „nadpozemskou“ skutočnosťou; v skutočnosti pápež chce očistiť tú ozajstnú ľudskú lásku, aby sa zbavila deformujúcich nánosov egoizmu (resp. každý deň stále nanovo zbavovala) a stala sa tým, čím ju Boh stvoril – radosťou ľudskej existencie, povznášajúcou k Bohu.

3) V súčasnej devalvácii slova láska hrozí vyprázdnenie tohto pojmu, ktoré by so sebou prinieslo stratu kresťanskej identity; pápež chce naopak prehĺbiť túto identitu dovedením pojmu a praxe lásky do konkrétnych dôsledkov a súvislostí.

4) Ak sa v tomto zmysle dôsledné praktizovanie kresťanskej lásky javí ako čosi veľmi namáhavé a len veľmi ťažko uskutočniteľné (vo svete, ktorý akoby celý „tiekol“ opačným smerom a veľmi dravým prúdom zo všetkých strán okolo nás...), posilou a zdrojom odvahy, ale najmä potrebnej energie je povedomie, že na túto odpoveď nás uschopňuje Božia láska, ktorá je v nás ako „energetický zdroj“...

 

Dôsledky pre prax lásky k blížnemu

Tento bytostný vzťah medzi Božou láskou a ľudskou láskou je podstatný aj z hľadiska sociálneho: Božia láska sa sprítomňuje v Cirkvi a v živote každého ve-

 

(s. 77)

 

riaceho katolíka prostredníctvom Eucharistie. Avšak „Eucharistia, ktorá sa nepremieta do konkrétne praktizovanej lásky, je sama osebe znehodnotená“ (DCE 14). Vyplýva to zo samotnej podstaty lásky, ktorá je „duffusivum sui“ – zo svojej povahy expanzívna, šíriaca sa. V tomto svetle sa dá pochopiť aj zdanlivý paradox prikázania lásky k blížnemu. Toto prikázanie neprichádza akosi zvonku, ale vyviera zo samej povahy lásky. Láska musí milovať, a človek bol stvorený pre lásku – ergo: musí milovať.[10]

Navyše, nie je možné milovať blížneho akosi „abstraktne“, ale ako pripomína Ježiš Kristus v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi, blížny je len ten, kto prejaví svoju konkrétnu, skutočnú a aktuálnu pomoc človekovi v núdzi. A len touto cestou možno prejaviť aj lásku k Bohu... „Hovoriť o láske k Bohu sa stáva klamstvom, ak sa človek uzatvára pred blížnym“, lebo „zatvárať oči pred blížnym nás robí slepými aj voči Bohu“ (DCE 15). A naopak, Božia láska, ktorá predchádza lásku človeka, uschopňuje vidieť blížneho ako „Bohom milovaného“ a preto lásky-hodného, ešte skôr než ľudský pohľad, skúsenosti či iné okolnosti prinesú na myseľ akýkoľvek negatívny postoj.

Láska k blížnemu má teda aj svoj spoločenský rozmer, ktorý je samostatnou hodnotovou kategóriou a nemožno ho chápať len ako horizontálnu extenziu lásky k jednotlivému blížnemu. Za „spoločenskú“ lásku totiž nemožno pokladať prejavy bratskej a sesterskej lásky násobené počtom bratov a sestier v spoločnosti – ak by čosi také bolo vôbec realizovateľné. Spoločenská (alebo sociálna) láska má svoje vlastné špecifické prejavy, ktoré vychádzajú z toho, že jej objektom nie je jednotlivec, ale spoločnosť, avšak na druhej strane je to spoločnosť ľudských osôb, s príslušnou dôstojnosťou, ktorú musia rešpektovať aj prejavy lásky k nim. Okrem toho i samotná štruktúra spoločnosti si vyžaduje, aby ju láska k blížnemu brala do úvahy. „Lásku k blížnemu, ktorá chce byť vyjadrením jedinej a nedeliteľnej lásky k Bohu, vo svete charakterizovanom extrémnou komplexnosťou medzi­ľudských vzťahov a stále užšou a rozširujúcejšou sa vzájomnou závislosťou osôb a spoločenstiev, nemožno chápať inak než ako lásku spoločenskú“^[11].

Táto spoločenská láska nie je akousi neosobnou láskou, ktorá redne v hmlách anonymného, byrokratického a bezduchého kolektívu (podobne ako to bolo napríklad s kategóriou vlastníctva v komunistickej praxi kolektivizácie-zospoločenštenia). „Aby bola láskou, nemôže nevyjadrovať osobný vzťah lásky: musí túžiť po dobre osôb. Po­vedať, že ‘spoločenská láska nás núti milovať spoločné dobro’

 

(s. 78)

 

(Pavol VI.), zna­mená povedať, že nás núti účinne hľadať dobro všetkých, už nie uvažovaných jednotlivo alebo súkromne, ale spoločensky prepojených. Títo ‘všetci’ sú blížnym ‘v spoločnosti’, s ktorým ma láska uvádza do vzťahu v rámci spoločenstva, ku ktorému patrím. A tak milovať ho reálne, pomôcť mu v jeho núdzi, môže zname­nať oveľa viac alebo čosi iné než dobro, ktoré preňho môžem chcieť na úrovni čisto medziosobnej. Môže to znamenať a vyžadovať za­siahnuť do inštitucionál­nych a štrukturálnych podmienok, ktoré podmieňujú jeho núdzu“^[12].

Cirkev vždy vyzývala veriacich ku konkrétnym postojom a prejavom lásky. Svoje povolanie k tomu odvodzovala zo samého evanjelia (napr. Jn 13,35; Mt 28,20) a bola si vedomá, že práve týmto spôsobom robí ľudstvu najväčšiu službu: „Cirkev (…), hoci vo svojej podstate má za cieľ spásu duší a večné šťastie v nebi, predsa pre časné usporiadanie prináša také a toľké dobrodenia, že by ne­mohli byť väčšie, ani keby bola priamo a prednostne zameraná práve na zabez­pečovanie rozkvetu inštitúcií.” (encyklika Leva XIII., Immortale Dei, 1. novembra 1885, č. 1)

Aj keď vyššie citovaný dokument ešte nebýva zaradený do katalógu tzv. „sociálnych encyklík“,[13] práve z tejto myšlienky vychádza celé učenie Cirkvi o spoločnosti,[14] ktoré sa rozvinulo osobitne v dvadsiatom storočí a stalo sa neoddeliteľ­nou súčasťou cirkevného magistéria. Cirkev si vždy bola a je vedomá, že jej výz­vy k spoločenskej angažovanosti na tom či onom poli, adresované či už dovnútra k svojim členom, alebo navonok, budú hodnoverné jedine v atmosfére lásky, a najmä budú plne realizovateľné jedine ako svedectvá autentickej lásky.

Takáto láska je však náročná, pretože pravda o človekovi stavia latku mravných požiadaviek mimoriadne vysoko. Práve tejto téme venuje pápež Benedikt XVI. druhú časť svojej programovej encykliky. Podstatným východiskom je konštatovanie, že „láska k blížnemu, zakotvená v láske k Bohu, je úlohou predovšetkým pre každého jednotlivého veriaceho, ale aj celého cirkevného spoločenstva, a to na všetkých úrovniach“ (DCE 20). Ako však učí samotný Nový Zákon, konkrétne skúsenosť prvej Cirkvi, opísaná v Skutkoch apoštolov, tieto prejavy lásky vo for-

 

(s. 79)

 

me „sociálnej služby“ nemožno vnímať ako čosi naviac, čosi pridané k duchovnej podstate cirkevného spoločenstva, ale od počiatku tvorili neodmysliteľnú súčasť života Cirkvi, a to dokonca v organizovanej forme. „Prejavovať lásku vdovám a sirotám, väzňom, chorým a biednym každého druhu patrí k podstate (Cirkvi) tak isto ako služba sviatostí a ohlasovanie evanjelia“ (DCE 22).

Ako dôvod uvádza pápež – dokonca na dvoch miestach encykliky – skúsenosť cisára Juliána Apostatu, ktorý zanevrel na kresťanstvo a chcel vytvoriť alternatívne náboženstvo obnovením pohanského kultu, ktorý by sa stal duchovnou silou impéria. Všetko sa pokúsil nahradiť, ale pred čím sa skláňal, to bola charitatívna činnosť kresťanského spoločenstva. Ako hovorieval, „Galilejského ľudia sa týmto spôsobom stali populárnymi.“ (DCE 24).

Táto poznámka v programovej encyklike súčasného pápeža poukazuje na skutočnosť, že i v dnešnej dobe, keď kresťanstvo zápasí o svoju „príťažlivosť“, musí vsadiť práve na túto „kartu“... Je zrejmé, že konkrétne prejavy nezištnej lásky sú argumentom, na ktorom sa láme akákoľvek kritika, averzia či priamo nepriateľstvo voči kresťanstvu a Cirkvi. Dôkazom toho môže byť blahoslavená Matka Terézia, alebo i pápež Ján Pavol II. a ich spôsob „šírenia“ evanjelia.

Benedikt XVI. z toho vyvodzuje dva základné závery: Prvým je neoddeliteľnosť troch hlavných úloh Cirkvi – ohlasovania, vysluhovania sviatostí a služby lásky. A druhým je univerzálnosť lásky, ktorá sa zo svojej prirodzenosti rozprestiera na všetkých ľudí. Ako ukazuje príklad milosrdného Samaritána, žiadneho núdzneho nestretávame na svojej ceste náhodou...

Jedným z podstatných prejavov kresťanskej lásky je – najmä v priebehu ostatného storočia – sociálna náuka Cirkvi, ktorá zahrňuje prejavy konkrétnej lásky k blížnemu do širších súvislostí zápasu o spravodlivosť a o ľudskejšiu spoločnosť. Metóda, ktorú Cirkev pri formulovaní tejto svojej náuky adoptovala, najmä po II. Vatikánskom koncile, jej umožňuje presiahnuť svojím obsahom hranice Katolíckej cirkvi a vstupovať do dialógu aj s vyznavačmi iných náboženstiev, prípadne žiadneho náboženstva. Svoje myšlienky totiž opiera síce o hlbokú biblickú a teologickú reflexiu, ale formuluje ich s použitím racionálnych argumentov, akceptovateľných všeobecne, za predpokladu dobrej vôle a túžby poslúžiť integrálnemu dobru človeka. Táto skutočnosť poukazuje na to, že kresťanská antropológia je skutočne „ľudská“ a jej výstupy prinášajú jednotlivému človekovi i celému ľudstvu reálny osoh, aj keď – možno – iné ponuky môžu na prvý pohľad vyzerať vábivejšie... Naše príslovie hovorí, že strom sa pozná po ovocí. Je užitočné pozrieť sa, aké ovocie priniesli iné antropológie, najmä v priebehu XX. storočia, kedy sa v jednotlivých podobách realizovali v praxi...

 

(s. 80)

 

Politický rozmer „spoločenskej lásky“

V súvislosti so zahrnutím prejavov lásky do zápasu o spravodlivosť pripomína Benedikt XVI. aj základnú úlohu politickej činnosti, ktorou je zabezpečenie spravodlivosti. Spravodlivosť je však etická hodnota. A tak na otázku, čo je to spravodlivosť, potrebuje politická činnosť neustále očisťovanie svojho uvažovania, a to je onen styčný bod, v ktorom sa rozum dotýka s vierou. Niet bezhodnotovej politiky, v skutočnosti ak sa niektorá za takú vydáva, stavia tiež na určitých hodnotách, hoci možno skôr pseudohodnotách... Kresťanská viera ponúka politike, resp. ľuďom, ktorí v nej pôsobia, „službu formovania svedomia“ (DCE 28), ktorá sa prejavuje jednak v jasnejšom poznaní pravých požiadaviek spravodlivosti, a jednak v ochote riadiť sa podľa nich aj vtedy, keď sa to protiví osobným záujmom. Cirkev má teda povinnosť ponúknuť prostredníctvom očisty rozumu a svedomia svoj vklad, „aby sa požiadavky spravodlivosti stali pochopiteľné a politicky realizovateľné“ (tamtiež).

Pápež Benedikt XVI. jednoznačne poukazuje na to, že Cirkev ako taká nemôže vstúpiť do politiky a budovať spravodlivú spoločnosť. Avšak, ako bolo naznačené, v tomto zápase nemôže byť ani neprítomná – a to jednak svojou náukou, a jednak svojou praxou. A pokiaľ ide o prax, pripomína pápež veriacim laikom, že ako občania štátu, v ktorom žijú, sú z titulu morálnej zodpovednosti povinní zúčastňovať sa na verejnom živote a pretváraní spoločenských štruktúr. Ba aj túto svoju činnosť majú vykonávať ako „sociálnu charitu“ (DCE 29), teda inšpirovaní pravou a integrálnou kresťanskou láskou. Avšak na svete nikdy nebude nastolená taká spravodlivá spoločnosť, ktorá by urobila zbytočnými prejavy kresťanskej lásky. Naopak, ak by sa štát chcel postarať o všetko (tento pokus je známy vo forme tzv. „welfare state“ – štátu blahobytu“), priviedlo by to len k byrokratizácii sociálnej siete, a nie k reálnemu vyriešeniu sociálnych problémov.[15] „Nepotrebujeme štát, ktorý všetko riadi, ale štát, ktorý v línii princípu subsidiarity veľkodušne uznáva a napomáha iniciatívy povstávajúce z rôznych sociálnych síl“ (DCE 28). Cirkev je jednou z týchto síl a jej pôsobenie v sebe zahrňuje starosť o materiálne i duchovné potreby človeka, ktorých naplnenie je pre jeho dobro rovnako nevyhnutné.

V ďalšej časti sa potom pápež venuje špecifickej podobe organizovanej charitatívnej činnosti Cirkvi. Zdôrazňuje tu ako dôležitý pozitívny znak súčasnej doby rozličné formy dobrovoľníckej služby, ktoré sú príťažlivou formou sociálnej angažovanosti najmä pre mladých ľudí.

 

(s. 81)

 

Hlavné požiadavky kresťanskej charitatívnej služby lásky

Kresťanská láska v zmysle jej charitatívnych prejavov má tri základné konštitutívne črty:

a) konkrétnosť a bezprostrednosť (hladného treba nasýtiť, bez zbytočných rečí...), charakterizovaná profesionálnou kompetenciou a zároveň ľudskosťou. Profesionálna kompetencia je potrebná na to, aby dobrá vôľa nevyšla naprázdno neefektívnym konaním. A ľudskosť zas na to, aby služba lásky nebola poskytovaná len ako technický úkon. Ide totiž o ľudské bytosti, ktoré okrem vyriešenia svojich potrieb musia dostať aj ľudské zaobchádzanie, ba ono riešenie potrieb sa musí uskutočňovať s pozornosťou voči duši človeka. Benedikt XVI. tu pripomína potrebu „formácie srdca“ pre pracovníkov charitatívnych diel Cirkvi, aby ich činnosť bola skutkom viery a prejavom lásky;

b) nezávislosť od politickej straníckosti a ideológie. Cirkev nemôže akceptovať napr. marxistickú myšlienku, podľa ktorej poskytovanie charitatívnej pomoci brzdí revolučný potenciál človeka a preto je vlastne prekážkou budovania spravodlivejšej spoločnosti v budúcnosti. Ohľadom vzťahu medzi budovaním spravodlivej spoločnosti a poskytovaním pomoci konkrétnym núdznym tu a teraz možno aplikovať Ježišove slová: „Toto bolo treba robiť a tamto nezanedbávať“ (Mt 23,23), keďže obidve sa nielenže navzájom nevylučujú, ale dokonca podmieňujú;

c) nezištnosť – láska je zadarmo a nepreukazuje sa so žiadnymi bočnými cieľmi. Často sa diskutuje o vzťahu medzi misijnou činnosťou a charitatívnou službou. Pápež zdôrazňuje, že vzhľadom na to, že „Boh je láska“ (1Jn 4,8), preukazovanie lásky je najvýstižnejším ohlasovaním Boha. Sú situácie, kedy je vhodné spojiť službu s ohlasovaním, a iné, kedy je vhodné mlčať a nechať „prehovoriť“ len lásku.

Napokon, to najpodstatnejšie sa uskutočňuje v srdci človeka: Ako možno vytušiť z Hymnu sv. Pavla na lásku (porov. 1Kor 13), charitatívne prejavy sú vždy čosi viac než len konkrétne skutky. Benedikt XVI. predkladá tento hymnus ako „magnu chartu“ celej cirkevnej služby (porov. DCE 34), keďže jeho obsah ukazuje, že pri prejavoch lásky je potrebné dať druhému nielen čosi zo seba, ale seba samého: „aby ho dar neponížil, musím v ňom byť prítomný ako osoba“ (tamtiež). Práve tento postoj je protiliekom jednak na pokušenie nadradenosti, jednak na pokušenie malomyseľnosti a jednak na pokušenie nezdravého aktivizmu a sekularizácie kresťanskej charitatívnej služby. Naopak, poukazuje na neodmysliteľnú jednotu viery, nádeje a lásky v samej podstate kresťanskej existencie.

Poslednú myšlienku encykliky venuje pápež príkladu niektorých svätcov, a obzvlášť Ježišovej Matky, na ktorých môžeme vidieť, že blízkosť k Bohu svätca nevzďaľuje od ľudí, ale práve naopak. Vyplýva to zo samej podstaty kresťanskej odpovede na Božiu lásku.

 

(s. 82)

 

Je potrebné prehĺbiť teologický rozmer kresťanskej lásky ako podstaty kresťanskej existencie, a zároveň jej jednotlivé sociálne prejavy, a to nielen v ich rozmanitosti, ale i v ich súvise s vierou, nádejou a láskou – ako triádou, ktorá je akousi „formula brevis“ kresťanského náboženstva. Pritom, samozrejme, primát patrí láske, ako to opakovane zdôrazňujú takmer všetky dokumenty učenia Cirkvi o spoločnosti a samotný Katechizmus to definuje v kapitole o čnostiach: „Láska oživuje a podnecuje praktizovanie všet­kých čností. Je ‘zväzkom dokonalosti’ (Kol 3,14), je formou (stvárňujúcim prin­cípom) čností; spája ich a navzájom ich zoraďuje; je prameňom a cieľom ich konkrétneho uskutočňovania v kresťanskom živote. Láska posilňuje a očisťuje našu ľudskú schopnosť milovať. Povyšuje ju do nadprirodzenej dokonalosti Bo­žej lásky.”[16]

Práve preto je ona tým styčným bodom, v ktorom sa spája teologická reflexia so sociálnou prácou a pôsobí ako „kanál“, cez ktorý sa reflexia prejavuje v konkrétnej praxi a konkrétna prax hľadá a nachádza svoju náplň a motiváciu.