KOŠČ, S.: Encyklika Caritas in veritate v kontexte katolíckej sociálnej náuky

In: KOŠČ, S. (zost.): Aktuálne otázky vyučovania sociálnej náuky Cirkvi na Slovensku II. Ružomberok : Verbum, 2010, ISBN 978-80-8084-554-4, s. 95-101.

(95)

Berúc do úvahy kontextualizáciu tohto dokumentu do ostatnej náuky a pontifikátu Benedikta XVI. (ktoré sme si pred chvíľou vypočuli z úst Mons. Gavendu) a tiež rozpracovanie niektorých konkrétnych tém, ktoré reflektuje táto encyklika (a na ktoré poukážu rečníci po mne), dovolil by som si v krátkosti zasadiť tento dokument do viac ako storočného vývoja katolíckej sociálnej náuky a charakterizovať  jeho prínos do tejto náuky, resp. jej možné ďalšie nasmerovanie, ktoré môžeme z tohto dokumentu vytušiť. Hoci už predošlé dve encykliky pápeža Benedikta XVI. obsahovali aj domyslenie teologickej či filozofickej reflexie lásky resp. nádeje do ich sociálnych dôsledkov, najnovšia encyklika Caritas in veritate je sociálnym dokumentom v pravom zmysle slova.

Pápež Ján Pavol  II. svojho času napísal, že celé sociálne učenie Katolíckej cirkvi charakterizuje „kontinuita“ medzi postojmi, vyjadrenými v jednotlivých dokumentoch, a zároveň jeho „ustavičná obnova“ (porov. SRS 3). Platí to napriek tomu, že vznikali v rozličných obdobiach, ktoré – z hľadiska sociálneho – predkladali, samozrejme, celkom odlišné sociálne problémy, príp. vyžadovali odlišné riešenia. Už pre túto okolnosť stojí za povšimnutie, v akom zmysle nadväzuje Benedikt XVI na učenie svojich predchodcov a ktorými novými smermi ho rozvíja a eventuálne posúva ďalej.

Príprave svojho sociálneho dokumentu venoval Benedikt XVI. veľkú pozornosť a na encyklike pracoval takmer od začiatku svojho pontifikátu, čiže približne tri roky.

Z formálneho hľadiska mu príležitosťou pre túto reflexiu boli okrúhle výročia dvoch významných dokumentov jeho predchodcov (encykliky Populorum progressio od Pavla VI. z roku 1967 a encykliky Sollicitudo rei socialis od Jána Pavla II. z roku 1987), ktorých základnú myšlienku – požiadavku integrálnej vízie rozvoja človeka i ľudstva –  chcel predstaviť Cirkvi i svetu s osobitným dôrazom. Z obsahového hľadiska do prípravy dokumentu zasiahla svetová finančná, a následne hospodárska kríza, ktorá oddialila vydanie encykliky, pretože – ako sa verejne vyjadril sám pápež – okolnosti krízy globálnych rozmerov si vyžiadali ešte hlbšie preštudovanie jej zákonitostí a domyslenie postojov Cirkvi do ponúk riešenia tejto konkrétnej situácie.

(96)

Encyklika „o integrálnom ľudskom rozvoji v láske a v pravde“ je teda formulovaním základných sociálnych postojov Katolíckej cirkvi a ich zdôvodnením, a zároveň ponukou Cirkvi na riešenie aktuálnej hospodárskej krízy s dlhodobým dopadom, takže jej interpretáciu nemožno zredukovať na ani jeden z týchto aspektov.[1]

Hlavnú myšlienku dokumentu formuluje pápež hneď v prvej vete: „Láska v pravde, ktorej svedkom sa Kristus stal svojím pozemským životom a predovšetkým svojou smrťou a zmŕtvychvstaním, je základnou hybnou silou opravdivého rozvoja každého človeka a celého ľudstva.“ (CV 1) Na dosiahnutie skutočného (komplexného a trvalo udržateľného) rozvoja je nevyhnutné vychádzať z lásky, ktorá pôsobí ako mimoriadna energia a „podnecuje ľudí, aby sa odvážne a veľkodušne angažovali na poli spravodlivosti a pokoja“ (tamtiež). Táto energia však nepôsobí výbušne ako nejaká neovládateľná živelná sila, ale má v sebe typicky ľudské vnútorné racionálne nasmerovanie na dobro človeka a ľudstva, a týmto nasmerovaním je autentická a objektívna pravda o človekovi. „Je to súčasne pravda viery a pravda rozumu“ (CV 5), ktoré sa navzájom odlišujú v metódach, ale dopĺňajú v hľadaní a nachádzaní absolútnej pravdy - neodporujú si, ale naopak, vyžadujú jedna druhú.[2]

Práve preto Benedikt XVI. hneď od začiatku poukazuje na Ježiša Krista ako na Pravdu, ba zdôrazňuje, že dnes, keď „sa rozšírila tendencia relativizovať, čo je pravda, vedie život v láske a v pravde k uvedomeniu si, že prijatie hodnôt kresťanstva je nielen užitočné, ale nevyhnutné na budovanie dobrej spoločnosti a pravého integrálneho ľudského rozvoja“ (CV 4).

Nadväznosť na predošlé dokumenty katolíckej sociálnej náuky a ich ďalšie rozvinutie môžeme teda nájsť v štyroch rovinách:

-                       v dôslednom zakotvení interpretácie sociálnych problémov i ponuky ich riešenia v Evanjeliu;

-                       v nosnej línii dokumentu ako teoretickej reflexie i na neho nadväzujúcej sociálnej praxe, ktorou je kategória lásky k blížnemu;

-                       v rovnako podstatnom vzťahu medzi dlhodobými riešeniami sociálnych problémov na báze pravdy, predovšetkým pravdy o človekovi;

(97)

-                       v sústredení pozornosti Cirkvi a sveta na kategóriu „integrálneho“ rozvoja – ako protipólu voči rozličným, najmä materialistickým deformáciám kultúry a praxe rozvoja človeka, resp. rozvoja národov.

1. EVANJELIUM

Zakotvenie sociálnych postojov Cirkvi v Biblii, a najmä v Evanjeliu je typickou koncilovou črtou. Neznamená to, že by predtým azda tento inšpiračný kľúč v katolíckej sociálnej náuke absentoval, ale Koncil uskutočnil obnovu celej morálnej teológie, vrátane sociálnej morálky, na báze Evanjelia ako obzvlášť aktuálnu požiadavku vlastnej autentickosti Cirkvi a jej jedinečnosti v interpretácii sociálnych problémov i v ponuke ich riešenia. Cirkev nie je jednou zo sociálnych skupín, ktorá formuluje svoje sociálne postoje. Evanjelium ako základné východisko jej uvažovania – teoretického i praktického – ju robí čímsi špecifickým, a to nielen z pohľadu viery.

Kde možno tento „evanjeliový“ rozmer nájsť v dokumente, o ktorom tu uvažujeme? (Zaujímavá by na tomto mieste bola i kvantitatívna analýza – t.j., koľkokrát Benedikt XVI. cituje biblické texty, a najmä Evanjelium, ale podstatnejšie sa mi javí poukázať na to, v akých súvislostiach sa odvoláva na Evanjelium a čo z toho vyvodzuje.)

Myšlienka, ktorú nachádzame v Úvode encykliky a v ktorej poukazuje Benedikt XVI. na potrebu, ba dokonca nevyhnutnosť prijatia hodnôt kresťanstva na budovanie dobrej spoločnosti a pravého integrálneho ľudského rozvoja (porov. CV 4) je vyústením nosnej línie katolíckej sociálnej náuky. Nachádzame ju formulovanú už v encyklike Rerum novarum, kde Lev XIII. konštatuje, že pri hľadaní skutočného a dlhodobého riešenia „robotníckej otázky“ si treba uvedomiť, že „ide o otázku, v ktorej nie je možné nájsť trvale platné riešenia bez pomoci náboženstva a Cirkvi“ (RN 15). Toto povedomie je nielen motívom pre Cirkev, aby neustále vstupovala do tejto problematiky a prinášala do nej svetlo Evanjelia, ale i zásadnou sociálnou potrebou evanjeliových hodnôt, ako to o sto rokov neskôr formuloval Ján Pavol II., keď v encyklike Centesimus annus napísal, že „teologická dimenzia sa ukazuje ako bezpodmienečne nutná tak pre interpretáciu ako aj pre riešenie dnešných problémov ľudského spolužitia“ (CA 55).

Práve preto aj Benedikt XVI. vo svojej encyklike charakterizuje katolícku sociálnu náuku predovšetkým ako svedectvo viery a pri interpretácii dokumentu Populorum progressio konštatuje, že Pavol VI. tu poukázal na nenahraditeľnú dôležitosť Evanjelia pri budovaní spoločnosti podľa slobody a spravodlivosti (porov. CV 13), ako aj že Evanjelium je základom rozvoja (porov. CV 15).

(98)

Tieto slová môžu na prvý pohľad znieť ako istý krok späť vo vzťahu Cirkvi k ostatným náboženstvám a vôbec k svetu, ktorý po Druhom vatikánskom koncile charakterizuje veľká otvorenosť. Nevracia sa tu Cirkev kdesi pred Koncil, keď tak zásadne predkladá Evanjelium ako nevyhnutnosť pre riešenie sociálnych problémov? Čo také nachádzame v Evanjeliu, že ho nemožno ničím nahradiť? Odhliadnuc od pohľadu viery, z ktorého Evanjelium ako „Slovo Božie“ je, samozrejme, čosi absolútne jedinečné, môžeme povedať, že Evanjelium prináša do interpretácie sociálnej problematiky predovšetkým jedinečnú morálku a nádej. Morálku, ktorá veľmi vyváženým spôsobom poukazuje na záväzky vo svedomí voči blížnemu, či už ho vnímame individuálne, alebo v rámci spoločenstva, a nádej, ktorá je zdrojom energie – nádej, že problémy je možné riešiť a žiadna situácia nie je bezvýchodisková. Jedinečným na tomto posolstve je to, že – takpovediac – garantom pravdivosti tejto morálky i tejto nádeje je Boh – Stvoriteľ a Vykupiteľ, teda jediná možná záruka objektívnosti morálneho zákona a evanjeliovej nádeje, pričom ich pravdivosť dosvedčujú aj dvetisícročné dejiny, ktoré najmä negatívne potvrdzujú ich platnosť: vždy keď sa ľudstvo vydalo cestou inej alebo žiadnej morálky, život sa stal neľudským.

V závere dokumentu Benedikt XVI. dokonca cituje rozlúčkové slová Ježiša Krista, ktoré vyslovil tesne pred svojím odchodom zo sveta: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20) a vyvodzuje z týchto slov povzbudenie do zápasu so sociálnymi problémami, napriek tomu, že sa nám môžu javiť ako neriešiteľné pre svoju veľkosť a rozsiahlosť: „Pred nesmiernym poľom práce, ktorú treba vykonať, nás podporuje viera v prítomnosť Boha v tých, čo sa v jeho mene zjednocujú a pracujú pre spravodlivosť. Pavol VI. nám v encyklike Populorum progressio pripomenul, že človek nie je schopný sám riadiť vlastný rozvoj, pretože sám od seba nemôže založiť pravý humanizmus. Len ak si uvedomíme, že sme povolaní jednak ako jednotlivci i ako spoločenstvá byť súčasťou Božej rodiny ako jeho deti, budeme schopní vytvárať aj nové myslenie a prejavovať nové energie v službách integrálneho humanizmu. Najväčšou silou v službách rozvoja je preto kresťanský humanizmus, ktorý bude oživovať lásku, dá sa viesť pravdou a bude prijímať jedno i druhé ako trvalý Boží dar.“ (CV 78)

Dnes takmer vo všetkých oblastiach ľudského života voláme po akejsi „humanizácii“ – hovorí sa o humanizácii školstva, humanizácii zdravotníctva, sociálnych služieb, ba teraz i o humanizácii ekonomiky. Pápež Benedikt XVI. však pripomína, že „humanizmus, ktorý vylučuje Boha, je nehumánny humanizmus“ (CV 78). Človek je totiž v podstate svojej osobnosti otvorený pre transcendentno a bez tejto dimenzie chýba vízii človeka čosi tak podstatné, že akékoľvek závery, vyvodené z takto deformovanej antropológie, sa nevyhnutne musia v konečnom dôsledku

(99)

otočiť proti človekovi. Dejiny nás o tejto skutočnosti poučujú až dramaticky jednoznačne.

Nie náhodou teda pápež končí svoj dokument slovami, ktoré bezprostredne nasledujú po tzv. misijnom mandáte. Chce totiž pripomenúť Cirkvi i svetu, že to najdôležitejšie, čo kresťanstvo môže a musí ponúknuť človekovi tejto doby (ako i každej predošlej a nasledujúcej) je práve svetlo Evanjelia, „aby celá ľudská rodina mohla vzývať Boha slovami: Otče náš“ (CV 79), „aby sa život na zemi stával božským a v dôsledku toho viac hodným človeka“ (CV 79).

2. LÁSKA

Benedikt XVI. postavil kategóriu lásky za základ a explicitnú ústrednú tému svojej sociálnej reflexie. Zároveň ju identifikuje aj ako rozhodujúce kritérium autentickosti kresťanstva v jeho sociálnych prejavoch.

Láska však bola vždy akousi nosnou líniou sociálnej náuky Cirkvi (podobne ako je od počiatku nosnou líniou jej sociálnej praxe).

Už v Rerum novarum uvádza pápež (Lev XIII.) na záver dokumentu, že „vytúžená zá­chrana musí byť predovšetkým plodom veľkého vyliatia lásky; máme na mysli tú kresťanskú lásku, ktorá v sebe sústreďuje celé evanjelium, a ktorá – vždy pripra­vená obetovať sa pre blížneho – je tým najistejším protiliekom proti pýche a egoizmu tohto sveta“ (č. 50). Podobne Pius XI. vo vedomí zla, ktoré na svet pri­niesol komunistický režim a jeho nebezpečná rozpínavosť, vidí záchranu situácie jedine v dôslednom napĺňaní prikázania lásky: „Božská sila, ktorá má v sebe moc obrodiť svet, sa skrýva v onom ‘novom prikázaní’ (ako ho nazval Ježiš) kresťan­skej lásky (Jn 13,34), ktorého verné zachovávanie vleje do srdca vnútorný mier, aký svet nepozná, a účinne bude pôsobiť proti zlu, ktoré trápi svet.“ (DR 48) Na­pokon Ján XXIII. v encyklike Mater et Magistra aj systematizuje túto myšlienku a vysvetľuje dôvody neprestajného hlásania a svedectva lásky zo strany Cirkvi. „Niet sa čo čudovať, že Katolícka cirkev, podľa príkladu a príkazu Kristovho, už dvetisíc rokov – totiž od ustanovenia dávnych diakonov až podnes – neprestajne udržiavala fakľu kresťanskej lásky, tak svojimi prikázaniami, ako i mnohorakými príkladmi. Je to láska, ktorá v sebe zosúlaďuje prikázania vzájomnej lásky a ich plnenie, a tým jedinečne uskutočňuje príkaz tohto dvojitého dávania, ktoré zahr­nuje sociálne učenie a sociálnu činnosť Cirkvi.“ (č. 4)

Takto Cirkev formuluje svoje učenie ako určitú mentalitu, ktorá môže a má prenikať spoločenské prostredie a „prekvasovať“ ho neustále duchom evanjelia. Cieľom, ktorý si kladie, je vytvorenie novej civilizácie, ktorá by bola charakteri­zovaná predovšetkým novými vzťahmi,

(100)

podstatne poznačenými láskou. V tomto zmysle Pavol VI.[3] prvýkrát používa výraz civilizácia lásky, ktorý potom Ján Pavol II. charakterizuje ako terminologické dozretie od počiatku hlásaného prin­cípu solidarity. Osobitné rozvinutie tohto termínu nachádzame v učení tohto pápeža o rodine,[4] to však neznamená, že by otázku civilizácie lásky zužoval na túto problematiku.[5] Skôr možno povedať, že práve od rodín očakáva Ján Pavol II. rozhodujúci vklad k civilizácii lásky.

Toto vytvorenie novej civilizácie, čiže novej kultúry, hodnotového systému a potvrdenie jeho realizovateľnosti dôsledným vlastným svedectvom je tá najväčšia služba lásky, ktorú každý človek potrebuje pocítiť od kresťanov – jednotlivcov i od kresťanského spoločenstva ako takého. Len jeho stretnutie s Bohom umožňuje totiž „nevidieť v druhom vždy len druhého, ale spoznať v ňom božský obraz a vďaka tomu skutočne objaviť blížneho a vyzrievať v láske, ktorá sa stáva starosťou o druhého a pre druhého“. (CV 11)

Láska v sociálnej službe nie je teda len akousi nadstavbou, niečím navyše, čo tam eventuálne môže a nemusí byť. Láska totiž očisťuje pohľad na človeka ako ľudskú osobu a jej dôstojnosť (porov. CV 32), s príslušnými dôsledkami tak na rovine politických ako i ekonomických rozhodnutí.

Toto ponímanie lásky celkom jednoznačne neguje jej vnímanie na čisto citovej rovine, a robí ju hlboko racionálnou (teda rozumovou) a slobodnou iniciatívou človeka v prospech druhého človeka. Už Ján Pavol II. poukázal na to, že solidarita „nie je nejaký pocit neurčitého súcitu či povrchnej citlivosti voči zlu toľkých blízkych alebo vzdialených osôb. Naopak, to je pevné a dôsledné rozhodnutie angažovať sa za spoločné dobro: za dobro všetkých a každého jedného, pretože všetci sme naozaj zodpovední za všetkých“ (SRS 38). Práve na túto víziu nadväzuje pojem „lásky v pravde“, ktorý dal názov encyklike Benedikta XVI. a ktorý charakterizuje ako silu, „ktorá utvára spoločenstvo a zjednocuje ľudí takým spôsobom, v ktorom nie sú bariéry ani hranice“ (CV 34).

(101)

3. PRAVDA

Pravda sa v tomto dokumente predstavuje predovšetkým ako pravdivý pohľad na človeka, ktorý oslobodzuje (porov. CV 9) – teda umožňuje bez filtra vnútorného egoizmu alebo vonkajšej manipulácie vnímať človeka v celej veľkosti jeho dôstojnosti, ktorá z neho robí môjho brata, moju sestru so všetkými dôsledkami tohto „rodinného“ vzájomného prepojenia, spolupatričnosti a spoluzodpovednosti, ktorú charakterizujeme pojmom „solidarita“.

„Láska v pravde si vyžaduje predovšetkým poznanie a pochopenie“ (CV 30) a to je úlohou viery a rozumu – ako dvoch paralelných a vzájomne sa doplňujúcich ciest poznania, ako aj všetkých vied – od prírodných, cez sociálne až po humánne, filozofiu a teológiu vo vzájomnom dialógu, zmeranom na hlbšie pochopenie človeka v jednotlivých súvislostiach jeho života a potrieb, ktoré ho robia na jednej strane zraniteľným, ale na druhej strane odkázaným na lásku. Benedikt XVI. poukazuje v tejto súvislosti na to, že „jedna z najhlbších foriem chudoby, ktorú môže človek zakúsiť, je samota.“ (CV 53) Aj iné formy chudoby sa rodia z izolácie, zo sociálnej exklúzie (zo strany spoločenstva voči jednotlivcovi či skupine osôb), resp. z ťažkosti milovať (v opačnom smere).

Izolácia – či už je predmetom vylúčenia človeka zo spoločenstva, alebo jeho vlastným izolovaním sa – je uzatvorením človeka do neho samého, ponechanie na vlastné sily, a skúsenosť učí, že v takejto situácii nie je dlhodobo možná prosperita a rozvoj, nech by východiskový stav bol akokoľvek priaznivý. „Rozvoj národov závisí predovšetkým od uvedomenia si, že tvoríme jednu rodinu spolupracujúcu v pravom spoločenstve. Túto rodinu tvoria subjekty, ktoré nežijú len jeden vedľa druhého.“ (CV 53)

Záver

Globalizácia nás stavia pred požiadavku zadefinovať si svoj vzťah s celou ľudskou rodinou a súčasná svetová finančná kríza kladie požiadavku vízie tohto vzťahu v kategóriách univerzálneho bratstva s osobitnou naliehavosťou. Práve tu kategória „integrálneho rozvoja“ je ponukou pravdivého poznania transcendentnej dôstojnosti človeka – transcendentnej nielen v smere vertikálnom – vo vzťahu k Absolútnu, ale i v smere horizontálnom – vo vzťahu k blížnemu v globálnom meradle.