Vyd. Ružomberok : PF KU v Ružomberku, 2007, 60 s., ISBN 978-80-8084-227-7.

Antropologickoteologické východiská náuky Jána Pavla II.

Pokoncilové biblické „zakorenenie“ morálnej teológie priviedlo k podčiarknutiu kristocentrizmu kresťanskej morálky ako odpovedi na povolanie človeka k svätosti. Práve do tohto rámca zasadzuje Ján Pavol II. aj svoju spoločenskú náuku, keď ju jednak metodologicky situuje dovnútra morálnej teológie,[1] a jednak takpovediac kristologicky „prekvasuje“.

Ježiš Kristus, „pravý Boh a pravý človek“,[2] je Prostredníkom, skrze ktorého Boh-Stvoriteľ obnovuje, ba pozdvihuje na kvalitatívne novú rovinu, čím vlastne završuje svoje stvoriteľské dielo v človekovi.

Preto dielo vykúpenia nie je v antropológii Jána Pavla II. oddelené od diela stvorenia, ale tvorí s ním jednotu Božieho obdarovania, ktoré – ako také – tvorí ontologickú podstatu človeka. V nej poriadok stvorenia a poriadok spásy (vykúpenia) tvoria jednu morálnu antropológiu – biblickú a teologickú zároveň.

Odpoveďou človeka na toto obdarovanie je dielo lásky, ktoré mu prichodí vykonať na svojich blížnych a v spoločenstve s nimi. Láska Božia, vliata do každého človeka osobne a jednotlivo, má byť oplatená (vrátená Bohu) cez naplnenie príkazu lásky k blížnemu.

Obidva tieto rozmery tvoria existenciálnu axiológiu človeka a keďže sú východiskom tak pre identifikáciu viery Katolíckej cirkvi, ako i jej spoločenských dôsledkov, pristavíme sa v krátkosti sa pri každom z nich osobitne.