KOŠČ, S., PALLOVÁ, V.: Špecifiká sociálnej práce s osobami pôsobiacimi v prostitúcii

KOŠČ, S., PALLOVÁ, V.: Špecifiká sociálnej práce s osobami pôsobiacimi v prostitúcii

In: Disputationes scientificae Universitatis Catholicae in Ružomberok, ISSN 1335-9185, ročník 13, 2013, č. 4, s. 66-81

 

Abstrakt

Autori sústreďujú pozornosť na fenomén prostitúcie a podčiarkujú nevyhnutnosť holistického prístupu tak pri identifikovaní, ako aj pri riešení tohto problému. Spoločnosť v priebehu dejín až doposiaľ akceptuje prostitúciu, ako keby išlo o niečo prirodzené a pre sociálne vzťahy nutné. V skutočnosti však ide o sociálny jav, ktorý je jedným z najviac kompromitujúcejších ľudskú dôstojnosť. To je dôvod, prečo tu nemožno akceptovať žiadnu toleranciu zo strany spoločnosti. Na druhej strane však, riešenie nemôže byť zamerané len, ani primárne na prostituujúce osoby, ale osobitne na otázku dopytu po prostitúcii. Toto je cieľ makro sociálnej práce v tejto oblasti, vrátane legislatívnej podpory. Pokiaľ ide o samotné prostituujúce osoby (zväčša ženy), sociálna práca im má ponúknuť integrálnu pozornosť, počnúc od duchovnej pomoci, zameranej na pozdvihnutie a upevnenie povedomia ich ľudskej dôstojnosti. Autori predstavujú svoju víziu „misijnej sociálnej práce“ na tomto poli sociálnej problematiky, zdôvodňujúc jej nutnosť zameraním na vôľu po jej skutočnom vyriešení.

Kľúčové slová

Prostitúcia, sexbiznis, sociálna práca, ľudská dôstojnosť, sociálnopatologické javy, misijná činnosť.

Resume

The Authors focus the attention to the phenomenon of prostitution, underlining the necessity of a holistic access both to identify and to solve this problem. The society continues to accept the prostitution as if it would be something natural and necessary in the social relations. In reality, it is a social phenomenon which is one of the most compromising the human dignity. This is the reason why no social tolerance can be accepted. The solution on the other hand, cannot be focused only, nor primarily to the prostitutes, but particularly to the demand for prostitution. This is a goal for the macro social work, including the legal supply. To the prostitutes themselves, the social work has to offer the integral attention, starting from the spiritual help focused to keep and strengthen their consciousness of the human dignity. The Authors present their view of a “missionary social work” in this field of social problematic, arguing for its necessity while wanting the real solution.  

 

(s. 66)

Úvod

 

Prostitúcia je fenomén, ktorý sprevádza ľudskú spoločnosť od pradávnych čias.

Predsa však, v súčasnosti vykazuje niektoré špecifiká, pre ktoré je potrebné zaoberať sa ňou s osobitnou intenzitou, v širšom kontexte, a najmä prehodnotiť postoj, ale i východiská sociálnej práce v tejto oblasti – v úsilí o presnejšie zadefinovanie jej skutočných cieľov, a následne zvýšiť jej efektívnosť.

 

(s. 67)

 

V každej oblasti sociálnej práce sa dnes stále zreteľnejšie ukazuje potreba holistického prístupu, a to nielen pri terapii, ale už pri pochopení a správnom „uchopení“ problematiky a následnej diagnostike. Rôzne reduktívne postoje, či už materialistické alebo iné, ukazujú svoju slabosť v nízkej efektívnosti výsledkov svojej sociálnej práce, ktorú možno konštatovať miestami aj celkom evidentne. Avšak málokde je táto nevyhnutnosť komplexného pojatia taká podstatná, ba neodmysliteľná, ako práve pri problematike prostitúcie.

 

 

História prostitúcie a jej „miesta“ v spoločnosti

 

Slovo prostitútka/prostitút pochádza z latinského „prostituere“ a označuje niekoho, kto sa vydáva na obdiv, kto sa ponúka k verejnému smilstvu alebo kto vystavuje svoje pohlavné orgány. Tento výraz sa začal používať k označeniu ľudí, ktorí si sexom zarábali peniaze až v neskorom stredoveku.[1]  Dejiny prostitúcie však – ako je známe – siahajú oveľa hlbšie do minulosti.

Ak zameriame svoj pohľad na vývoj fenoménu prostitúcie len v Európe, vidíme, že jeho dejiny sú tu charakteristické úzkym súvisom s postojom spoločnosti k sexuálnej morálke. To nie je prekvapujúce. Prekvapujúce je však, že rozdiely medzi obdobiami prísnejšej a liberálnejšej sexuálnej morálky sa neprejavujú v intenzite prítomnosti prostitúcie v spoločnosti, ale len v jej menšej či väčšej legálnej tolerancii. Prostitúcia je tu však prítomná vždy – akoby akosi nevyhnutne patrila do spoločnosti..., či už je tolerovaná, ba i „posvätná“, alebo viac-menej skrytá, či je inštitucionalizovaná, alebo „len“ neorganizovaná (pouličná). Možno aj tento historický fakt je príčinou akejsi „vžitej“ tolerancie pre tento jav v európskej kultúre vo všeobecnosti. Akoby nebolo vôbec mysliteľné, že by prostitúcia zo spoločnosti mohla celkom vymiznúť...

Napriek vyššie uvedenej relatívne mladej terminológii, dejiny prostitúcie v Európe potvrdzujú tieto skutočnosti.

Starovek pokladal prostitúciu za prirodzenú službu otrokyne (príp. otroka) svojmu pánovi, resp. aj iným. V niektorých kultúrach sa stretávame aj s „posvätnou prostitúciou“, súvisiacou s kultom bohov plodnosti, resp. lásky (erotickej). Filozof Solón videl v nevestincoch blaho a uspokojenie ľudí. Založil prvý štátny verejný dom, do ktorého kúpil otrokyne a stanovil nízke vstupné. Z jeho príjmov potom vybudoval chrám bohyne prostitúcie, ktorý sa stal miestom kultu vo forme posvätnej prostitúcie. Táto posvätná prostitúcia prispela k legalizácii prostitúcie. Grécko tiež vytvorilo rôzne kategórie prostitúcie, ktoré sa od seba líšili predovšetkým štandardom služieb.

Aj v Ríme možno sledovať podobnú typológiu prostitúcie. V neskoršom období prišli aj prvé pokusy o zmenu postoja. Dokonca

 

(s. 68)

 

Teodosius I. zaviedol zákon, ktorý prvýkrát umožňoval trestať obchodníkov profitujúcich z prostitúcie. Imperátor Justín I. zrušil reglementáciu, čoho účinkom bolo zatváranie nevestincov a represia voči pasákom. Jeho manželka Theodora bola v mladosti prostitútka a pokúšala sa vytvoriť centrá pomoci a readaptácie pre prostitútky. Starala sa o chudobné mladé dievčatá, prispela k zákazu zamestnávania neplnoletých detí v nevestincoch a tiež k zlepšeniu života žien vo Východnej ríši. Všetkým ženám vrátane otrokýň sa tak dostalo zákonnej ochrany pred násilím.[2]

Napriek tomu následný vývoj nenapredoval smerom k postupnému vykoreneniu prostitúcie zo spoločnosti a stredovek ju vníma ako zavedený spoločenský jav... Prostitúcia v stredoveku bola inštitucionalizovaná a bola svetskou mocou kontrolovaná a spravovaná. Postupne sa vybudovali luxusné verejné domy. Objavovali sa aj prostitútky pôsobiace na ulici, ale tie boli prenasledované policajtmi, mučené, v lepšom prípade odvážané do verejných domov.

Cirkev, samozrejme, vo svojej kultúre odmietala prostitúciu. Postaviť sa radikálne proti nej ako takej sa však necítila dostatočne silná, a to ani v časoch svojej najväčšej moci. Preto sa usilovala aspoň o čiastkové zásahy, ktoré by znižovali stigmatizáciu prostitútok aj po zanechaní prostitúcie. Pápež Inocent III. (1198-1216) vydal dekrét, ktorý sa zmieňoval o sociálnej rehabilitácii prostitútok. Kláštory prijímali kajúcne prostitútky a tiež sobáš s kajúcou prostitútkou bol hodnotený ako vysoko morálny čin.

Renesancia priniesla uvoľnenie mravov a prostitúcia sa objavovala na uliciach i v nevestincoch. V Nemecku bolo množstvo verejných domov, ale s určitými pravidlami. Majiteľom bolo zakázané zamestnávať neplnoleté dievčatá, obchodovať so ženami a nútiť ženy pracovať počas menštruácie. V Londýne však možno v tomto období zaznamenať aj veľký nárast dopytu po detskej prostitúcii, najmä mladých pannách, ktoré mali 12 až 13 rokov a boli mučené a zneužívané.

V 19. storočí vznikli vo Veľkej Británii a Írsku tzv. Magdalénske azylové domy, ktorých cieľom bola rehabilitácia žien, živiacich sa prostitúciou. Išlo najmä o záchranné hnutie, ktoré sa snažilo dostať prostituujúce ženy z ulice. Spočiatku sa teda orientovali najmä na ženy na ulici, ale neskôr aj iné ženy hľadali v týchto útulkoch zdravotnú starostlivosť, úkryt pred hrozbou  väzenia alebo chudobinca, v zlej rodinnej a ekonomickej situácii, prípadne útočisko pred zlým zaobchádzaním zo strany mužov. Ženy do týchto azylov boli posielané buď štátnou mocou, alebo na žiadosť členov rodiny či kňazov. Hlavnou náplňou ich činnosti bola práca v práčovniach a náboženský

 

(s. 69)

 

život. Po nejakom čase mohli zložiť aj rehoľné sľuby rádu Magdalénok. Takéto azylové domy existovali až do roku 1970.[3]

Dvadsiate storočie bolo významné v tom, že postupne viedlo k určitým zmenám v postojoch k prostitúcii a k prostituujúcim osobám. Vzniklo mnoho národných a medzinárodných organizácií, ktoré pomáhali (a pomáhajú) obetiam prostitúcie a obchodu so ženami a deťmi. V roku 1904 sa v Paríži konalo medzinárodné stretnutie odborníkov zo 16 štátov a výsledkom ich stretnutia bola prvá medzinárodná Konvencia proti bielemu otroctvu. Neskôr nasledovalo prijatie Konvencie proti obchodu sa ženami a deťmi. V roku 1921 bol založený výbor expertov z viacerých krajín, ktorý podporoval prijatie a dôsledné uplatňovanie legislatívy v súvislosti s obchodovaním s ľuďmi a prostitúciou. V roku 1933 bola v Ženeve podpísaná dohoda vzťahujúca sa na ženy do 21 rokov, podľa ktorej sa trestal prevoz žien do cudziny za účelom prostitúcie.

V roku 1946 Organizácia spojených národov vypracovala nový koncept postavený na všeobecných princípoch ľudských práv. V súvislosti s tým bola prijatá Konvencia za potláčanie obchodu s ľudskými bytosťami a profitovania z prostitúcie iných osôb. Na základe tejto Konvencie a zákonov dospela väčšina európskych krajín k určitému status quo, podľa ktorého samotné poskytovanie sexuálnych služieb za úhradu nie je trestné, všeobecne je však považované za amorálne a antisociálne.

Situácia na našom území. V rakúskej monarchii bol v roku 1852 prijatý trestný zákon, ktorý zveroval prostitúciu do starostlivosti obcí, zavádzal zdravotné knižky a evidenciu prostitútok. Prostitúcia bola kontrolovaná políciou. V roku 1920 bolo na území Československa 406 nevestincov (z toho 44 na Slovensku). V roku 1922 bol tento trestný zákon zrušený a začali sa snahy o abolicionizmus, ktorý zakazoval zriaďovanie nevestincov, pouličnú prostitúciu však nijako nereguloval.[4]

Po roku 1945 vydal prezident dekrét o všeobecnej pracovnej povinnosti. Osoby, ktoré sa vyhýbali práci, boli stíhané a medzi ne patrili aj prostitútky, pretože sa vychádzalo z predpokladu, že prostitúcia ako taká neexistuje. Proti prostitúcii sa viedli tvrdé represívne opatrenia. Prostituujúce osoby boli posielané do pracovných táborov na prevýchovu. Prostitúcia sa postihovala v zmysle paragrafu 203 o príživníctve Trestného zákona z roku 1961, kde sa príživníctvo definovalo ako sústavné vyhýbanie sa práci a príživník bol ten, kto prostriedky k obžive získaval hazardnou hrou, prostitúciou, alebo iným nekalým spôsobom.

 

(s. 70)

 

Trestný zákon bol v roku 1990 zmenený a ustanovenie o príživníctve bolo zrušené. Prostitúcia sa viac nepovažuje za trestný čin, trestným činom ostáva konanie nútiace k prostitúcii inú osobu.

V súčasnosti v Slovenskej republike nie je teda prostitúcia trestná. Trestné je len kupliarstvo a obchodovanie s ľuďmi. Fenomén prostitúcie a sexuálnych služieb má stúpajúci trend, hoci presné čísla sa nedajú určiť, iba predpokladať na základe odhadov mimovládnych organizácií a policajných orgánov.[5]

 

 

Problém ukotvenia sociálnej práce s osobami pôsobiacimi v prostitúcii

 

Pri koncipovaní sociálnej práce s touto problematikou musíme teda predovšetkým vziať na vedomie nielen túto jej sociálno-právnu realitu, ale i nejasné ponímanie prostitúcie ako takej. Existujú rôzne postoje k prostitúcii v závislosti od toho, ako vnímame samotného človeka s jeho sexualitou. Z jedného uhla pohľadu je prostitúcia vnímaná ako vykorisťovanie človeka a otvorené či skryté (resp. maskované) násilie na ženách.[6] Tento pohľad predstavuje prostitúciu ako nedobrovoľný spôsob obživy, pretože obete – prostituujúce ženy, sú veľmi často pod ekonomickým tlakom, prežili násilie a útlak v rodinách, nemajú prístup k normálnym pracovným podmienkam a pod. To im de facto znemožňuje slobodne sa rozhodnúť pre prostitúciu ako dobrovoľné „zamestnanie“. Druhý uhol pohľadu predstavuje nazeranie na prostitúciu ako na určitú profesiu či slobodné zamestnanie (resp. živnosť), ktoré by malo byť legálne vykonávané.  Obmedzovanie tejto možnosti sa vníma ako obmedzovanie práva na sebaurčenie.[7] Zdôrazňuje sa, že prostitúcia je vedomý a dobrovoľný obchodný vzťah, založený na predaji a kúpe sexuálnych služieb. Teda konzument nekupuje osobu, resp. jej telo, ale iba sexuálne služby, ktoré dotyčná osoba poskytuje.

Treba však jasne poukázať na reduktívnosť tohto postoja, keďže prostitúcia zasahuje osobitnú a nedotknuteľnú dôstojnosť človeka, s ktorou je jeho, resp. jej sexualita pevne a neoddeliteľne spätá. Preto ak človek považuje (svoje či iného) telo a pohlavnosť za tovar, len za materiálnu časť ľudskej osoby, ktorá práve preto je nepodstatná a dá sa používať a využívať na

 

(s. 71)

 

základe úžitku, „sám človek sa stáva tovarom. (...) V skutočnosti sa tak stretáme s degradáciou ľudského tela, ktoré nie je začlenené do celkového priestoru slobody našej existencie, nepovažuje sa za živé vyjadrenie úplnosti nášho bytia a je odsunuté do čisto biologickej oblasti.“[8]

Ak tieto konštatovania platia pre erotickú lásku, zúženú na sexuálny styk, ponímaný len čisto v materiálnej rovine telesnosti (resp. tela len ako matérie), o to viac platia pre prostitúciu, kde už samotné skutočne slobodné rozhodnutie pre poskytnutie sexuálnych „služieb“ je viac než diskutabilné.

Inšpiratívne sa v tejto veci ukazujú slová pápeža Leva XIII., ktoré vyslovil ešte na sklonku 19. storočia, keď v súvislosti s nedôstojnými pracovnými podmienkami robotníkov v továrňach vyhlásil: „Nikomu nie je dovolené beztrestne zneucťovať dôstojnosť človeka (...). Ba ani z vlastného slobodného rozhodnutia by sa človek nemohol zriecť zaobchádzania podľa svojej prirodzenosti a prijať otroctvo ducha: tu totiž nejde o práva, ktorých výkon je ponechaný slobode...“.[9] Ak teda rozumieme, že nedôstojné pracovné podmienky ostávajú nedôstojnými aj za predpokladu, že sa pre ne zamestnanec slobodne rozhodne (podpísaním príslušnej pracovnej zmluvy) celkom oprávnene sa pýtame, do akej miery ho možno pokladať v tomto rozhodovaní (pod tlakom chudoby či bezvýchodiskových alternatív) za slobodného, rovnaký prístup sa žiada použiť aj v prípade prostitúcie, ktorá nemôže prestať byť nedôstojným zaobchádzaním s človekom a jeho sexualitou ani za predpokladu zdanlivo slobodného rozhodnutia jej poskytovateliek...

V skutočnosti je potrebné tento jav celkom oprávnene zaradiť medzi sociálnopatologické[10] javy – a to aj z toho dôvodu, že je úzko spätý s promiskuitným správaním, šírením pohlavných chorôb, závislosťami a ohrozuje mravnú výchovu detí a mládeže vo vzťahu k zodpovednému sexuálnemu životu, manželstvu a rodičovstvu. Navyše, sú s ňou štatisticky významne spojené často trestné činy násilného i organizovaného charakteru.[11] Isteže, sme si vedomí, že táto kvalifikácia prostitúcie ako sociálnopatologického javu vychádza z presvedčenia, že promiskuitné správanie, šírenie pohlavných chorôb, závislostí či vnímanie sexuality oddelene od zodpovednosti, manželstva a rodičovstva sú javy pre spoločnosť patologické

 

(s. 72)

 

a bude trvať len dovtedy, kým ich spoločnosť za také bude pokladať...[12] Práve tu sa ukazuje naliehavá potreba širšieho a po každej stránke komplexného ponímania tejto problematiky, zodpovedajúceho najvznešenejším cieľom sociálnej práce ako takej.

Jedným z hlavných problémov pri zaujímaní postoja k fenoménu prostitúcie je totiž zužovanie „problému“ prostitúcie len na prostituujúce osoby. Dokonca aj pri úvahách o prostitúcii zo strany mladistvých dievčat možno často konštatovať akúsi ťažkosť preniesť optiku problému na konzumenta prostitúcie, teda osobu, stelesňujúcu a vyvolávajúcu dopyt po verejne dostupných a predajných sexuálnych službách. Ak sa aj táto spoluúčasť konzumenta na fenoméne prostitúcie celkom neignoruje, argumentuje sa často údajným začarovaným kruhom ponuky a dopytu, na zahmlenie reálnej potreby pomenovať a prevziať zodpovednosť za patológiu tohto sociálneho javu...[13] Zastávame názor, že práve neutíchajúci dopyt po voľne „prístupných“ sexuálnych „službách“ je príčinou nielen prevládajúcej tolerancie voči prostitúcii, ale dokonca i organizovaných úsilí rôznych svetových hnutí[14] a mimovládnych organizácií[15] nahradiť pojem prostitúcia (ktorá má stigmatizujúci náboj) pojmom „sex-biznis“, „sexuálny priemysel“[16] a pojem prostituujúce osoby pojmom „sexuálni pracovníci, pracovníčky“. Odsudzujú zaradenie prostitúcie medzi sociálnopatologické javy a chcú jasne oddeliť „sex-biznis“ (čo predstavuje dobrovoľné zamestnanie, resp. živnosť) od obchodovania s ľuďmi na sexuálne účely, ktoré je trestným činom.

Aj keď, samozrejme, berieme na vedomie rozdiel medzi týmito dvoma situáciami či okolnosťami, podstata („jadro“) prostitúcie je v obidvoch prípadoch rovnaká a podľa Klenovského[17] klientmi sociálneho pracovníka sú aj osoby pracujúce v sex-biznise, pričom do neho patrí prostitúcia, pornografia, eskort, striptíz, rôzne internetové a telefonické sexuálne ponuky.

Samozrejme, otázkou pre sociálneho pracovníka je – tak ako v akejkoľvek inej oblasti sociálnej práce – identifikovať, „v čom je problém“. Odtiaľ sa odvíja aj koncepcia konkrétnej sociálnej práce, použitie metód, rozsah služieb, ale najmä jej cieľ. Keďže, ako sme konštatovali, v súčasnosti

 

 

(s. 73)

 

existuje v tejto oblasti veľa nejasností, nemožno sa čudovať, že sociálna práca sa tu často obmedzuje len na „harm reduction“, ba aj táto metóda sa zas obmedzuje len na sprievodné javy ako je drogová závislosť a pod., zatiaľ čo chýba jasne pomenovaný cieľ, ktorý by sa týkal priamo prostitúcie ako takej.

Keďže zastávame názor, že prostitúcia je sociálnopatologickým javom, za cieľ sociálnej práce tu pokladáme jej úplné odstránenie zo spoločnosti – počnúc od eliminácie dopytu (široko ponímanou a koncentrovanou sociálnou prácou na makro úrovni, zameranou na zodpovednú sexuálnu výchovu a sprevádzanie rizikových osôb – reálnych či potenciálnych konzumentov prostitúcie, vrátane legislatívnej podpory), až po elimináciu ponuky (cielene zameranú na riešenie motívov, pre ktoré jednotlivé osoby vstupujú do prostitúcie, a tiež preventívne sprevádzanie rizikových osôb – reálnych a potenciálnych prostitútok). Sme si vedomí, že nejakú skrytú prostitúciu asi celkom nemožno odstrániť, no keďže vychádzame z presvedčenia, že ide o jav, ktorý výrazne kompromituje ľudskú dôstojnosť, veríme, že jeho zásadné vytesnenie zo spoločnosti si zaslúži vyvinúť primerané úsilie.

 

 

Zmena optiky pri riešení problematiky prostitúcie

 

Za podstatné teda pokladáme – či už v oblasti legislatívy, konkrétnej sociálnej práce, alebo i v oblasti prevencie – sústrediť pozornosť predovšetkým na dopyt po prostitúcii, teda na jej konzumentov. Neznamená to, samozrejme, ponechať bez povšimnutia celý fenomén ponuky prostitúcie, teda najmä prostituujúce osoby, s celým bohatstvom ich osobných príbehov, plných zranení rôznorodého typu, volajúcich po pomoci... Ide skôr o zmenu optiky, čiže otázku priorít v prospech komplexného prístupu, a teda i komplexného riešenia.[18]

Inšpiráciou nám tu môže byť tzv. Švédsky model riešenia prostitúcie a obchodovania s ľuďmi za účelom sexuálneho vykorisťovania.

Chápanie prostitúcie vo Švédsku vychádza z toho, že v demokratickej spoločnosti, kde má byť rovnosť pohlaví normou, treba odmietnuť myšlienku, že ženy a dievčatá sú tovarom, ktorý môže byť mužmi kupovaný a predávaný (a to aj za predpokladu, že by si kupovali „len“ ženskú sexualitu). Ak napriek tomu v krajine prostitúcia existuje, je to vážny problém, ktorý je škodlivý nielen pre ženy a dievčatá, ale aj pre spoločnosť. Preto sú prostituujúce ženy vnímané ako tie, ktoré si nezaslúžia byť kriminalizované, lebo ich protispoločenská činnosť je v konečnom dôsledku sekundárna, ale je potrebné im ponúknuť šancu uniknúť z prostredia prostitúcie. Stigmatizácia by tomuto cieľu nenapomohla, práve naopak. Pozornosť treba teda zamerať na primárny

 

(s. 74)

 

protispoločenský fenomén, a tým je dopyt po prostitúcii. Taktiež treba mať na pamäti, že prostitúcia a obchodovanie s ľuďmi za účelom sexuálneho vykorisťovania sú viditeľne prepojené. Ak chceme proti týmto negatívnym javom účinne bojovať, nemôžeme ich od seba oddeľovať. Prvým krokom v tomto úsilí o potlačenie prostitúcie musí byť teda jasná a účinná legislatíva, keďže práve ona vyjadruje postoj spoločnosti k hodnotám a normuje správanie občanov.

Vypracovanie tejto legislatívy vo Švédsku nebolo len záležitosťou politickej agendy, ale tiež ženských hnutí a mimovládnych organizácií. Definícia prostitúcie vo švédskom trestnom zákonníku znie: „Osoba, ktorá si príležitostne zadováži sexuálny styk výmenou za poplatok, bude potrestaná – ak tento čin nemožno potrestať na základe Švédskeho trestného poriadku – za kúpu sexuálnych služieb pokutou alebo trestom odňatia slobody na maximálne šesť mesiacov. Pokus o kúpu sexuálnych služieb je trestný čin a spadá pod Kapitolu 23 Švédskeho trestného zákona.“ Tento zákon vstúpil do platnosti 1. januára 1999.

Ako to už pri podobných situáciách býva, kritici takéhoto formulovania a uplatňovania zákona sa väčšinou obávali, že dôjde k nárastu tzv. skrytej prostitúcie. Prostitúcia sa presunie z dohľadu polície, ale aj verejnosti a stane sa nebezpečnejšou pre prostituujúce osoby. Tie budú viac ohrozené násilím zo strany konzumentov a bude sa páchať viac trestných činov spojených s kupliarstvom.[19]

Čísla to však nepotvrdzujú. V roku 1999 sa odhadovalo, že 12 000 mužov vo Švédsku si kúpilo 2 500 prostituujúcich žien viac ako jedenkrát počas jedného roka. V roku 1999 až 2005 počet žien zapojených do prostitúcie klesol o 50% a nábor nových žien sa takmer zastavil. Nezistil sa tiež žiaden štatisticky významný nárast sexturizmu Švédov do iných krajín. Bolo síce zaznamenané zvýšenie ponúk na sexuálne služby cez internet, to sa však týka všetkých severských krajín, nielen Švédska. Švédsko má taktiež v porovnaní so štátmi v Európskej únii výrazne nízky počet trestných činov obchodovania s ľuďmi na sexuálne účely.

Táto legislatíva priniesla však významné ovocie aj v otázke ponuky prostitúcie, a to predovšetkým pomocou či posilnením rozhodnutia zanechať prostitúciu. Švédske ženské hnutie a viaceré organizácie pracujúce so ženami v prostitúcii vyjadrili jasnú spokojnosť s tým, ako zákon plní svoju úlohu. Z ich skúseností vyplýva, že ženy a dievčatá v prostitúcii (a niekoľko mužov) ich intenzívnejšie a vo väčších počtoch kontaktuje, aby im pomohli odísť z prostitúcie. Organizácie venujúce sa ženám, ktoré chcú odísť z prostitúcie, uvádzajú, že spomedzi osôb, s ktorými boli v kontakte počas troch rokov, 60%  natrvalo odišlo z prostitúcie a mnohé z týchto žien uviedli, že zákon

 

(s. 74)

 

ohľadne zákazu kupovania sexuálnych služieb mal na ich rozhodnutie povzbudzujúci vplyv. Niektoré ženy v prostitúcii udali konzumenta nielen za kupovanie si sexuálnych služieb, ale aj za iné sexuálne zločiny, akými boli znásilnenie, sexuálne vykorisťovanie detí a iné násilnosti. Existencia tohto zákona taktiež preventívne vplýva na mladé ženy, ktoré nie sú zapletené v prostitúcii, ale sú ňou ohrozené, pretože sú napr. na úteku, alebo sú závislé na drogách.

Tento zákon by však nemohol fungovať bez podporných sietí a sociálnych služieb. Prostituujúce osoby môžu využívať služby tzv. ženských domovov, kde im je poskytované dočasné ubytovanie. Tiež sú im ponúkané rekvalifikačné kurzy, zamestnanie v chránených dielňach a špeciálne peňažné dávky.

V súčasnosti vo Švédsku s týmto zákonom súhlasí vyše 80% obyvateľstva. Ako každý zákon, aj tento má hlavne normatívnu úlohu. Avšak každý zákon zároveň vychováva k hodnotám, ktoré presadzuje. Je to teda konkrétne a jasné vyjadrenie, ktoré sa zakladá na presvedčení, že ženy a deti vo Švédsku nie sú na predaj.[20]

Okrem toho, zákaz kupovania sexuálnych služieb odrádza aj obchodníkov s ľuďmi, pasákov a organizované zločinecké skupiny. Švédski muži, ktorí si chcú kúpiť ženy na účely prostitúcie, vyjadrili vážne obavy, že budú potrestaní. Preto požadujú od pasákov absolútnu diskrétnosť. Kvôli minimalizovaniu rizika odhalenia sú pasáci a obchodníci s ľuďmi nútení meniť prostredie, kde predávajú ženy. Tento spôsob je finančne náročný a vyžaduje, aby pasáci mali na viacerých miestach viaceré kontakty. Pasáci a obchodníci s ľuďmi preto dávajú prednosť krajinám, kde sú benevolentnejšie podmienky, prípadne kde je prostitúcia legálna či tolerovaná.

Aj z tohto vidno, že hoci hlavným cieľom tohto zákona je ochrániť ženy a deti v prostitúcii, pri jeho dôslednom uplatňovaní prináša so sebou synergické pôsobenie viacerých účinkov, smerujúcich k vykoreneniu prostitúcie zo spoločnosti. Spolu s inými prostriedkami rieši totiž koreň problému prostitúcie a obchodovania s ľuďmi, teda mužov, ktorí si – v rozpore so základným demokratickým princípom rovnosti medzi ľuďmi – myslia, že majú právo kupovať si ľudské osoby za účelom sexuálneho vykorisťovania. Takýto zákon je teda základným pilierom pre abolíciu prostitúcie a obchodovania s ľuďmi na sexuálne účely.[21]

Aj výskumy potvrdzujú, že samotní konzumenti sexuálnych služieb na otázku, čo by ich odradilo od kupovania sexuálnych služieb, najčastejšie

 

(s. 76)

 

odpovedali, že by to bol zápis do trestného registra alebo pobyt vo väzení, prípadne uvedenie ich mena na bilboardoch alebo na internete. Najmenej úspešné by pre nich bolo zúčastnenie sa na edukačných programoch.[22]

Kriminalizácia kupovania sexuálnych služieb nie je moralizovaním, ako to tvrdia niektorí oponenti, ale je cieľavedomou snahou o zníženie dopytu po sexuálnych službách. Zároveň ide o nastavenie systému sociálnej prevencie v spoločnosti a nastavenie pohľadu na prostitúciu tak, aby si ženy nevolili prostitúciu z dôvodu nedostatku pracovných príležitostí, či drogovej závislosti – presne tak, ako spoločenské hodnoty a príslušná legislatíva odrádza napr. riešiť problém chudoby krádežou.

 

 

Misijný aspekt sociálnej práce s osobami pôsobiacimi v prostitúcii

 

Sociálna práca by mala mať vždy na zreteli integrálne dobro ľudskej osoby. Sociálny pracovník, ktorý pracuje s človekom v prostitúcii, mal by mu poskytovať nielen zdravotné a v úzkom zmysle slova sociálne služby (krízové bývanie al. pod.). Službu potrebuje aj jeho ľudský duch, ktorý je podstatne zapojený do prežívania problémov, súvisiacich so životom v prostitúcii. Takto orientovaná sociálna práca sa snaží o pozdvihnutie človeka a jeho dôstojnosti v každej jeho dimenzii (materiálnej, zdravotnej, psychickej, sociálnej a spirituálnej[23]). Pričom spirituálne potreby človeka treba vnímať ako samozrejmé, neodmysliteľne patriace k jeho životu (keďže spiritualita je neoddeliteľnou súčasťou ľudskej osoby). Spiritualita tiež výrazne vplýva na prekonávanie problémov či kríz, na uzdravenie z chorôb a závislostí. Patrí do nej aj hľadanie zmyslu života, postoj k smrti, umieraniu, strata či nadobúdanie hodnôt a viery.[24] S týmito skutočnosťami sa ľudia v prostitúcii nielenže často stretávajú a prežívajú ich aj vo svojom živote, ale sú priam determinujúce pre možnú sociálnu prácu s nimi.

Vo všeobecnosti platí, že ak sociálny pracovník nezdieľa náboženské či morálne presvedčenie (klienta), mal by mať rešpekt k jeho vnútornému prežívaniu a sprostredkovať klientovi aj duchovné služby. Naopak ak klient nezdieľa, alebo necíti potrebu saturovania morálnych či duchovných potrieb, neznamená to, že by sme zo sociálnej práce mali vylúčiť tento rozmer. V tomto prípade ide predovšetkým o rešpektovanie individuality a jedinečnosti klienta a pristupovanie k nemu s úctou. Ide tu však aj o profesionalitu sociálneho pracovníka, ktorý nevylúči zo svojej práce žiadnu jej súčasť len preto, že jej potrebu si klient práve neuvedomuje... Ak klient pocíti zo strany sociálneho pracovníka prijatie, neodsudzovanie, empatiu, trpezlivosť, dôveru

 

(s. 77)

 

v jeho schopnosti, môže práve tento prístup pomôcť pripraviť „pôdu“ pre prácu aj na spirituálnej úrovni, a naopak – ak pocíti lásku, ktorá má výrazne duchovný akcent, je to (často jediný účinný) predpoklad pre nadviazanie vzťahu dôvery a následnú spoluprácu na riešení problémov.

Pri koncipovaní sociálnej pomoci, a vôbec sociálnej práce s osobami pôsobiacimi v prostitúcii, osobitne s prostitútkami, treba mať stále na zreteli, že život v prostitúcii so sebou prináša totálne zdecimovanie osobnosti človeka – ako následok nedôstojného správania, či už zo strany konzumentov, pasákov, či aj širšieho sociálneho okolia a v neposlednom rade i zo strany vlastného správania k sebe. Táto skutočnosť dokonca nezávisí ani od toho, či konkrétna osoba si kedysi takýto život zvolila sama, pod nátlakom alebo aj celkom slobodne – viac či menej neznalá toho, čo ju čaká. (Aj preto sa v súvislosti s prostitúciou často hovorí o „pasci“, ktorá skôr či neskôr priam zákonite pohltí a „zomelie“ všetky svoje obete, bez ohľadu na možné rozdiely, ktoré sprevádzali ich vstup do prostitúcie.)

Táto situácia zanecháva obzvlášť hlboké stopy na celej osobe prostitútky – na jej tele (zdraví), na jej psychike i na jej duchovnom prežívaní svojej situácie, resp. života ako takého, vrátane užších či širších sociálnych vzťahov a väzieb. Práve z tohto dôvodu je možné predpokladať pozitívne výsledky sociálnej práce jedine za predpokladu komplexného prístupu, zahrňujúceho intenzívnu pozornosť pre všetky uvedené rozmery ľudskej osoby, s určitým „misijným“ akcentom, zvlášť pokiaľ ide o prístup a sprevádzanie klientky.

Misijný akcent či rozmer sociálnej práce s osobami v prostitúcii znamená to, že sociálna práca v sebe obsahuje sociálnu pomoc, služby, poradenstvo a pod., spolu s duchovným prínosom, pričom ono „duchovno“ preniká a pretavuje všetky ostatné aspekty prístupu ku klientovi, voľby metód, a najmä sledovaný cieľ práce. Sociálna pomoc pre ľudí v prostitúcii nemá teda byť konečným cieľom sociálneho pracovníka. Bez spojenia s duchovným prínosom býva totiž často neúčinná, lebo je neúplná, neprináša dostatočnú motiváciu k zmene, jej výsledky sú dočasné, ba môžu sa dokonca obrátiť aj proti samému človekovi.

V tejto súvislosti môžeme hovoriť o „misijnej sociálnej práci“, ktorú definujeme ako „odbornú činnosť, ktorá okrem vlastného cieľa sociálnej práce integruje v sebe aj službu ohlasovania pravdy Evanjelia, ako neodmysliteľnej súčasti poskytovaných služieb, zameraných na potreby človeka v jeho celistvosti, medzi ktoré neodmysliteľne patria aj spirituálne potreby. Ohlasovanie Evanjelia nie je akousi «nadstavbou» nad profesionálne poskytnutú sociálnu službu, ale je jej súčasťou, vychádzajúcou z realistickej integrálnej antropológie, čiže vízie ľudskej osoby v jednote jej materiálnej, intelektuálnej, spirituálnej a sociálnej dimenzie.“[25]  Z opačného zorného uhla môžeme zas hovoriť

 

(s. 78)

 

o sociálnej misijnej činnosti, ktorá integruje do seba aj poskytovanie sociálnych služieb, pričom to nie je akýsi doplnok vlastnej misijnej činnosti (ohlasovania Evanjelia), ale je meradlom jej autentickosti, ktorej základom je láska k blížnemu a vnímanie jeho potrieb. Ide tu totiž o „Evanjelium“, ktoré nemožno vnímať len v zmysle verbálnom (ohlasovanie slovami), ale súčasne aj v zmysle takpovediac „rukolapnom“ (ohlasovanie skutkami).

V tomto zmysle môžeme koncipovať misijnú sociálnu prácu predovšetkým ako službu lásky. Skúsenosti a výskumy ukazujú, že ženy v prostitúcii potrebujú viac než len profesionálne poskytnuté služby. Potrebujú zakúsiť ľudský prístup. Prístup, v ktorom budú bezpochyby cítiť, že majú svoju ľudskú hodnotu. Prístup, v ktorom sa budú cítiť milované pre to, kým naozaj sú, nie odsudzované pre to, čo robia. Tento akcent na špecifický prístup ku klientovi platí, samozrejme, pri akejkoľvek cieľovej skupine sociálnej práce. Z pochopiteľných dôvodov však s osobitnou naliehavosťou vystupuje pri sociálnej práci s osobami v prostitúcii ako neodmysliteľný „katalyzátor“ možnej efektívnosti všetkých ostatných postupov, nástrojov či metód.[26]

Preto sa sociálna práca v tejto oblasti nemôže zredukovať len na administratívu, poradenstvo alebo harm reduction. Toto všetko dostáva kvalitatívne vyššiu úroveň, motiváciu, ba i účinnosť práve vtedy, keď je zahrnuté do komplexného pohľadu na ľudí v prostitúcii ako na ľudské osoby. Tento komplexný pohľad je „misijný“ práve v tom, že sa dotýka všetkých zložiek človeka, pričom sa ho neúnavne a cieľavedome snaží zachrániť a pozdvihnúť jeho dôstojnosť. Pri práci s klientom v prostitúcii by sme mali prihliadať na to, čo je prínosnejšie pre klienta a na základe toho odvíjať poskytované služby. (Tým väčším a dlhodobejším prínosom môže byť napríklad pomoc pri dokončení vzdelania, ako iba testovanie na pohlavné choroby.)

Motiváciou pre takýto „hlbší“ prístup k pochopeniu potrieb a ich dôslednému riešeniu je práve láska. Láska vedie sociálneho pracovníka k dôslednej empatii, k vôli pochopiť situáciu každého konkrétneho klienta, k neuspokojeniu sa s čiastkovými riešeniami, k trpezlivému a láskavému sprevádzaniu (a to aj za predpokladu nedostatočnej spolupráce, spätnej väzby či úspešnosti – čo je osobitný význam lásky ako bezkonkurenčného

 

(s. 79)

 

motivačného prvku) a k cieľavedomému hľadaniu ciest k „uzdraveniu“ osoby klienta vo všetkých dimenziách jeho „zranení“...

Kresťanská služba ľuďom sa teda zjavne neobmedzuje iba na uspokojovanie duchovných potrieb človeka. Kresťanstvo vždy prejavovalo záujem o ľudí na okraji spoločnosti. Zahŕňalo človeka všestrannou starostlivosťou po duchovnej, materiálnej, sociálnej a spoločenskej stránke.[27] S misijným rozmerom sociálnej práce sa práve z tohto dôvodu nevyhnutne spája aj praktická stránka služby človeku, ba práve onen rozmer je akousi garanciou zvolenia čo možno najoptimálnejšieho prístupu, metódy či služby.

Pápežská rada pre pastoráciu migrantov a cestujúcich zorganizovala v roku 2005 prvé Medzinárodné stretnutie o pastorácii na oslobodenie žien v prostitúcii. Výsledkom stretnutia bol dokument, ktorý uvádza konkrétne riešenia a skúsenosti ohľadom oslobodenia žien z ulice. Najdôležitejšie myšlienky tohto dokumentu výstižne poukazujú na nevyhnutnosť intenzívnej spolupráce, ba istého prelínania medzi pastoráciou a sociálnou prácou (čo definujeme ako jej „misijný rozmer“).

V uvedenom dokumente nachádzame viacero pozoruhodných a inšpiratívnych konštatovaní, a najmä vzájomných súvislostí: Je dôležité uvedomiť si, že sexuálne vykorisťovanie, prostitúcia a obchodovanie s ľuďmi na sexuálne účely sú hrubým porušením základných ľudských práv, znevážením dôstojnosti ženy. Taktiež zahŕňajú prejavy násilia voči ženám. V dokumente odborníci konštatujú, že dramaticky stúpol počet žien na ulici vo svete ako následok ekonomických, sociálnych a kultúrnych zmien. V niektorých prípadoch ženy zakúsili dlhodobé násilie alebo sexuálne zneužívanie od detstva. Iné sa zasa dostali do prostitúcie kvôli nedostatku materiálnych potrieb pre svoj život, alebo z túžby zabezpečiť svoje rodiny, či z nutnosti zaplatiť vysoké dlhy. Iné hľadajú postavu otca alebo milujúci vzťah s mužom. Niektoré odchádzajú zo svojej krajiny, pretože veria, že práca, ktorá im je ponúknutá, zmení ich životy. Z toho vyplýva, že sexuálne vykorisťovanie žien prítomné vo svete je často dôsledkom nespravodlivého systému v spoločnosti.

Pre účinnú pastoráciu v tejto oblasti je dôležité rozpoznať faktory, ktoré vháňajú ženy do prostitúcie a tiež stratégie, ktoré používajú pasáci a vykorisťovatelia, aby ich udržali pod kontrolou.

Obete prostitúcie sú ľudské bytosti, ktoré v mnohých prípadoch plačú o pomoc, pretože predávanie svojho tela nie je niečo, čo si dobrovoľne vybrali. Každá osoba má vlastný príbeh, príbeh násilia, zneužívania, nedôvery, nedostatku sebaúcty, strachu, nedostatku príležitostí. Každá zakúsila hlboké zranenia, ktoré potrebujú byť uzdravené. Hľadajú lásku, vzťah, bezpečie,

 

(s. 80)

 

pozornosť, prijatie a lepšiu budúcnosť pre seba a pre svoje rodiny. Chcú uniknúť z chudoby a nedostatku príležitostí, aby si mohli začať budovať lepšiu budúcnosť.

Konzument má taktiež hlboko zakorenené problémy, pretože tiež je v istom zmysle zotročený. Z výskumov totiž vyplýva, že muži vyhľadávajú prostituujúce osoby skôr z dôvodov dominancie než sexuálneho uspokojenia. V sociálnych a osobných vzťahoch zažívajú stratu moci a mužskosti a sú neschopní vyvinúť vzťah vzájomnej dôvery a rešpektu. Dáva im to skúsenosť totálnej dominancie a kontroly nad ženou na určitý čas. Konzumentovi musí byť teda tiež okrem odsúdenia zo strany spoločnosti poskytnutá pomoc, aby dokázal čeliť hlbším problémom a aby našiel spôsob ako sa vyrovnať so svojimi osobnými potrebami. Kupovanie sexuálnych služieb nevyrieši problém, ktorý vyrastá z osamelosti, frustrácie alebo z nedostatku skutočného vzťahu.[28]

 

 

Záver

 

Ako sme naznačili vyššie a ako vyplýva i z citovaného cirkevného dokumentu, riešenie problému prostitúcie nemožno sústrediť len na prostituujúce osoby, ba nemožno od nich ani začať tento proces. Nielen z hľadiska legálneho je potrebné sem zahrnúť aj pasákov, obchodníkov s ľuďmi a ďalších zainteresovaných na pouličnej či inštitucionalizovanej prostitúcii, ale najmä konzumentov prostitúcie. Títo však netvoria nejakú ucelenú, uchopiteľnú skupinu. Sú rozptýleným produktom hypersexuality súčasnej kultúry, obeťou prvej či druhej vlny globálnej sexuálnej revolúcie, a najmä mentality, podľa ktorej hodnota človeka sa meria jeho materiálnym úžitkom a hodnota sexuality jej schopnosťou uspokojiť sexuálnu žiadostivosť.

Práve pre tieto dôvody postulujeme sociálnu prácu s osobami v prostitúcii predovšetkým na makro úrovni, kde jej misijný charakter je – okrem iného – zrejme jediným dostatočne silným motívom pustiť sa do osvety a kapilárnej výchovnej práce v oblasti, kde opačným smerom pôsobia kolosálne kultúrne, finančné, ba i politické záujmy. Ide o preventívnu činnosť (primárnu, sekundárnu i terciárnu), zameranú – za efektívnej podpory príslušnej legislatívy – na zmiernenie a postupné odstránenie dopytu po verejných sexuálnych „službách“, teda po prostitúcii. A v neposlednom rade jej súčasťou je konkrétna terénna práca s jednotlivými osobami, ktoré už v pasci prostitúcie uviazli, či už ako prostitútky, pasáci či konzumenti – s úctou k ich dôstojnosti a láskou, ktorá nechce a nemôže dopustiť ich totálnu osobnostnú anihiláciu.

 

(s. 81)

 

Práve sociálna práca, vo svojom najvznešenejšom ponímaní, je pravdepodobne jedinou efektívnou nádejou na skutočné vyriešenie tohto sociálneho problému.

 

 

Použitá literatúra

BENEDIKT XVI.: Deus caritas est (25.12.2005). Dostupné na: https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokmenty-papezov/c/encyklika-deus-caritas-est-boh-je-laska.

EKBERG, G.: The Swedish Law That Prohibits the Purchase of Sexual Services. Dostupné na https://action.web.ca/home/catw/attach/Ekberg.pdf.

FARLEY, M. a kol.: Men who buy sex. Dostupné na: http//www.prostitutionresearch.com/men_who_buy_sex/000238.html.

FRIŠAUFOVÁ, M.: Pragmatický diskurs v organizační kulturě sdružení Rozkoš bez rizika. Diplomová práca. Brno 2008. Dostupné na: https://www.https://is.muni.cz/th/79135/fss_m/diplomova_prace_Frisaufova.txt

CHMELÍK, J. a kol.: Mravnost , pornografie a mravnostní kriminalita. Praha : Portál, 2003.

KALINA, K. a kol.: Základy klinické adiktologie. Praha : Grada, 2008.

KLENOVSKÝ, L.: Terénna sociálna práca. Bratislava : OZ Sociálna práca, 2006.

KOŠČ, S.: Úvod do misiológie. Ružomberok : Katolícka univerzita, 2008.

LÁSZLÓ, K.: Prostitúcia – fenomén doby? Banská Bystrica : PF UMB, 2006.

LEV XIII.: Rerum novarum (15.5.1891). Dostupné na: https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/rerum-novarum

PÁPEŽSKÁ RADA PRE PASTORÁCIU MIGRANTOV A CESTUJÚCICH: 1st International meeting of pastoral care for the liberation of women of the street. Rome, 20th -21st June 2005. Dostupné na https://www.vatican.va/roman_curia/../rc_pc_migrants_doc_20210605_Iinc-past-don-strada.findoc_en.html.

PRUŽINSKÝ, Š.: Sociálna práca a askéza. In: BALOGOVÁ, B. (zost.): Sociálna práca a jej kresťanské dimenzie. Zborník z príspevkov z vedeckej konferencie. 12.4.2005. Prešov : Prešovská univerzita, 2005.

RINGDAL, N.J.: Dějiny prostituce. Brno : Doplněk, 2000.

VANÍČKOVÁ, E.: Dětská prostituce. Praha : Grada, 2005.

 

 

Autori: Doc. PhDr. ThDr. Stanislav Košč, PhD., Mgr. Viera Pallová, PhD., Katedra sociálnej práce, Pedagogická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku

 

Recenzent: Doc. ThDr. Andrej Slodička, PhD.



[1] VANÍČKOVÁ, E.: Dětská prostituce. Praha : Grada, 2005, s. 10.

[2] Porov. RINGDAL, N.J.: Dějiny prostituce. Brno : Doplněk, 2000, s. 15

[3] V tomto prípade je otázne, do akej miery tento prístup pomáhal bývalým prostitútkam vyriešiť svoju vnútornú situáciu, či sa nekládol prílišný a jednostranný dôraz na pokánie z predošlého spôsobu života.

[4]    CHMELÍK, J. a kol.: Mravnost , pornografie a mravnostní kriminalita. Praha : Portál, 2003, s. 56.

[5]    LÁSZLÓ, K.: Prostitúcia – fenomén doby? Banská Bystrica : PF UMB, 2006, s. 24.

[6] Samozrejme berieme na vedomie, že existuje aj prostitúcia mužská, s niektorými špecifickými črtami oproti ženskej. Avšak vzhľadom na kvantitatívne výraznú prevahu ženskej prostitúcie, budeme sa v tejto štúdii venovať len jej. Napokon, závery, ku ktorým sa usilujeme dospieť, platia v rovnakej miere aj pre prostitúciu mužskú (a, samozrejme, ešte viac pre detskú – bez rozdielu pohlavia).

[7]    FRIŠAUFOVÁ, M.: Pragmatický diskurs v organizační kulturě sdružení Rozkoš bez rizika. Diplomová práca. Brno 2008. Dostupné na: https://www.https://is.muni.cz/th/79135/fss_m/diplomova_prace_Frisaufova.txt [cit.11.11.2012] s.18.

[8] Porov. BENEDIKT XVI.: Deus caritas est (25.12.2005). Dostupné na: https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokmenty-papezov/c/encyklika-deus-caritas-est-boh-je-laska. [cit. 12.04.2012] čl. 5.

[9] LEV XIII.: Rerum novarum (15.5.1891). Dostupné na: https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/rerum-novarum [cit. 1.10.2013] čl. 32.

[10] Napriek zaužívanej praxi, píšeme slovo „sociálnopatologický“ spolu ako jedno slovo, keďže ide o odvodeninu zo zhodného prívlastku „sociálna patológia“, nie o dve rovnocenné prídavné mená (podobne ako východoslovenský, snehobiely – a na druhej strane sociálno-právny, či červeno-čierny).

[11]  LÁSZLÓ, K.: Prostitúcia – fenomén doby? Banská Bystrica : PF UMB, 2006, s. 26.

[12] Uvádzame to preto, že konštatovaná nejasnosť a nejednotnosť v postoji spoločnosti k fenoménu prostitúcie má celkom zrejme aj toto pozadie.

[13] Podobne ako je to – v opačnom smere – pri diskusiách o zodpovednosti televíznych staníc za vysielané programy, zatiaľ čo ich majitelia sa často bránia konštatovaním, že len odpovedajú na existujúci dopyt po takýchto programoch...

[14]  Takými sú napr. SWOP (Hnutie sexuálnych pracovníkov a pracovníčok), TAMPEP (Európska sieť prevencie HIV a zvyšovania zdravia medzi migrujúcimi sexuálnymi pracovníkmi), ba i ILO (Medzinárodná organizácia práce) či WHO (Svetová zdravotnícka organizácia).

[15]  Na Slovensku napr. OZ Odyseus.

[16]  Hoci do istej miery môže ísť o priemysel v tom zmysle, že produkuje sexuálne služby pre uspokojenie konzumentov, ktorí vnímajú sexualitu ako tovar, avšak bez ohľadu na ľudskú dôstojnosť jej poskytovateliek (a v konečnom dôsledku aj konzumentov).

[17]  Porov. KLENOVSKÝ, L.: Terénna sociálna práca. Bratislava : OZ Sociálna práca, 2006. s.10.

[18] Podobne ako napr. pri havárii vodovodu v domácnosti skutočnou obeťou je určite podmáčaný nábytok, ale prioritou je zastaviť prúd vody.

[19] Podobné hlasy zaznievajú pravidelne napr. aj pri úsilí o sprísnenie či zrušenie interrupčných zákonov v jednotlivých krajinách...

[20] Spočiatku pri uplatňovaní tohto zákona policajti boli zhovievaví k trestaniu konzumentov sexuálnych služieb. Po odbornom preškolení o tom, prečo sa zo žien a detí stávajú obete prostitúcie a obchodovania s ľuďmi na sexuálne účely, výrazne stúpla vykonateľnosť tohto zákona.

[21] Porov. EKBERG, G.: The Swedish Law That Prohibits the Purchase of Sexual Services. Dostupné na https://action.web.ca/home/catw/attach/Ekberg.pdf. [cit.10.03.2012]

[22] FARLEY, M. a kol.: Men who buy sex. Dostupné na: http//www.prostitutionresearch.com/men_who_buy_sex/000238.html.[cit.13.08.2012]

[23] Slová „spirituálny, spiritualita“ používame ako synonymá so slovami „duchovný, duchovnosť“.

[24] KALINA, K. a kol.: Základy klinické adiktologie. Praha : Grada, 2008. s.112.

[25] KOŠČ, S.: Úvod do misiológie. Ružomberok : Katolícka univerzita, 2008. s.6

[26] Ako príklad môžeme uviesť prípad bývalej prostitútky, Tamary, ktorá sprvu nevidela zmysel začať žiť normálny život. Pomohol jej človek, ktorý bol v minulosti závislý na alkohole a teraz sa venuje závislým ľuďom: „Úprimne povedané, nevidela som zmysel meniť svoj život. S. mi ukázal niečo veľmi podstatné, jednoducho mi dal nádej že napriek všetkému negatívnemu sa môžem stať normálnym človekom. Po prvý raz v živote som neutiekla pred problémami. Musela som sa proste rozhodnúť, či sa budem ľutovať do konca života, alebo so sebou niečo urobím“. Bližšie k tomu v: PALLOVÁ, V.: Misijný a charitatívny rozmer sociálnej práce s ľuďmi pôsobiacimi v prostitúcii. Dizertačná práca. Pedagogická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku, 2013.

[27] PRUŽINSKÝ, Š.: Sociálna práca a askéza. In: BALOGOVÁ, B. (zost.): Sociálna práca a jej kresťanské dimenzie. Zborník z príspevkov z vedeckej konferencie. 12.4.2005. Prešov : Prešovská univerzita, 2005, s. 79.

[28] Pontifical council for the pastoral care of the migrants and itinerant people (Pápežská rada pre pastoráciu migrantov a cestujúcich): 1st International meeting of pastoral care for the liberation of women of the street. Rome, 20th -21st June 2005. Dostupné na https://www.vatican.va/roman_curia/../rc_pc_migrants_doc_20210605_Iinc-past-don-strada.findoc_en.html. [cit. 8.5.2013].

 


Kontakt

Stanislav Košč